Ukážka z diela

Gravidita

(autorský výber)

„Nejako som sa zamotala do periny, a potom som spadla z postele,“ povedala pani Ajnová akoby len pre se ba. Nikoho nechcela obťažovať informáciami, tým menej úvahami či domnienkami. Na druhej strane, prečo by mlčala, keď je naporúdzi poslucháčka. Tá kĺzala bucľatým prstom po riadkoch neveľkej knižočky, akéhosi návodu na používanie tarotových kariet. Zaujal ju príklad rozloženia do kríža. Jej tvár sa zvraštila od namáhavého sústredenia.

„Hovorím,“ hovorila pani Ajnová ďalej, lebo dobre vedela, že Žofiu jej hovorenie nevyrušuje, je to pre ňu skôr príjemná kulisa, pozadie, ktoré ani nevníma, „hovorím, ako som spadla na koberec... tak sa mi pred očami až... a ten sen mi skoro vyrazilo z pamäti, temer som zabudla, o čo vlastne šlo. Ale nedovolila som, aby zmizol, no zľakla som sa, vieš si predstaviť. A hádam by aj bolo lepšie, keby som zabudla, čo sa mi prisnilo.“ Trvalo hodnú chvíľu, kým ju Žofia začala počúvať. Pani Ajnová jej všetko zopakovala, pridala i ďalšie podrobnosti, a Žofia sa rozhodla sen analyzovať za po moci starého snára z kredenca.

Mesto, v ktorom sa sen odohrával, vyvolávalo v pani Ajnovej pocit ničivej, pustošiacej únavy, únava st rou ženou prenikala skrznaskrz, až sa musela od sla bosti posadiť uprostred chodníka na asfalt. Nik si ju nevšímal, nik sa jej neponáhľal pomôcť. Naostatok sa k nej síce ktosi sklonil, ale to len aby si ju mohol lepšie obzrieť, azda ju aj ovoňal, úchytkom i poohmatával (z tohto mraku nezaprší), a potom sa zasa pobral preč.

V nočnej kaviarni zatým s chechotom rozprával o konzistencii stareninho mäska svojim nadrbaným kumpánom. Ich bezcitné viachlasné rehoty doliehali do uší nešťastnice na chodníku. Vysoké sivasté či belasé stavby naokolo akoby sa občas nad ňu boli naklonili, ich betónové drsné telá s obrovskými presklenými plochami, nepriesvitnými, matnými očami slepých obrov hrozili, že ju privalia. Žena sa rozkričala a spadla z postele.

V snári listovala Žofia povrchne a márne.

V ktoromsi nie najčerstvejšom čísle Romboidu našla, zdalo sa, relevantnú poznámku: Topos mesta je... labyrinticky démonickým priestorom. Vrátila sa k tarotu: „Nie je mi to jasné. Ale možno je to celé zle napísané, ten návod, nerozumiem tomu...“ „Prosím?“ nepočula pani Ajnová. Žofia jej povedané pomalya zreteľne zopakovala. Chyba môže byť v prijímači, usmiala sa unavene pani Ajnová, a nemala na mysli iba svoju nedoslýchavosť. „To mesto v mojom sne,“ začala znovu, „veľké, studené...“ zimomravo si pohladkala zvrásnenú kožu na ruke, „neznáme, nebezpečné mesto... sa mi zjavilo – prisnilo sa mi, alebo zjavilo? Je medzi tým rozdiel? Učili nás o zjaveniach, že sú významnejšie, že sú zoslané... Pamätáš? Že sú zoslané... odtiaľ... to by malo mať nejaký význam. Mesto sa mi zjavilo asi preto, aby som si uvedomila tú dobrotu, čistotu obyčajnej prírody, čo tu máme okolo domu, záhradku... Stará žena nemá čo robiť v meste. Veď ani mladosť som tu nestrávila. Nikdy som tu skutočne nežila. Ako si mám zvyknúť na mesto? To mi vraví sen.“

„A načo ti to vraví?“ opýtala sa Žofia so skutočným záujmom. „Veď do mesta už vôbec nechodíš! A mohla by si. Je to pár metrov. A chodí sa ti... Ešte sa ti necho dí veľmi zle. Mohla by si.“ „Prosím?“ nerozumela jej pani Ajnová. Žofia ju mlčky pozorovala. Pani Ajnovej sa na tvári zračil zmätok, strach.

Žofia sa rozlúčila a pobrala sa domov, plná obáv o starú, už dávnejšie chorú ženu. Odísť musela, veď ešte nemala pripravený obed: manžel automechanik zasa niekoľkokrát zabúši robotníckou päsťou do stola a zamaže obrus olejom.

Pani Ajnová si s chystaním obeda nemusela lámať hlavu. Nuž, vdova. Na vyváranie by však tak či onak nemala síl: jednak ju vskutku premáhala rastúca únava a jednak mala záhradu, na ktorú pomaly ani nestačila – vlastne, kedy zašla do záhrady naposledy? Daromne si chudými prstami trie čelo: nevie si spomenúť. Nuž, ani nevarí, ani nezáhradníči.

Tak, únava.

Sen bol v tomto smere naozaj výstižný. Stará pani je unavená. Nákupy za ňu v meste vybavuje mladšia priateľka Žofia, ktorú ona už dávno prestala navštevovať – nevládzem, hovorieva – len Žofia ešte udržuje ich vzájomné kontakty. Od neveľkého domu na periférii, kam sa pani Ajnová presťahovala z blízkej dediny po smrti svojho manžela a po predaji vily, na ktorej udržiavanie by jej dôchodok nepostačoval, je do centra mesta čoraz dlhšia cesta, o tom je chorá žena presvedčená: aj napriek únave je predsa schopná, keď sa veľmi usiluje, kráčať dostatočne rýchlo, normálnym krokom normálnych občanov, no a v minulosti prišla do centra asi po tridsiatich minútach chôdze, zatiaľ čo teraz... Teraz by také podujatie trvalo hádam hodinu a možno i dlhšie.

Háčik je ale najmä v tom, že pani Ajnová sa už do mesta neodváži. Nevie sa zbaviť desivej spomienky na to, čo zažila, keď sa o to pokúsila naposledy. Svoj príbeh vyrozprávala Žofii. Tá jej poradila, aby čo najskôr vyhľadala lekára odborníka. Lenže aký odborník by to mal byť? Psychiater?! zhrozila sa vtedy stará pani.

Alebo by mal niekto vyšetriť jej pohybovú sústavu? Áno, tú má chorú, ale aj človek s chorou pohybovou sústavou predsa vie, aká dlhá je normálne cesta do mesta a čo na tej ceste možno vidieť a zažiť, a aké dlhé bolo to jej ostatné putovanie a čo videla a zažila!

Starena sa chveje. Myslí na tie veci: Hneď za rohom prvej ulice, tam, kde stojí malý pneuservis, v ktorom pracuje Žofiin manžel, si všimla, že popri červenej bráne akéhosi dvora kráčala pridlho: samozrejme, znie to tak banálne, kráčala pridlho pri bráne, jej samej to pri chodilo smiešne, kráča pridlho pri bráne, spočiatku to ani nevnímala, až po chvíli spozornela, kráča pridlho pri červenej bráne, začala tú bránu sledovať, skúmavo si ju prezerať, pričom ale nespomaľovala. Obrovské plochy červene... zdanlivo nekonečne veľké plechové priestranstvá... mapy hnedej farby tam, kde červený náter opadal... hrdza... na kove pavučiny, také rozsiahle siete, akoby ich bol utkal živočích z tropických krajín. Alebo odinakiaľ. Striaslo ju hrôzou, keď si takého pavúka predstavila: a čo ak teraz tvor s tučným chlpatým telom po pavučine pribehne a skočí na ňu, na slabú ženu? Pridala do kroku. V najvzdialenejšom kúte pavučiny sa vtom pohlo čosi mohutné. Nie, to sa pani Ajnovej iba čosi zamarilo. Brána sa skončila, zrazu sa vedľa pani Ajnovej objavil nepochopiteľne prázdny úsek, kde vlastne nebolo vôbec nič, prinajmenšom ona si na nič nespomína, bola tam... úplná prázdnota, čosi ako medzera v bytí, náhla prestávka v existencii okolia či prostredia, a pred týmto úkazom len ona, pani Ajnová, kráčajúca netrpezlivo, tušiac čosi zlé, vpred.

Miesto, kde sa plot jedného rodinného domu pripája k plotu druhého domu.. Toto miesto sa pre starú ženu na hodnú chvíľu premenilo na ničotu, a ona sa v tej ničote ocitla. Tak sa jej marilo.

A konečne je tu ďalší plot, ale aj tento sa zrejme chce tiahnuť do nekonečna, len sa šinie povedľa našej chodkyne, ktorá už takmer beží, ak sa toto poľutova niahodné, dojímavé krivkanie ešte dá nazvať behom, je zadychčaná, zmätená. A únava, únava ju zmáha.

Musí sa zastaviť, odpočinúť si. Čo je toto vôbec za pocity, čo za situáciu? Zdá sa jej, že mesto je rozsiahle, veľké, že všetko zmohutnelo, predĺžilo sa, a tam, kde predtým nebolo nič, je teraz tej ničoty ešte viac ak je prípustné takto nelogicky uvažovať o množstve ničoty... Kam sa podela príjemná, skoro vidiecka atmosféra predmestia? Nikdy tu predsa nestávali tieto ozrutné domiská, nikdy tu neboli také široké pozemky ako teraz... A tie hrozné... hrozné prázdne priestory medzi plotmi, múrmi, medzi stavbami... To sa pani Ajnová zakaždým až prepadá do veľkého vákua a uniká odtiaľ nazad vskutku iba s vypätím všetkých síl! Čo sa deje? Umiera azda? A prečo takto? Alebo sa zmenšuje? Alebo aj to, aj ono, a navyše sa čosi porobilo aj s mestom?

Premkol ju chlad. Obzerala sa so slzami v očiach. Za sklom oblokov neuzrela žiadne siluety, to, čo bolo za záclonami, sa zrejme stačilo včas schovať.

S ťažkosťami sa vrátila domov.

Odo dňa, keď sa so Žofiou pokúsili analyzovať obsah nepríjemného sna, prešlo veľa času a pani Ajnová postupne začala odhaľovať určité zmeny i vo vlastnom byte: takmer už nedovidela z jedného konca kuchyne na druhý; túto skutočnosť si odôvodňovala zníženou ostrosťou zraku či klesajúcou intenzitou osvetlenia, čo bolo absurdné, lebo to nijako nevysvetľovalo, prečo jej cesta od kredenca ku stolu náhle trvá tak nekoneč ne dlho. A zasa: medzi jednotlivými kusmi nábytku sa objavili znepokojujúce, prízračne prázdne úseky, v ktorých pozadí bolo vidno, kdesi veľmi ďaleko, tmavú stenu kuchyne.

Stará žena nechcela nové úkazy nijako privolávať, „provokovať“ či prílišnou aktivitou rozmnožovať, nuž sa pre istotu veľmi nepohybovala, len sedela pred televízorom a tvárila sa, že sleduje televízny program, ale sledovať program bolo prakticky nemožné, veď televízor sa neustále vzďaľoval a ona nemala síl zakaždým posúvať kreslo dopredu. Pred Žofiou sa o svojich problémoch už radšej nezmieňovala, lebo pochopila, že Žofia ostala takpovediac „na druhej strane“, patrila ku svetu, ktorý sa pre pani Ajnovú stal cudzím, neznámym, ba nebezpečným. Videla, ako sa Žofia s novým spôsobom bytia sveta bravúrne vysporiadala: bola oveľa väčšia a oveľa pohyblivejšia ako v minulosti...

Áno, táto obryňa sa dokázala pohybovať skutočne ako blesk, ako čiperná jašterica, mihala sa po byte chorej ženy z miesta na miesto, otvárala a zatvárala skrine, vyberala zo šuplíkov bielizeň, pani Ajnová sa v takých chvíľach hanbila a chcela aj protestovať, lež nevládala, prizerajúc sa, ako Žofia vybaľuje z obrovskej tašky nákup a odnáša ho do chladničky, bože, koľko všakovakých predimenzovaných potravín sa len pomestilo do tej chladničky–opachy, a Žofia po celý čas rozprávala, mlela neuveriteľne rýchlo a pani Ajnová ju vôbec nestačila sledovať a nič jej nerozumela, počula len vzdialené hrozivé burácanie, ktoré akoby ani nepochádzalo z ľudského hrdla, nuž len prikyvovala, aby nebola Žofii podozrivá, no vedela, že podozrivá predsa len je, vedela, že je iná, akási celkom iná. Napriek tomu ale, že si bola vedomá svojej čudnej inakosti, podozrievala a v duchu aj obviňovala Žofiu zo zrady, ktorú však ani len pre seba nedokázala bližšie špecifikovať. Krčila sa vo svojom čoraz väčšom kresle a chvela sa od strachu. Pani Ajnová si bola vedomá hlboko otriasajúceho faktu, že je na svojej strane pomyselnej barikády celkom sama. Držiac v slabých rukách mohutnú knihu, návod na používanie tarotových kariet, čítala o Smrti, arkáne bez mena: Meno dáva zrod skrytému potenciálu. Smrťničiteľ nemá meno, pretože je v opozícii k tvorivému svetu... Hlavnou náplňou tejto karty je veľká zmena, ktorá nemusí byť vždy príjemná...

 

Pani Ajnová sklonila hlavu.

Proti smrti nemala nič. Spomenula si na svojich rodičov: žiaden z nich neumrel v meste. Ich smrť, to bolo pomalé, nenásilné, do istej miery dokonca pekné splynutie s prírodou, „návrat do prírody“, ku zdroju, k miestu zrodenia... Ani pani Ajnová by nechcela zomrieť inde – och, aké samozrejmé sa jej odrazu videlo, že umiera, a veď ani nešlo o to, neumierať, chcela len, aby sa to nestalo kdesi na ulici, tam, kde sa začala táto podivná zmena, s ktorou sa ona už nedokáže vysporiadať, zmena, ktorá ju definitívne vylúčila zo sveta spoluobčanov a odsúdila na ťaživú samotu v stále cudzejšom prostredí.

Keď sedela v kresle, nohami už nedočiahla na dlážku. Zliezanie z mäkkého plyšu bolo veru nebezpečným podujatím, no pani Ajnová sa do akcie pustila s vervou, pretože sa rozhodla odísť do záhrady, ktorú síce dávno nenavštívila – nebolo síl – teraz sa jej však po nej nesmierne intenzívne zacnelo.

Karty sa rozsypali po koberci.

Človek si myslí: keď sa vráti do prírody a umrie v nej, stane sa jeho telo azda podkladom pre vznik nového života. Takto sa napríklad aj impotent môže stať otcom a neplodná žena matkou. Pani Ajnovej by celkom stačilo, keby mohla umrieť uprostred zeleniny, niekde na rozhorúčenej kyprej pôde, tam, kde je kaleráb, karfiol, svieži kel, umrieť uprostred týchto dôverne známych rastlín, v tráve pod stromami, na ktorých by silné mladé letorasty mali byť zaštipnuté za piatym listom. Urbánna cudzota, cudzota zmien ju desí, rozčarovanie, sklamanie a zároveň úzkosť ju prenasledujú na každom každučkom kroku, ktorý je uskutočnený v meste... Diabolský labyrint! Krutý! Zlý!

Starena sa rozhliadla po záhrade. Akési zarastené tam bolo všetko... zanedbané... Nečudo, nik sa o záhradu nestaral, burina postupne pohltila chodníčky, vyšliapané pôvodne medzi hriadkami karotky, hrachu, i chodníčky, vinúce sa medzi ovocnými drevinami. Ozaj, spozornie zrazu pani Ajnová, ani nie veľmi prekvapená: tie stromy stoja akoby ďalej od seba... A aké sú obrovské a košaté! Tam pri vrátkach vedúcich do záhrady prišlo pani Ajnovej trochu ľúto, že zrejme umiera. Aj by sa rozplakala. Začala spomínať na mladosť, nie bez určitej dávky sentimentu. S veľkou námahou privrela za sebou bránu z neohobľovaných do siek, ktorej rozmery boli teraz už naozaj úctyhodné... Pani Ajnová v duchu pripustila, že keby sa bola bývala rozhodla ísť do záhrady neskôr, tak tými vrátami ani nepohne.

Ľahla si do trávy. Vo vysokom, divo bujnejúcom poraste ju čoskoro nebude vidno, taká je už teraz nenápadná, maličká, stratená.

Žofia vošla do domu. Vyložila z tašky na stôl nákup, vybrala zo zásuviek špinavú bielizeň, krútiac hlavou nad nepoliatymi kvetmi, bielizeň zabalila do igelitového vrecka a až potom si všimla, že starej panej niet: nazrela aj do spálne, kúpeľne, na WC, vstúpila do obývačky, vypla televízor a bezradne pozerala na opustené kreslo; dotkla sa ho oboma dlaňami: bolo chladné, zdalo sa, že v ňom už dlho nik nesedel. Vyšla von a skúmavo hľadela na záhradu. Pani Ajnovej nebolo.

Pani Ajnová sa uvelebila pod velikánskou jabloňou a odtiaľ, zdola, pomedzi konáre, sledovala, ako sa na nádherne belasom pozadí neba obrovskou rýchlosťou preháňajú kŕdle vtáctva neznámeho druhu, načúvala šumu lístia a neraz spozornela pri zvukoch, ktoré sprevádzali aktivitu rôznych chrobákov, usilovne pobehujúcich okolo jej zmoreného tela. Zvláštna chrobač – jednotlivé exempláre by hádam boli schopné vo svojich pevných hryzadlách odvliecť i mačku... Lenže pani Ajnová si už nie je príliš istá ani rozmermi dnešných mačiek, ani ničím iným z tej cudzoty, ktorá ju dostihla i tam, v záhrade.

Z jablone, pod ktorou ležala, čosi s ťažkým žuchnutím spadlo na zem. V priebehu nasledujúcej minúty sa tento zvuk ešte niekoľkokrát zopakoval.

Pohyb veľkých bledozelených húseníc sledovala pani Ajnová pozorne. Náhle slabučko vykríkla a privrela oči. Monotónny šuchot množstva končatín by ju za iných okolností uspával.