Vyhľadávanie
DIEVČATKÁ, VERTE, VERTE MI, ACH, VERTE, VERTE MI TO, SLEČNY
Dievčatká, verte, verte mi, ach, verte, verte mi to, slečny: som iba
mladík nesmelý, váš trubadúr večný – pod oknami vesmíru stále
tú istú báseň opakujúci: A bola to predsa najstrašnejšia nostalgia,
chodiť dlho do noci po divých opustených miestach – bez teba,
moja láska. Pre teba, moja láska, som svoje srdce hodil vtákovi
túžby a volal som: vták, leť nad oblak, ó leť nastokrát: modré
z neba sa srdce mi vrátilo, keď spoznal som teba, trinásťročná.
Áno, videl som, ako vášeň zrútila domčeky z karát, v ktorých
miznú najkrajšie z gymnazistiek – videl som i Miss Gada-Nigi
prechádzajúcu sa nočnou ulicou lásky, ako mi vyberá tie najsladšie
plavovlásky: celkom nevinne štebotajúce svätou francúzštinou.
Dievčatká, verte, verte mi, ach, verte, verte mi to, slečny: bez vás
by som zostal len epigón večný: však ja sa ešte vrátim – na Place
Pigalle, na rue Blondes: a jediné čo poviem, bude veta ukradnutá
parížskym mladým dievčatám: Voulez-vous coucher avec moi?
Iba oči pohľadom prenášané do vigvamu bezbrannej squaw
mi budú pripomínať, prečo som zbabelo ušiel do poézie: keď
ešte vždy sú na svete gymnazistky s plachým úsmevom, keď
ešte vždy: na zastávke trolejbusov čakám na trinástku – a ona
prichádza v ľahkom letnom tričku a sukni, cez ktorú vidieť
nohavičky: ach, táto sídlisková haute-couture s jemným nádychom
melanchólie: ach, tieto nevinno-hriešne hry ranej puberty!
A bola to predsa najstrašnejšia nostalgia, chodiť dlho do noci
po divých opustených miestach – s tebou, moja láska. Dievčatká,
verte, verte mi, ach, verte, verte mi to, slečny: chcem byť váš
prvý, jediný a večný – ktorý vám bude každé ráno otvárať zrkadlá:
tie veľké oči čakajúce na dlhý zaľúbený pohľad. Gymnazistka vidí
srdcom: očami si len svieti na cestu – vydláždenú kľakmi mužov
na pokraji nervového zrútenia, gymnazistka do očí udiera srdcom:
oči sú len karty hodené na stôl, rukavica do tváre protinožca:
tvár-nôž spopolnená polnočným úderom za úderom: iba ja viem,
ako rýchlo tvoje srdce bije – mi do očí, keď vravíš áno. Keď
vravíš áno, vravíš mi z duše, keď vravíš nie, nevravíš mi z duše.
O vzdialenosti svedčia iba stopy ponechané napospas osudu:
v krajine, ktorá bez konca plynie hlboko v nás – ešte musíme
zviesť veľa zápasov o srdce anjela, ešte musíme na okraji
bezodných priepastí duše veľakrát vykročiť do prázdna, aby
sa naše telá nerozbili v každodennom hľadaní strateného
času: na prahu stále rovnako neistého ľúbostného kolotoča.
Dievčatká, verte, verte mi, ach, verte, verte mi to, slečny:
chcem pre vás založiť poézie plam večný – nech vám svieti
na cestu života: v tieto ťažké dni, keď sú noci priveľmi horúce
na to, aby si mohla spať sama. Viem, ja nikdy nebudem Ken
a ty nikdy nebudeš Barbie: ale môžeme sa im aspoň podobať –
a veriť, že z našich detí už vyrastú kyborgovia. A bola to predsa
najstrašnejšia nostalgia, chodiť dlho do noci po divých opustených
miestach – bez teba, moja plavovláska: sú i mestá na Dunaji,
Vltave a Seine iba miestami pobytu v pekle – kde každá
samohláska mi pripomína tvoje rozkošné ó. Každý deň vidím
gymnazistku v minisukni, štrngajúcu si kolenami do kroku:
každý deň popíjam tieto alkoholy, každý deň opitý usínam,
a predsa tvoj úsmev nedá mojim očiam spať. Dievčatká, verte,
verte mi, ach, verte, verte mi to, slečny: môj smäd je celkom
iste večný: v tieto horúce letné dni, z ktorých zostanú len
tiché spomienky a táto báseň, ktorou si ťa oživujem v tento
chladný decembrový podvečer. Gymnazistky: keď dočítate
túto knihu, budete o rok mladšie a v srdci si navždy ponesiete
úlomky mojej lásky – v čase, keď zo mňa už bude iba prach.
A bola to predsa najstrašnejšia nostalgia, chodiť dlho do noci
po divých opustených miestach – s tebou, moja plavovláska.
