Hana

Hana, tá dobro-zlá!

Nikdy som ženu tak žhavo a tak zvláštne nemiloval ako túto Hanu. Zarývala sa mi vždy hlbšie do duše, akoby ju bola chcela opanovať na več­nosť... až prepadla sa i ona v nej tak nešťastne, že zabudol som na ňu. Zabudol, hoc nesmútil som nikdy nad odumretím ľúbezných idýl tak roztúžene ako nad rozlukou môjho srdca od Haninej lásky...

Dobro-zlá! Nezvyklé je to prídavné meno a ne­zvyklý bol jeho pôvod.

Raz – pamätám sa, ako malý chlapec – pre­kvapila moju detskú fantáziu biela metelica. Za krátku chvíľu zapadol celý kraj snehom. Susedné deti preziabnuté, a predsa natešené, náhlili sa k nevinnej radovánke. Vidiac malé sánky, zatúžila i moja detská duša pripojiť sa k nim. Ale tu matka nežnou úzkosťou – bojac sa o moje chorľavé prsia, – zabránila mi v tejto radosti. I ostala na chvíľku v mo­jich očiach zlá. Ale potom, keď jeden zo susedných chlapcov ochorel a zadusil ho šarlach, nastrašený nemilosrdnosťou smrti, uznal som nežné opatrenie matky za dobré a nazval som i ju dobrou...

Lenže nepokojné vibrovanie detských žíl hnalo ma zas len von. I rád by som bol šiel. Ale tu hatil ma ešte vždy platný príkaz matky. A neviem, ako – iste v rozpornom stave svojich detských dojmov – nazval som definitívne drahú moju mať, dobro-zlou. Nebolo to pekné, – dnes rád verím. Ale darmo! Jej metóda, ktorú uplatňovala pri požívaní rôznych božích darov a ktorej základnou zásadou bolo: „Prestať vtedy, keď ti najlepšie chutí,“ za­príčinila nepretržitý odpor môjho zdravého žalúdka.

– Táto metóda a iné nespočetné, hoc dobromy­seľné, ale môjmu detskému oku jednak prísne veci boli príčinou toho, že toto neslušné prídavné meno nadobúdalo platnosť i naďalej.

A Hana, ktorá zaplnila za čas zvlášť významné miesto v mojom živote, zdedila to prídavné meno mojej matky. Z príčin – v podstate myslím – rodinných... Hra mysle a rozpor dojmov. Dojmov, z ktorých každý jeden má dva póly: negatívny a pozitívny. V nich väzí príčina katastrofálneho zrazenia sa dvoch indivíduí, ktoré lákajú sa navzájom a niekedy v citovej púti zablúdia na opačné póly jedného a toho istého dojmu...

Táto Hana vlámala sa do mojej duše. Ale nie násilne. Nežne, s umelecky vyvrcholeným spôsobom získavania sŕdc. Za čas sa mi zdalo, že lákam ju sám ako kráľovskej lásky hosťa k zasväteniu najroztúženejších radostí a slávností života...

V labyrinte prvých ľúbostných dojmov vábil ma nie celkom jasný, akoby mystériami zastretý obraz ženy. O nej som myslel, že má zaplniť v mojom osude miesto múzy. Pochádzala z Turgenevových básní v próze... Tam som tušil jej bytosť zahalenú v niekoľkých slovách. Tam som ju poznal a hľadal chorobnou túhou. Avšak, čo podarilo sa mi i len vo fantázii z nej zočiť, bola jedine jej silueta... Ona ostala dlho tušenou a neviditeľnou... A predsa, taký silný bol môj záujem o ňu, že prestala ma zaujímať láska vše­tkých známych i neznámych viditeľných žien...

Po dlhšom čase dostala sa mi do rúk malá, umelecká dopisnica. S nápisom: „Slovenské kroje“. Na nemalé prekvapenie videl som na nej verne zobrazenú moju Hanu. Tú tušenú! Predpovedanú jednou potulnou myšlienkou tam nad knihou Turgeneva. Myslel som, že z fantastického tieňa toho zvláštneho tušenia nečakane vystúpila jej krása... Vlámala sa mi do duše a nútila ma lákavo hľadať najkrajšie kraje... Kraje, ktoré obyčajne nikdy nedosiahneme... ktoré ďalej sú od Lida, Riviéry a azúrovejšie ako Cap Martin...

Čierne vlasy pritiahnuté červenou šatkou, v tyle zviazanou... Červeno-čierna glória! Oči zelené ako Štrbské pleso tajili v sebe podivný odlesk vášne, roztúženej po intenzívnom opanovaní života. Pod nimi tmavý odtieň mnohých, mnohých rozkošne splnených túžob a svätých radostí... Oči, tak zried­kavo presiaknuté šťastím a sľubujúce tak mnoho nádherných rozmarov. Na tvári sépiový peľ, cezeň prediera sa rumeň mladej, jasavej krvi. Tento zjav dojímal ma tak krásne, že zrodila sa mi nádherná vízia o nedefinovateľnom boji, v ktorom násilnú, smutnú sebakázeň, tak brilantne paralyzuje plamenitá túha pohanskej voľnosti... Áno, symbolom tejto božskej túhy okúzľovala neodolateľne... Za­budol som i na rozmanité farby kroja a snažil som sa vystopovať rasu, ktorej ženy upomínali by ma na tento drobný portrét, tak sladený krásou... Myšlienkami prebehol som od Moravy k Volge, i ďalej k úpätiu hôr Kaukazských. Nie je to židovská tmavosť – myslel som – ani frivolná krása cigánska. To bude čerkeský typ, ozdobený divoko-krásnou známkou ďalšieho Orientu...

Keď stretol som ju živú v slovenských Aténach, tu bol som už plný, – po prvé tým zvláštnym tušením, po druhé tým portrétom vsugerovanou láskou. Prvým bozkom, akoby som bol pritisol moje rty o kraj nádoby, preplnenej nevyčerpateľ­nými rozkošami života... Sprvoti opojený von­ným liehom tejto nádoby, myslel som na zried­kavú, na najnádhernejšiu zbierku drobných hriechov. Ale ďalšie posvätné chvíle našej lásky nadobúdali vždy brilantnejšieho lesku – a tu videl som, že patria do sfér vyšších a majú byť liturgiami pred oltárom Krásy!

A tu – na podiv každému – ešte ako omá­meného nepreniknuteľným kúzlom týchto chvíľ, prekvapila ma Hanina zvláštna idea, akoby mi na rozžhavené srdce spŕchlo niekoľko kvapiek ľadovej krvi.

Stala si predo mňa a riekla:

– Boh s Tebou, blázon dojmov... a mnoho šťastia!

Zasmiala sa, tak zvlášť rozkošne, akoby držala ten smiech medzi drobnými zúbkami a hryzúc ho, – po kúsku vypúšťala z rtov. A mne sa zdalo, že ma i Boh, i šťastie opúšťa!

– Hana, nežartuj tak nemilosrdne!

– Je to fakt, priateľ môj... Ja sa Ti idem skryť.

V nemom úžase neprišiel som k slovu. Obvijúc sa mi kolo tela, ako hybká vretenica, ktorá sladí všetkými pórmi svojej bytosti, bozkala ma na ústa a zašveholila ľúbezne:

– Odohnať Ťa musím, lebo by si nijak nešiel... Nediv sa, podivín drahý!

– Bol to predsa len prológ k liturgiám Krásy...

– Pretrhneme pokračovanie, aby sme boli čím ďalej od konca.

Zadumal som sa, – a to veľmi zúfalo. Jej ne­tušené rozhodnutie padlo mi na srdce ako nepríjemný úder...

– Či mal by som ja Tvoje bozky postrádať? Nemožno, Hana! Tak, ako Tvoje bozky sfarbia moje rty, tak sfarbí Tvoja láska moju dušu, moju bytosť... Z bohatostí tých farieb, Tebou dodá­vaných, žijem...

Dívala sa len a mlčala... Ale ja som vedel, že mlčaním týmto tajne vyvoláva ďalšie moje hlasy, a to rovno zo skrine veľkých darov. Ó, ona vedela to nádherne!

– Veď vieš, že nie si mi prostou milenkou, ale impulz všetkého... Impulz, bez ktorého ja, blázon dojmov, zablúdim vo víre hry zmyslov. Sta­nem sa potulným podivínom, ktorý groteskným skutkom potupí i snahy olympských rytmov. Hana! – si predsa vodidlom, vedúcim do duše krásy, do duše prírody! Pomáhaš mi lúštiť tajom­stvá a záhadnosti neznámych osudov... Si mojou rukoväťou... Učíš ma rozumieť tajnej mluve vecí, ktoré zastreté sú očiam laika nepreniknuteľnou mlčan­livosťou... Mne rozprávajú svetlá, ohne i vetry, – práve tak, ako bozky, slzy a vzdychy... všetko s Tvojou pomocou, bez toho, že by si Ty o tom vedela, Hana!...

Zasmiala sa plnosťou svojich rtov... ja pritisol som líce o plyšové kvety otomanu extázne roztúžený a pozrel som na ňu. Zelenkastý lesk jej očí podobal sa vodám hlbokých studní, keď prenikne k nim zlatý lúč.

– Nerozjímajme úvahy Amora a Psyché. Ani žiadne asociácie ideí Tvojich poetických tajností. Hovorme rozumne! Veď Tvoja duša nie je jedno­stranná... Viem, je na viac strún ladená... Poet a milovník kontrastov? Ak pod dotykom našej lásky spievala jedna struna šťastím, teraz pod žiaľom rozluky zazvučí iná, – tónom víta­ným... hádam krajšie! – Neboj sa o impulz! Tým ostanem ja, ako do toho smútku zahalená navštevovateľka Tvojich vízií...

V poslednej vete poznal som hlas mojej múzy. Úprimný. – Ale zato urputne zdráhal som sa uznať jeho dobro.

– Silné sú moje vášne! Neznesiem nateraz Tvoj odchod... Absurdum, Hana!

Víťaznou zeleňou zažiarili jej oči. Plné výrazom povedomej nadvlády, ktorá čaká uplatniť sa v prí­hodnej chvíli.

– A zato idem teraz a nie potom, keď by si to zniesol... Teraz, keď s odchodom mojím naplním Ti srdce až po okraj búrlivou túhou, – ona dodá Ti farieb, z ktorých žiješ tak krásne... I impulz...

– Hana, ale Ty berieš moju dušu so sebou!

– Nemení! Budem na ňu vplývať bozkami roz­pomienok. Učiť Ťa metóde, dľa ktorej v samote necítime sa nikdy samotnými. Nedefinovateľným spôsobom bolestných radostí udržať harmóniu, na ktorú nadviažeme pokračovanie tých liturgií Krásy... Znovu tak posvätne!... Ach, načo o tom ďalej hovoriť? Zbohom!...

Odišla! Odišla tak krásne, víťazne, ako odchodia záletnice veľkého rázu, ktorých srdcia neucítia nikdy bolesti láskou zapríčinené. V poslednej chvíli podarilo sa mi zachytiť jej pohľad. – Pohľad ob­ťažený nepomysliteľne veľkou radosťou víťazných sŕdc.

I ostal som sám. Vo víchre prvého žiaľu nazval som ju krutou, – zlou. Svet mojich prvých roz­pomienok podobal sa tienistým, mŕtvym krásam hrobitova. V nich mŕtveli chvíle na faktickosť upo­mínajúce, ako divné chvenie tmavých ruží... Ale nezomreli. Za šesť dní a nocí svitlo z chorobného žiaľu nádherné prebudenie. Jemnými dotykmi pri­viedlo ma k sviežemu ponímaniu... Tu uzrel som v jej rozhodnutí skvelé víťazstvo veľkého ženského talentu. Víťazstvo, že bola v stave seba i mňa, tak nebezpečného blázna lásky cez celý vír protestov mysle, prinútiť akceptovať nemilosrdenstvo. Nemilosrdenstvo, ktoré znamenalo ozdravenie lásky. I opravil som prvé pomenovanie a nazval som ju dobro-zlou.

Keď potom putoval som v cudzine so sladenou rezignáciou a s Haninou dušou, lepšie rečeno, akoby s novým citovým svetom, ktorého dušou bola Hana, – začala mi zvláštne imponovať. Takto nadobúda láska nesmrteľnosť, – myslel som. Roz­lúčením vo vhodnom čase vyhnúť príkrosti, presýtenosti, ktorá znamená v láske bacila smrti... Naša rozluka bola zdarnou operáciou. Ňou – vyhnúc sa odpornej chorobe zunovania, zakotvili sme pred prístavom ríše nových žiadostí, z ktorých najpôvabnejšou ostali sme si sami navzájom.

Ona chodila so mnou ako živá, ukazujúc sa mi medzi ženami rozmanitých krás a tešila sa, že bol som dosť silným vzdorovať magnetizmu ich flirtov... A keď som pri aranžovaní nádherných rozmarov zo života dekoratívne i pritiahol k sebe ženy: – Hana ostala mi v duši ako na stráži...

Niekedy stratila sa mi na dlhší čas, ale keď za malebných podzimných dní hľadal som ilúzie, žarty a Boh vie čo inšie, na výletných miestach veľkej metropoly, tu prišla a dominovala mi v hlave pri kormidle myšlienok a v srdci pri prameni citov... Obyčajne v rozihranej vôli nesadal som si k stolu ako ostatní smrteľní, ale na vrch stola medzi buteľky a kytice. Okolo mňa čulá omladina oboch pohlaví. Choval som sa dosť extrémne a menoval som to podtatranskou bizarnosťou. Pevec Tóni, ktorý ešte za lepších čias bol favoritom Eduarda VII. a v Mariánskych Lázňach pri intímnych zábavách kráľovského rytmu svojím vý­borným tenorom prispieval k okrášleniu chvíľ toho legendárneho granda, – stal sa náhodou, už ako veterán, mojím komorným spevákom. Akonáhle zazrel, že sadol som si na vrch stola, zišiel z pódia, – z ktorého zabával celé publikum – a prisadnúc si ku mne, piano zanôtil svojím ešte vždy výborným hlasom:

Keď vidím dve krásne oči

Závratom sa mi hlava točí...

Keď už dojatý rozmarnou krásou melódie, o kto­rej som vedel, že bude podnetom neskoršej divo­kosti, v duchu hotový som bol objať známeho mi pôvodcu tej piesne a za ním i niektorú, zvlášť šarmantnú veľkomeštianku, – tu zjavila sa moja Hana v jej slovenskom kroji s rozkošníckym úsme­vom a s odrazom žhavej vrelosti jej šťastím pre­siaknutých očí, opanovala situáciu... Akoby bola zašveholila v daktorom tajnom záhybe môjho srdca: „Nejest krajších očí ako moje oči!“ – A ja som jej veril...

Za žhavejších nocí – už v druhej metropole – na pokon všetkých zhonov, rád som chodil do Feminy. Tu pri ohnivo sa chvejúcej hudbe, akoby samou slasťou unavený, položil som hlavu čelom na ebenový stolík. Do tieňa štíhlych zelenkastých fliaš. Zdalo sa mi, že jagá sa na nich miestami mozaikový odlesk lumpáckej slávy Bakcha. Ich vyprázdnený obsah zobudil všetky vyblednuté postavy, chvíle, sny v rámci bájovite nádhernej vízie, zmŕtvychvstania... Tu pri fantastickej árii už čisto môjho sveta, tichunko na prstoch, ľahko nahnutá, bez akéhokoľvek nádychu výčitky, zjavila sa Hana. Z rámca vízie graciózne priletela ku mne a obvijúc mi hlavu bielymi ramenami, bozkala ma na srdce. A ja som vedel, že bozkom týmto predĺžila zas lehotu našej lásky. – Žiješ krásne i smútiš krásne, len pomaly s telom, a neotráv dušu – zašeptala dobrosrdečne a zmizla...

Pri vzornom požívaní zábav obletovala ma ako roztratená v hudobných vlnách veľkých koncertov... A tak sprevádzala ma všade, kde blúdila moja duša v bolestných radostiach. Keď začal som ana­lyzovať svoju vnútornú reformáciu, prišiel som znovu k náhľadu, že je žena veľkého talentu. S tým nád­herným vandrovaním pribúdalo lásky v mojom srdci. – Láska tá jej stupňovaním blížila sa k tým nádherným chvíľam, v ktorých obaja zídeme sa pravdivo k zasväteniu faktu, že ostala nedotknu­teľnou v lomoze ničiaceho času... Čo sa nám zunuje, tomu inštinktívne radi odvykáme. A hľa, jej metóda skrotila práve tento inštinkt svojimi pravidlami, ktoré uznal som za reformné v kultivovaní lásky.

Ale márne... Vzdor tomu všetkému život iné chcel. Poslal mi snúbenicu inú... Belasookú snežienku spod Tatier. Nevinné, drahé srdce. A zosobášil ma s ňou... So samaritánkou, ktorej neodslúžil som sa nikdy... Lebo veď čochvíľa musel som nahliadnuť, že nič nemá sily meniť na sviatočnom pomere môjho a Haninho srdca, že všetko iné patrí k zemským veciam, na ktorých spočíva kliatba pominutia... Len ona, akoby privilegovaná milosťou božou a ozdobená svätými právami, žiarila zo sfér vyšších.

* *

*

Bolo to prvého Silvestra po prevrate. V dosť pokročilej hodine strhli ma so sebou poslední mohy­káni zlatej mládeže – dľa ich vábenia – k ne­zvykle pompéznej oslave tohto dňa... Mohykáni dlhou dobou vojny na tele i na duši trocha obšúchaní. Náladou degenerovaní. Ich spoločnosť vplývala i na mňa depresívne... Ale ovzdušie tanečnej dvorany bolo plné mladej a žhavej nálady, akoby ju prajne roztriasali neviditeľní darcovia rozkoší. Dlhý čas obmedzená vôľa omladiny, – teraz opojená kúzlom skvelého národného víťazstva, prejavovala sa sviežim a rezkým tempom k zažitiu krás, – jedine mladosťou poskytovaných. Bálové úbory a malebnosť krojov, radosťou rozžaté oči dievčat, vôňa, smiech, tajný rytmus tanca i jemné vlnenie hudby, to všetko tak dojemne prekvapilo moje oči, – obyčajne všetko okrášľujúce – ako stelesnená nádherná radosť, ktorá nebadateľne vzni­kla v tom malebnom millieu, a mení formu v rôz­nych výlevoch jemne ladenej vôle...

Mohykáni, elektrizovaní týmito radosťami, od­skočili k tancu. A ja sám, zvesil som hlavu nad pohár a čakal, kým žhavejšie dotyky neviditeľných prstov, tiež týchto radostí, nevzbudia i vo mne daktorú dávnu áriu zabudnutého šťastia... A tu razom prešuchla mi mäkunká rúčka po vlasoch. Mnoho, mnoho farieb. Medzi nimi smeje sa Hanina tvár. Živá stojí predo mnou tak krásne, akoby sa tá celá bezforemná, práve pozorovaná radosť premenila v jej formu.

– Hana!

Z krásneho sna pojala ma do sna krajšieho. Ako najvítanejšie šťastie zo všetkých iných, obvila sa mi kolo tela i okolo srdca. Galantný cigán ako na rozkaz zatiahol Granitstädtenov valcer: Poď, kráľovná chce tančiť... A ona viedla ma do víru tanca... Ako túli sa jari dych ku kvetu krovia, pomáhajúc jeho rozvitiu, tak chvejne a spanile pri­túliac sa ku mne v rytmoch valcerových, krútili sme sa voľajakému krásnemu prekvapeniu v ústrety... Hádam k úplnému rozvitiu našich sŕdc... Jej vonný vlas pošteklil ma po ústach. Jemným kolovaním stupňovala žhavosť. Akoby sa nám okolo tiel obvíjala zlatá niť a spájala nás vždy užšie a užšie... naveky, nerozlučiteľne...

Ľahunko zachytenú na moje rameno, viedol som ju z tanečnej dvorany. Von k môjmu stolu. Zo štíhlej buteľky naplnil som jej pohár vonným vínom.

– Vieš, že veril som už v nekonečnosť toho tanca, – oslovil som ju, akoby náladovo celý vysvätený tou panenskou radosťou celého prekvapenia. – Krútiť sa budeme, myslel som, až rozplynú sa naše telá vo voľajaké záhadné, tajné „nič“.

Zasmiala sa tak rezignovane, akoby stupňovaním jej prítomného šťastia nebola poznala inšie, ako ozaj rozplynúť sa v to tajomné „nič“.

– Hana, vítam Ťa a spoločne i voľajakú veľkú, oživotvorenú radosť.

– Nikdy mi „Damenwahl“ takým vítaným a prajným nebol ako práve tento, – zašveholila šťastím dojatá. Jej krásou sladená tvár horela rudým plameňom, ktorý prerazil už celkom ten zvláštny sépiový peľ... Ako jej rudá šatka, spod ktorej vystávajúci okraj ebenových vlasov zdal sa mi byť tenkým, čiernym vencom. A tie oči! Šťastím presiaknuté!... Len pod nimi tmavé podkovy, ako smútočná stopa násilne udusených túžob. Oh krásna ozdoba to!

– Ja priniesla som Ti Tvoju dušu naspäť, – hovorila jasavo, bez ohľadu na to, čo deje sa okolo nás. – Veď všetko to stalo sa nám razom triviálnym.

– Oh, to je rozkošné! Tá moja duša... Vždy mal som pocit, že piješ z nej a ja cítim žhavosť Tvojich rtov. Niekedy som tiež myslel, že ju mrvíš a roztriasaš pod vlastné nohy, vzďaľujúc sa pritom odo mňa bez grácie..., na veky... A predsa! Tu si... Hana!... Ty! – ja videl som ženy s módnymi klobúkmi, letnými, jarnými, s čiapkami rôznych cenných druhov... Ženy v závojoch i diadémoch – ale obdivujúc ich skvosty, akoby si sa Ty sama bola ozvala vo mne: „Nie sú také krásne ako môj národný čepiec.“ – A ja som prisvedčil... Ozaj, víťazné farby!

Jej oči žiarili láskavou vďakou.

– I ostal si mojím? Vidíš! Teraz môžeme po­kračovať v liturgiách krásy až do konca!

V slovách týchto chvelo sa víťazstvo toho spô­sobu milovania, ktorým myslela si ma zaistiť naveky. Vrelo stisla mi ruku a zašeptala:

– Však si mojím, Platón, mojím!

Tak zhorkla mi nálada, sťa by sa bola v nej rozpustila dajaká záhadná škrupinka blenu. Zato však odpovedal som dosť presvedčivo a isto:

– Áno, hoc spáchal som i formálnu chybu tým, že som sa oženil. Ale všetko to, čo snažila si sa tak krásnym spôsobom nesmrteľným urobiť, nie je potupené.

Pozrel som na ňu a čakal radostné schválenie mojich slov. Ale tu sklamala ma tak, že cítil som na srdci hrozný dotyk voľajakého osudného nešťastia.

– Ty si sa oženil? – zdesila sa a zbledla ako Diana Turgeneva pri uzretí kríža.

– Vravím, formálna chyba. Netýka sa vecí takých svätých, akou má byť alfa-omega našej lásky...

Ale ona bledla, a to rýchle. Ja mal som pocit, že katastrofálne zrazenie sa dvoch opačných pólov jedného dojmu blíži sa rýchlym tempom.

– Velezrada! – zastonala bolestne. – Oh, ako si potupil všetko!

– Ale, Hana, pováž, preboha, – hovoril som celý zdesený. – Ty predsa nie si oklamaná. Bola si a máš ostať impulzom všetkého. Tak zvlášť nádherný bol spôsob nášho milovania, či nie právom predpokladám, že budeme dosť silní ponímať ho ešte vznešenejšie, a tým nadobudne naša láska ozajstnej kvality a stane sa absolútnou. Ak záleží nám na tom, vedieť dôjsť k tejto absolútnej láske a kráse, musíme vystihnúť príkazy plynúce z pra­meňa božského!

– Velezrada – šeptala a bledla ďalej... Oči jej svietili, akoby sa bola rozliala v nich voľajaká skvúca tekutina, a ja začal som sa úzkostlivo báť. Báť, že stojím bezprostredne pred stroskotaním jej talentu a lásky...

– Nezmienila si sa mi nikdy o tom, že chceš byť mojou ženou alebo ženou iného. Naopak! Tak pohanského rázu bola Tvoja celá inštinktívna túha, že nemohlo byť ani reči o jej vriadení do formy akéhokoľvek, vopred určeného programu...

Neodpovedala. Chvejúcou rukou siahla po mojej ruke a chcela vstať. Stisol som ju a zdržal.

– Hana, ostaň a počuj!

Prehriaty už láskou horúcou, začal som brániť ohrozené sväté radosti.

– Počuj, svätý diktát Tvojich povinností, a roz­hoduj! Hana, potrebujem Ťa... Viac dnes ako predtým... Pochop... nič, len Tvoju dušu!

Cítil som, ako vstupuje do mňa sväté nadchnutie a voľajaké nepredstaviteľné krásne kúzlo oddeľuje ma od všetkého hmotného... A žhavými rečami chcel som zavinúť i ju do tohto kúzla. V srdci prerývalo sa mi na stá krásnych citov. Chvel som sa a posvätne dumal. – Áno, potrebujem ju, lebo veď mi je známe, očiam mojim ona dala všade pre­nikajúceho lesku... K viditeľným i neviditeľným fázam života: dramatickým, rozmarným i blahosla­veným. Pri krádeži nebadateľných rytmov, ktoré prezrádzajú tajomstvá, pomáhala mi porozumieť harmónii, ktorá neviditeľne zosnováva zdanlivé kon­trasty osudov... Je mojím kúzlom, ktoré pripne ma k životu, keď neprajná chvíľa dá mi cítiť, že snaha priblíženia sa k božstvu je márny let – Pri­vedie ma k najzávratnejším, k najsvätejším rozkošiam práve vtedy, keď pocítim, že žiť je opravdivou mu­kou, keď zúfalo nazriem do prázdnoty srdca bož­skej priazne...

Tu stisol som jej ruku. Nemá stála pri mne. Ale že práve bol som nadchnutý poéziou, porozumel som tajnej mluve jej očí. Tie žalovali sa, že všetko to, o čom vravím, zapredal som sám. A to opu­stením toho nomádskeho smeru, ktorým sme mali dôjsť k všetkým zasľúbeným radostiam... Oh, taká krutá výčitka! Zopäl som pred ňou ruky a prosil:

– Z rôznych zlomkov staviam pyramídu dobra. Sfingu tajnosti... I satyrskú sochu, ako symbol peklom podnecovaných námah na zemi... Tu po­trebujem Tvoje ruky, Tvoju dušu, k dynamizovaniu mojich výbušných síl a snov... Oh, Hana, nád­herná, prečo hľadíš práve na bod, ktorý je mŕtvy, na bod, ktorý označila kliatba svojským rázom, na bod, ktorý zabraňuje nám použiť práva božskej voľnosti...

– Velezrada – zašeptala ešte raz, už celá vy­blednutá. – Ja konzervovala som svoje túhy, svoju krv, svoj oheň i krásu pre Teba. Nielen dušu. Ja chcela som byť celá Tvojou... Tvojou ženou. Veď si predsa musel vidieť, že som žena celá... Zbohom...

Veľmi boľavé pálili ma jej slová, ako blízky pla­meň. Ale ten plameň, tak sa mi zdalo, akoby roz­tápal vo mne jednu fixnú mienku...

Ona, akoby opúšťaná tým závratom, vzniknutým po duševnej rane, pokojne pozrela na mňa. Ten žiaľny hnev zmizol jej z tváre a z očí žiarila jej šľachetná sústrasť, ňou akoby šťastím opustenému núkala voľajakú krásnu a cennú náhradu.

– Ty pomýlil si smer – povedala tak mäkunko, krásne, akoby mi srdce chytila a viedla ho k šťastiu novému. Kto vstrčil svoju šiju po boku iného dobrovoľne do jarma života, tomu neslobodno túžiť nad oblaky... Len ísť mužne ďalej v jednej brázde.

A ja nevládal som odporovať. Jej slová vryli sa mi do srdca ako voľajaké sväté prikázanie neko­nečného zákona.

– A nedaj sa mýliť oslepujúcim klamom poézie. Dovŕšenie pyramídy dobra čaká na Teba inde... Zbohom...

Vykríkol som:

– Hana, ostaň!

Nič.

– Hana, veď...

Nič. Neznámy poručík poklonil sa pred ňou a pojal ju do tanca. Odišla. A pred mojimi očami stroskotala naša – taká nádherná láska... ja podkopal som ju sám... Ja pomýlil som smer...

Na túto poznámku, ktorou zriekol som sa všetkých práv osobného šťastia, vyprázdnil som pohár vína a dodal voľajakým radostným vzdychom:

– Doma čaká ma jedna krásna smutná žena. Ja obvil som jej dušu smútočným flórom... Pôjdem jej ho sňať... Vlastnou dušou... Tú položím ako dovršujúcu čiastku na pyramídu dobra mnou stavanú.

Vstal som. Hana sedela v čulej spoločnosti. V okruží smiechu a dobrej vôle. Voľakto ju ospevoval: Až bude dennice, pôjdeme k Hanice... Tu pozrel som ešte raz na ňu. Sedela smutná a bledá, ako mramorová socha nad mohylou svojho vlastného šťastia...

– Hana, Ty dobrá...