Vyhľadávanie
Náboženstvo nežnosti
V Sám proti noci Tatarka píše: „André Malraux na otázku, koho miluje, koho nenávidí, či patrí k ľavici, či nebodaj k pravici, odpovedá, že nemiluje, ani nenenávidí, nepatrí k ľavici a nepatrí tobôž k pravici, lebo k pravici sa už nikto nehlási, odpovedá (ako 74-ročný): Je fais la morte. Ešte pred nedávnom mohol práve tak povedať (kým mu nezomrela veľká, posledná láska): Je fais l´amour. V slovenčine sa miluje, miluje ma, lebo nemilujem, ako príde, je to dar, vo francúzštine sa láska robí ako všetko. Nuž ale ako sa robí smrť? (Aby stála za to.) Človek robí lásku, keď nevie, netuší, čo je láska, robí deti, keď nevie, čo sú deti, celý život robí miestneho, okresného či celoštátneho činiteľa, slovom kohosi iného, než je, než sa cíti, len napokon, v posledných pár rokoch života mám robiť sám seba, svoju smrť.“ K dvojici, stáročia známej ako Eros a Thanatos, Tatarka pridáva tretí rozmer, ktorý by sme mohli pomenovať robím nežnosť: Je fais la tendresse. Bipolarita sa mení na novú tripartitu, kde vystupuje do popredia partnerská rovnosť, vyváženosť vzťahu Ja a Ty, nastavená cez prizmu nežnosti.
Každá moc, ktorá proklamuje svoje právo na neomylnosť, nepozná zľutovanie. Tatarka bol a neprestával byť členom božej obce. Oddeľoval to, čo malo zostať oddelené: „zrada musí ostať zradou za všetkých okolností, nežnosť ostáva večne nežnosťou.“ Nežnosť považoval sa sacrum a náboženstvo nežnosti za nástroj posväcovania jednej bytosti druhou, jednej duchovnosti i telesnosti navzájom. Za najvyššiu utópiu nežnosti považoval „Einsteinovo náboženstvo kozmického súcitu, spolubytie v zániku“. Toto napĺňanie seba i ženy završuje Tatarkova vízia života vo dvojici: „Človek je na to na svete, aby niekoho spasil.“
Ktokoľvek by sa mohol opýtať, aký má robenie nežnosti súvis s identitou. Odpoveď by znela: vstupuje do jazyka hovorenia, aj do jazyka mlčania. „A ty sa zas miluješ jazykom, slovami, intelektom, darmi, okrem iného. Ide o to milovať sa vo svojej výške, sebe, svojimi prostriedkami zvrchovane.“ Povaha uctievania ženy, prenášaná do slov, do jazyka literatúry, vychádza z pozície lásky. Stanovuje tak kultúru lásky, nie smrti.
Žena bohyňa je dielo, ktoré milujúcemu priľne na tvár ako posmrtná maska. Pre Tatarku milovať značí neprestajne na ženu myslieť, mať ju stále psychicky v sebe. Božský eros sa začína od nôh. Panenskou bohyňou z tohto sveta bola Daniela (Sabine Bollack) z Prútených kresiel. Jej nohy sú objektom, poskytujúcim spočinutie pri božskom. „Podložil som jej aktovku s knihami ako podložku a zavinul som jej nohy do svojho krásneho šálu. Už nám nič nechýbalo k blaženosti.“ Alebo inde: „Zohrieval som jej v rukách nohu a táral hlúposti, a to len preto, že ma zaplavovalo blažené vedomie: Daniela, teraz som tvoj chlapec. Zo samej vďačnosti bol by som radšej tisíckrát podstúpil čokoľvek ako ju sklamať v tejto chvíli.“ Božskosť je zvýraznená bielobou masky, „povlakom sebavedomia“. Tatarka ju nazval múčnou maskou z púdru a mejkapu. „Svietila ako oko božie, elegantná. Každý muž mohol byť na ňu hrdý. A mne pri nej i vlastná smiešnosť bola prirodzená.“ Bohyňa i múza musia mať masky, aby sa v ich prítomnosti dalo slniť. Bez masky by mohli spáliť svojho uctievača. Je to spirituálny priestor, v ktorom sa dá nielen slniť, ale aj dýchať vzduch bohyne: „Slnil som sa v jej sladkej spoločnosti.“ A inde: „Žena. Ja si ju radšej predstavujem. Ona je povetrie, ktoré dýcham. Naberám ju do seba, kúpem sa v nej ako zátka v dobrom víne. A najradšej počúvam jej hlas.“
Anabella aj Daniela, obe sú bytosťami, s ktorými fyzicky nesplynul. Anabella značí lastúra a Daniela má aj v mene podobu anjelskosti. Obe vlastnia malý čierny kufrík. Malý čierny kufrík je neodmysliteľný doplnok a atribút jeho bohýň. Je v ňom ľahkosť, šifra, tajomstvo, ktoré treba otvárať duchovnou láskou.
Iným typom bohyne je žena milenka, s ktorou sa spojil aj telesne. Princípom rozkoše je podnecovať rozkoš. Začalo sa to v detstve: „Pálili sme vatry na vysokých lúkach. Naproti mne sedela moja detská láska a kamarátky zo školy. Díval som sa im do roztvoreného lona; nie žeby ma zvádzali – proste sa otvorili. Ja som vnímal ich lono ako totožné s horením vatry.“ Plameň rozpaľoval metafyzickú rozkoš pravekého človeka. Bol nielen aktom horenia, ale aj aktom spojenia Erosa s Thanatom. Eve Štolbovej o tom povedal: „Chcem ťa uviesť do slávy nebeskej. Tak ťa pekne spálim, aj chcem si ťa schovať pre seba, pre nás, už máš veľké kosti, tak tie spálim, kostičky poroztĺkam a položím do jednej krásnej urny. To je metafyzická rozkoš pre muža. Ja pociťujem zbožštenie, obdiv, lásku, keď ťa spaľujem, keď tvoje telo, tvoje kostičky dávam do jednej vázy, ktorú si z hliny uhnietla a vyzdobila.“ Bola to túžba preniesť lásku za smrť.
Eva Štolbová mu položila otázku: „Čím sme sa to vlastne milovali?“ Tatarka: „To si ty a to som ja, vieš? Ja sa premietam do teba a ty si ja a ja som ty. Zo vzájomnej sebaprojekcie sa vytvára my. My, to som ja a to je ona-ja, vieš? My, ktorí cítime svoj blízky osud. Takíto sme my a viac už možno neexistuje. Len tento pocit sebaprojekcie: ty si ja a ja som ty – a tak vzniká jeden pocit: to sme my. Pravdaže, kratučký pocit: my. My možno rozbiť každú chvíľu. Aj slovíčkom.“
Vytvoriť „my“ vzájomnou sebaprojekciou považoval za jedinečný zmysel života. Treba sa ho učiť, pestovať a povyšovať sociálnym, ale predovšetkým duchovným obcovaním na spoločnom ako na umeleckom diele. Každý z obce akoby sa mohol dostať do textu, mihnúť sa v „komparze“ rozprávaní, obcovať vnútri predstáv, vojsť do obola, na ktorý sa autorovi vždy skladá niekoľko generácií a niekoľko jednotlivcov, aby ich ktosi preniesol na druhý breh v jasnom svetle slova.
Zničiť niečo slovíčkom či vetou sa stalo aj Tatarkovi. Štolbová v Lamente píše: „Ve čtyři ráno jsem řekla žertem větu, kterou mi Dominik nikdy neodpustil: Nejdřív Dominik: ,A ty už ma nenávidíš!’ Nato já se smíchem: ,Ano. Nenávidím tě i s tím tvým katolicismem.’“ Vetu: Nenávidím ťa aj s tvojím katolicizmom Dominik namaľoval štetcom, hnedou farbou, obrovskými písmenami na papier a poslal to Štolbovej s dovetkom: „Žij blaze. D.“ Štolbová Tatarkovu obetu seba samej prijala s pokorou: „Všechny osudové věty bývají řečeny lehce a mimovolně. Ráno před odchodem z pokoje Dominik povídá: ,Teraz ti poviem niečo, čo ťa nepoteší. Ak mám písať, nemôžem ťa milovať.’ Před tím se skláním.“
Nikoho z tých, ktorých miloval, však nevymazal zo svojej hlavy. Svet takto stvorený a ustavične tečúci, obývajú ľudia, ktorých stretol; živí aj mŕtvi. Vynárali sa v ňom počas celého života: „V mojich snoch, v mojom bdelom stave, objavujú sa určití ľudia, na ktorých som dávno zabudol. Objavenie sa mi spája so slovom zjavenie. Ukazujú mi: Pozri sa, ako som bol oblečený, pozri sa, vtedy fúkal vietor, bol zaliaty Váh.“ Vstupujú do osvetleného obrazu, udalosti alebo deja, aby stvorili paschu zo sveta spomienok do sveta vízií, do ikonizujúceho momentu sprítomnenia. Vynárajú sa na posvätných, ale aj na znetvorených miestach: „Na pustých znetvorených miestach ho čosi dojímalo, roztváralo mu priam krídla fantázie. V pahýľoch stromov, v pokrivených železných kostrách, v opustených dvoroch videl ľudí.“ Písal a ustavične tvoril svoj svet, ale aj svet obce, svet pre obec, lebo každý obraz, rovnako ako každý človek, je jedinečný: „Aimez ce que vous ne verras pas deux fois – milujte, čo druhý raz neuvidíte.“ To žil a písal plnou mierou, pečatil, čo mal v sebe vpečatené a neprestával „robiť“ lásku a smrť.
Pre Tatarku bolo milovanie synonymom schopnosti koncentrovať sa na milovanú bytosť. Pod projekciou mal na mysli rôzne druhy predstáv, pretekajúce z muža do ženy a naopak. Už v Prútených kreslách píše: „V láske je náš raj, jediný raj muža a ženy, ktorý tu je, lenže my nevieme do neho vstúpiť, prebývať v ňom, sami sa z neho vyháňame, nevieme sa sústrediť na toho druhého. Sústrediť sa na toho druhého. To je to najdôležitejšie. Keď sa človek na toho druhého nesústredí, z múdrych kníh a od múdrych ľudí sa nedozvie a nenaučí zaoberať sa tým druhým dni a noci, každú chvíľu, zostane mu srdce prázdne, premárni si život, dostane infarkt, dá sa na alkohol, celý život zostane záletníkom alebo koketou, celý život sa mučí.“ Sústredenosť je začiatkom spaľovania sa pre lásku a v láske.
V liste Štolbovej Tatarka píše: „Dokonale, definitívne, raz navždy si ma okúpala. Nech Ťa Boh otec nebeský tak kúpava vždy. Máš pravdu, i vo mne je čosi také, že s takým nadšením, zbožštením, prijímam Tvoje kúpanie, raz navždy ako od matky. Tak Ťa objímať až na druhý svet. Miláčik, idem tam, idem.“ Obrátiť sa do smrti značilo prejsť z jedného brehu lásky na druhý breh. Z ohňa do vody, dvoch živlov, ktoré vlastnia láska a smrť.
Tatarkova smrť je žena: „Tá smrtka ma už čaká. Jedna pekná Cigánka, zahalená do čierneho rúcha ma tak zláka, potom mi otvorí svoj vlniačik a cez bedrá je prepásaná pichliačmi, bodcami. Ja ju mám objať, napichnúť sa na ňu a byť preniknutý, byť otrávený akýmsi jedom. Ešte vzdorujem. Je pekná, ale ešte ju neobjímam.“
Smrť je žena, ale prievozníkom je matka. Matku nahradil starobylým Cháronom, lebo každý, kto umiera, v agónii privoláva matku. Ako starec mal sen: „Snívalo sa mi, že som šiel navštíviť mať do rodnej dediny. Pred chalúpkou, v ktorej zomrela moja mama, šlo jedno čudesné, predpotopné auto. Bola to detská postieľka a v záhlaví a na nohách mala ružový plech. Pri nohách bol ovál s obrazom, aký býva nad posteľami manželov. V tom predpotopnom autíčku ležala moja mama a spod prikrývky, blízko pedálov, jej trčali nožičky. Mama nikdy nešoférovala, ale bola tak nastrojená. A ja som jej tie nožičky opáčil: boli studené. A tie pedále ešte studenšie.“ Zmotorizovaný Cháronov čln pedáluje matka, ktorá nikdy nešoférovala, aby svojho syna voviedla do posledného vysvetlenia.
Napĺňa ma nežnosťou, ako Tatarka nespúšťa zo svojho zreteľa nielen mladé ženy, krásne bohyne či múzy, ale ani duše starých žien, lebo ženská duša bez ohľadu na vek je pre neho ikonická. Napĺňa ma podivným živým svetlom jeho odkaz:
„Ty iste budeš stará žena, rozsvietiš sa túžbou v temnotách svojho tela.
Buď slobodne pri mne, mlčky, ako ja pri tebe.
Som starý muž, práve pri tebe chcem byť mlčky, aký som...
... túžim ťa vidieť bez slov. Ešte som si to nezaslúžil.
Tvoja duša nech spočinie v zeleni, mori, v listoch. Trude, daj si slobodu mlčania.
Čosi je sväté, nežnosť.“
