Vyhľadávanie
(úryvok)
"Kto dlho sedí na záchode, prestáva cítiť zápach." A. S. Puškin: Denníky
Ežo Chodec sa nechtiac pozrel — s doširoka roztvorenými očami ako človek, ktorý neverí tomu, čo vidí na vlastné oči, či ako svedok autonehody — na svoj vyložený, akoby ledabolo pohodený umelý chrup uprostred kancelárskeho, od slín mokrého papiera (vyberá si chrup zakaždým i na ulici do vreckovky len vtedy, ak cíti, že ho môže popadnúť ťažší záchvat angíny pectoris, lebo sa bojí, že bude pri ňom dáviť).
Ežo Chodec (od jari 1993 štyridsaťsedemročný majiteľ firmy Trasa Ars — tvorba reklamy, ponúka podľa letáku: mobilné avíza, vizitky, etikety, samolepky, maľovanie veľkoplošných reklám, reklamné pútače každého druhu, billboardy, reklamy na autá, kazetové písmo, s. r, o., úspešný podnikateľ, bezdetný, rozvedený, pred druhým sobášom, bez dlhov v bankách, chorý na cukrovku) si práve obratne, temer ako zdravotná sestra, začína obväzovať čerstvú dlhú, zakrivenú sečnú ranu od vypadnutého dvojmilimetrového obrazového skla na ľavom predlaktí, obliateho päťdesiatpercentnou vodkou, takzvanou modrou smirnovkou z chladničky, ranu, po okrajoch obsypanú vlhnúcim antiseptickým práškom. Spod prvej vrstvy omotávanej gázy prichytenej leukoplastom presvitá mokvajúca rana, ktorá sa križuje s jasno viditeľnou, nanajvýš zreteľnou, dvadsaťsedemročnou jazvou po rane od hrubého výkladného skla, na čom sa porezal v ten istý deň, keď ho po prvý raz zatkli.
Ežo sa práve teraz pozerá na rozhýbanú odmotávanú gázu neďaleko spadnutého obrazu i na zapaspartovanú pôvodinu, na rytinu na unavenom skrehnutom papieri farby osieho hniezda: pohľad na Bratislavu od brehu dnešnej Petržalky, na rytinu asi spred tristo rokov, na porozbíjané sklo, čo vyletelo z rámu, a na škvrny čerstvej lesklej krvi v šikmom, odpoludňajšom slnečnom svetle.
Na stole, kde sa obraz zachytil, leží plastová, zahraničná, prenosná, teraz otvorená lekárnička s odklopeným vrchnákom na dva zipsy a s odtlačkami krvavých prstov. Na kraji stola stojí zazátkovaná fľaštička benzínalkoholu a vedľa nej otvorená poloplná sedemdecovka ľadovo studenej vodky.
Pred dvadsiatimi siedmimi rokmi bol Ežo Chodec vlažný evanjelik, mladý, prostoreký a priečny, namyslený maliar, študujúci na pražskej Akadémii výtvarných umení, kde ho prijali s obdivom a z ktorej ho vylúčili ešte pred ukončením štvrtého ročníka, lebo Bratislava ho odsúdila za „neslýchané zneváženie“, ako sa vyjadril prokurátor, „niekoľkých paragrafov, najpevnejších stĺpov socialistickej zákonnosti“, na dvadsaťdeväť rokov straty slobody, pretože ako pretekár v plávaní a zároveň potápač v pražskom Zväzarme vycvičil (u svojho strýka z matkinej strany v okrese Šaľa, na Váhu — už v milosrdnejšom období československého socializmu, koncom mája 1966) istého rímskokatolíckeho kaplána i amatérskeho maliara, „lebo bol kamarát“, ako dýchať „cez devínsku pípku“ pod vodnou hladinou a ako sa pohybovať po riečnom dne, a potom ho previedol zo svojej rodnej domovskej obce cez Dunaj do Rakúska.
Eža udal — dokonca proti svojej vlastnej vôli — sám udavač, až do nepríčetnosti opitý sused — len tak mimochodom v krčme, medzi hlasnou rečou, keď sám nadával na režim, na komunistov, a potom musel milý udavač ešte mnohokrát proti Chodecovi svedčiť (najprv taký opitý, ako bol, a potom, keď sa už pripravoval proces). Ežo tomu nikdy celkom neveril, „tvrdil, že si Mažuru“ — tak sa volal udavač, „najali fízli, lebo Mažura mal maslo na hlave, a že on, Chodec, sa udal predovšetkým sám“. Neveril, že by ho mohol udať najbližší sused, sused „cez plot“, vášnivý rybár, inak kuchár a najpyšnejší občan na okolí, lebo ho pražskí pretekári v pití piva odmenili krikľavým diplomom a titulom „Pivný skaut“.
Mažura zazrel obidvoch, kaplána i Eža, ako vošli do Dunaja, a pochopil, „o čo ide“, keď sa potom Ezechiel Chodec vrátil na breh sám. Díval sa na obidvoch zo zakázaného pásma a poznal sa s pohraničníkmi a pamätal si, že tadiaľ chodil i „človjek z tý bílé légie“.
Po vynesení právoplatného rozsudku sa celá chodecovská rodina odsťahovala z Devínskej Novej Vsi.
V priebehu zdĺhavého vyšetrovania bez rukavičiek sa napokon v zúrivosti a s krikom priznal, že okrem kaplána odprevadil do Rakúska už predtým hľadaného účtovníka z bratislavského národného podniku Ryba, bývalého rehoľníka z ich dediny, benediktína, ktorému v utajovanom väzenskom tábore na Orave odrazili obličku, a budúcu hostesku z hotelovej školy, do ktorej bol zamilovaný.
Ežovu kričiacu a priznávajúcu, ale výsmešnú zlosť považoval jeden z vyšetrovateľov dokonca za istú poľahčujúcu okolnosť, ale keď nechcel prezradiť adresy ich príbuzenstva a ziapal na vyšetrovateľov „že prevádzal ľudí len preto, lebo nenávidí marx-leninizmus a komunizmus, lebo je presvedčený, že boľševizmus je forma návratu k životu hmyzu“, tak sa naraz zborovo rozosmiali a začali sa ho opreteky spytovať, „koľko to prevádzačstvo sype“, a žartovali, že by sa k nemu i pridali, ak sú to aspoň „slušné litre na drevo“. Krátku chvíľu sa s ním bavili, ako keby sa rozprávali o futbale, a on povedal, že „všetko niečo stojí“, že „čosi každého voľačo stojí výstroj“, že „tí všetci boli jeho výborní priatelia“ a že „už čosi aj spolu vypili“. Vtom sa ozval jeden — azda najstarší z nich — a spýtal sa Chodeca, či ich prevádzal „čisto z lásky k blížnemu?“ a či sa to „dá aj tak povedať?“ Potom sa ho vypytovali, či nechcel utiecť aj sám a či tých ľudí, čo poprevádzal, neposielal ako predvoj, ktorý mu potom v cudzine môže pomôcť, ak sa on sám — keď je taký fiškus — už ocitne na druhej strane Dunaja. Odvetil im, že samozrejme a že „je to nad slnko jasnejšie“, že chcel opustiť Československú socialistickú republiku hneď, ako dokončí školu, pretože vo Viedni chcel ešte študovať u Kokoschku, pretože sa sám považuje za dobrého maliara a žiadnu protekciu nepotrebuje. Zatým sa ho spýtal najstarší, či sa naozaj považuje až za takého dobrého maliara. A keď súhlasil, tak mu po otázke, ktorou rukou maľuje, zlomili pravú ruku a najstarší poznamenal, že to robia iba z lásky k blížnemu, tak, „ako ste aj vy prevádzali tamtých“.
Napokon sa ho ešte spýtali, kto alebo čo je Kokoschka, ale on stratil vedomie.
(L.C.A., 2005)
