Vyhľadávanie
Keď Jozefovi v New Yorku povedali vytúžené wellcome, musel podpísať mnoho dokumentov. Napríklad, že ak ho Spojené štáty vyzvú, kedykoľvek narukuje na ich obranu. Jozef podpísal, ale vnútri sa chvel. Utekal z krajiny obsadenej tankami a teraz sľubuje, že sa pod rovnaký tank hodí, keď ho o to požiadajú? Kam to doviedol svoje dieťa?
Amerika bola ako holý drôt vysokého napätia. Bol začiatok roka 1969. Vietnamská vojna vrcholila, do armády rukovali stále noví a noví branci, aby ich po výcviku vozili lietadlami rovno do vietnamského mlynčeka. V krajine rástol odpor, mladí nechceli zomrieť v džungli, ktorá pre nich nič neznamenala. Študenti na vysokých školách sa búrili, v univerzitných campusoch sa strieľalo, pribúdali mŕtvi a ranení. Jozef sa cítil biedne. Zo sveta sa nedalo ujsť.
V New Yorku zostali len pár dní. Peťko bol smutný, že nemá hračky a kamarátov. Eriku trápilo, či sa predsa len rozhodli dobre, keď ušli z Európy. Vonku fičal ľadový vietor, na prechádzku nebolo ani pomyslenia. Z veľkomesta, ktoré malo toľko obyvateľov ako Československo, videli oknami taxíkov len pár ulíc. Preto čakali na sobotu ako na vykúpenie. Dostali letenku do Pittsburghu, kde potrebovali slovenského kňaza.
Leteli v snehovej búrke. Keď vystupovali na pittsburskom letisku, uľavilo sa im. V príletovej hale ich očakával biskup. Vyzdvihli si kufre, ale nešli do taxíka. Biskup ich zaviedol do prenajatej miestnosti, kde mali počkať na ďalšie lietadlo. Došlo k zmene, Jozef neostane tam, ale poletí do Millwaukee a tam počká na pokyny.
Biskup stále hovoril a hovoril a Jozef sa nezmohol ani na slovo. Jeho jediná istota sa práve rozletela ako hrsť snehu. Nemá prácu. Nemá byt. Nemá nič. A nemá ani biskupa. Teda má, ale ten od neho bočí pohľadom. Všetci boli veľmi hladní. Biskupovi sa uľútilo ich syna a kúpil mu nanuk. Aspoň Peťko mal štýlovú zimnú večeru.
Jozef nechápal, čo sa stalo. Prečo ho náhle odvrhli? Netušil, ako sa s ním zahrala absurdná doba. Biskup už mal o ňom informácie, že je problémový človek, ktorý odmietol doma ordináciu. Vôbec prvýkrát videl mladého farára z východnej Európy. Preľakol sa. Má dlhé vlasy! Nie je to nejaký skrytý komunista? Ako sa vôbec dostal do Ameriky, keď z Československa sa nedá ujsť? Keď sú hranice oplotené elektrickým drôtom? Kto tomu hipíkovi dal povolenie na cestu? Neposlali ho sami komunisti, aby sa votrel do ich cirkvi?
A tak bol Jozef Rola, ktorý sa radšej nedal vysvätiť, len aby nemusel donášať na svojich cirkevníkov, podozrievaný z toho, proti čomu celý život bojoval. Nečudujme sa biskupovi. Správal sa nemotorne, ale presne tak ako každý obyvateľ demokratického sveta, ako ten americký filmový štáb, ako vlastne každý cudzinec, ktorý nám desaťročia kládol tú istú otázku, ktorá sa nedala vysvetliť, lebo každý z nás bol zakódovaný v inej sústave poznatkov – prečo tých komunistov volíme, keď na nich stále nadávame? Preto nás nikdy nemôžu pochopiť, ako my nepochopíme západných ľavičiarov ani mladých maoistov z Paríža. S našou skúsenosťou sa nedá sympatizovať s kaviarenskými revolucionármi. Keby im v prechádzajúcich generáciách vyvlastnili obchod, vyhnali ich z bytu alebo odvliekli otca do uránovej bane, možno by im to došlo.
Tak biskup synody Sion, ktorý jediný mohol pomôcť, poslal Jozefa preč. Bolo už šesť hodín, keď s prázdnymi žalúdkami nasadli na večernú linku smer Millwaukee.
Erika si myslela, že horšie ako na palube viedenského lietadla už nemôže byť. Ale bolo. Vtedy na betónovej dráhe Schwechatu nechala srdce, teraz prišla o oči. Plakala tak veľa a vytrvalo, že slzné žľazy sa vzbúrili a odmietli dodávať nové slzy. Tak iba sedela a ticho vzlykala, nasucho, opuchnutá, s červenými viečkami.
Vtedy sa v letovej výške, ktorá pravdepodobne vyhovuje aj anjelom, jeden zjavil. Mal na sebe uniformu letušky a pokúšal sa zistiť, prečo pani na sedadle 16 A plače. Anjel Erike nerozumel. Ani plačúca pani, ani jej bledý muž a ani ich spiaci syn po anglicky nehovorili. Z úst im plynula reč, ktorú však anjel poznal. Kde ju len počul? Áno! Občas ňou hovorieval kapitán lietadla. A anjel šiel do kokpitu a priviedol kapitána.
Svet je pospájaný neviditeľnou sieťou spojených nádob. Keď sa niekde deje čosi zlé, inde sa kvôli rovnováhe vynorí niečo dobré. Problém je len v tom, že miesta sú od seba vzdialené tisíce kilometrov a obeť zla zostane väčšinou bez pomoci, ktorú potrebuje, a dobré sa stane akosi navyše, len tak. A kde to ani nikomu netreba. Teraz to však vyšlo naraz.
Šialená náhoda. Kapitán večerného lietadla mal mamu zo Slovenska. Keď Warhol, prečo nie aj pilot? Hoci on sa narodil už v Amerike a mamin jazyk ovládal len málo, pochopil z Erikiných vzlykov a Jozefových posunkov, čo sa stalo. Bol z Millwaukee. Tam žila aj Erikina sesternica. Nikdy sa nevideli, nevedeli, kde býva, vedeli len jej meno. Povedali ho kapitánovi, ten si ho zapísal a odišiel do kabíny. Odtiaľ sa spojil s vežou a tí po hodine všetko vypátrali. Musel sa venovať riadeniu, preto odkázal po letuške, že pani Darina ich bude čakať na letisku. Chystala sa práve do divadla, ale tesne pred odchodom ju ešte zastihli pri telefóne.
Píšem dokumentárny román. Zmenil som mená svojich hrdinov, ale meno Darina je skutočné. To, že sa zjavila a čo spravila, môže vyzerať ako autorské brnknutie na city. Ale stalo sa to tak. Spojité nádoby. Raz v živote sa to patrí zažiť. Dúfam, že všetci máme v rezerve podobnú šancu.
Darina bola ľavičiarka. Volila demokratickú stranu a robila účtovníčku v odboroch. Jej syn bol marxista a vôbec nechápal, čo to znamená prísť z totalitnej krajiny. Jozef sa nesnažil veľmi vysvetľovať. Jednak to bolo márne, jednak voči hostiteľom nezdvorilé a jednak nevedel jazyk. Darinka, ktorá sa narodila slovenským rodičom už v Amerike, hovorila veľmi dobre modranským nárečím. S ňou sa dohovorili skvelo. Lenže na tretí deň odišla na dlho plánovanú dovolenku do Quebecu. Zostali sami s jej synom a nevestou, ktorí po slovensky nevedeli.
Ich vzájomná konverzácia začala pripomínať Ionescove drámy. Prvý večer po Darinkinom odchode sedeli v obývačke a snažili sa rukami, nohami a kresbou na okraj novín naznačiť, čo sa vlastne stalo. Invázia do Československa bola známa, ale prekrytá búrkami francúzskych študentov. Stále to bolo len čosi veľmi ďaleko v Európe. Vietnam bol bolestnejšou témou. Tu sa zhodli. Vojna sa nikomu z nich nepáčila. Politické témy vyčerpali hneď prvý večer, aby prešli na reč pohľadov a úsmevov.
Jozef sa od začiatku snažil nájsť si prácu. Za pár dolárov odhŕňal sneh. Pracoval v najlepšom obleku, aký mal, čím sa výrazne odlišoval od ostatných nezamestnaných. Často vyčkával na úrade. Bolo to výhodné, ale nudné. Za celý deň čakania na prácu dostal tri doláre. Ak ho však najali, mal dolár na hodinu.
Spomenul si na Darinkinu radu.
„Nesmieš brať všetko. Nesmieš stále hovoriť áno. Hovor aj nie.“
Na druhý deň mu ponúkali výhodnú prácu, ale hovoril vytrvalo „no“. Nechcem. Nie. Ďakujem. Muž, ktorý potreboval ľudí na stavbu, bol prekvapený, rukami-nohami to Jozefovi vysvetlil, až nakoniec z neho vyrazilo yes ako zátka zo šampanského.
Večer prišiel natešený domov.
„Erika, mám prácu na dva mesiace! Búrame obrovskú budovu!“
Erika sa tešila. Aj večerná konverzácia bola radostná. Všetci sedeli v obývačke pri zapnutom televízore. Na obrazovke sa objavil bradatý muž s tibetskými zvončekmi na palcoch rúk. Stál uprostred demonštrantov a jemne cinkal. Jozef a Erika spoločne zvolali.
„Ginsberg!“
U hostiteľov prudko stúpli na cene. Aj v Millwaukee bol básnik, ktorý sa na jar roka 1965 stal v Bratislave ikonou a v Prahe kráľom majálesu, obľúbený. Domáci ukázali na tenký zväzok s titulom Howl.
Odvtedy za nich začala hovoriť knižnica. Jozef miesto konverzácie stál pred poličkami a ukazoval na Darinkine knihy. Vždy keď našiel známy titul, prikývol.
Steinbeck. Áno.
Hemingway, uznanlivé prikývnutie, sprevádzané dvihnutím obočia - áno. Starec a more, jasné.
Ginsberg, ako vieme – tiež áno.
Miller. Áno, ale...
Pozrime sa, Shakespeare! Jozef ho hrával v škole. Prikývnutie s úsmevom. Koľkokrát bol v Hamletovi hrobárom? Sedemkrát? Osemkrát? Vytiahne z vrecka pas, chytí ho do ruky, zahľadí sa a spustí.
„Byť, či nebyť, to je otázka...“
Jozef sa teraz nevedomky podobá na svojho otca, ktorý tak znamenito pri víne dokázal rozoberať literatúru. Víno by sa tu snáď našlo, ale slová neboli. Tak musela stačiť mimika.
Ďalší zväzok – Biela veľryba! Významne zdvihnutý prst, Jozef pridáva hmmm. Darinkin syn s manželkou prikyvujú. Aj oni majú radi šialeného Achaba... A tak ďalej, večer plynie.
Ráno Jozef nastúpil na svoju úžasnú šichtu, od ktorej toľko očakával. Mali búrať bývalé kancelárie. Najprv dostal za úlohu odmontovať z dverí všetky kľučky. Potom zvesoval umývadlá. Trvalo to tri dni. Na štvrtý deň pyrotechnici navŕtali do obrovskej budovy diery, vyplnili ich plastickou trhavinou a Jozefova vidina dvojmesačnej práce sa rozplynula v oblaku prachu.
O týždeň prišiel k Darinke účet za jeho letenky. Jozef bral každú prácu, len aby splatil dlh. V treskúcom mraze vykladal surové kože z vagónov. Pracoval v parádnom kabáte. Nemal iný a nechcel zamrznúť. Potom strašne smrdel.
Začal sa učiť po anglicky. Vo voľnom čase dochádzal k rádovým sestrám, ktoré ho ochotne učili. Po týždni sa ho Erika spýtala, aké robí pokroky.
„Povedz niečo.“
„Bird.“
Vyslovil to naozaj krásne a vzorne.
„Bééérd.“
„Výborne, hovor ďalej.“
„Bééérd.“
„Čo ešte vieš?“
„Bééérd.“
„To je všetko?“
„No ale počuješ ten prízvuk?“
Na druhý deň dostane znalec jediného slova prácu v továrni na akumulátory. Vždy v noci, keď haly osirejú, vyrazí s ďalšími dvomi upratovať šmykľavé podlahy. Vzduch je plný jedovatej ortuti, ale on nosí po vreckách lístky so slovíčkami. Učí sa Otčenáš pri zametaní podlahy.
„Our Father, who art in heaven,
Hallowed be thy name,
Thy Kingdom come,
Thy will be done...“
Sú tri hodiny v noci. So širokou metlou na dlhej rúčke sa prechádza prázdnou halou, ktorú sliepňavo osvetľujú malé halogény.
„On earth as it is in heaven,
Give us this day our daily bread,
And forgive us our trespasses,
As we forgive those who trespass against us.“
Jeho parťáci, dvaja starí černosi, ktorí olejovou farbou opravujú náter na stenách, sa s neskrývaným úžasom pozerajú na bieleho muža, ktorý vysýpa odpadkové koše do igelitových vriec a pritom si opakuje modlitbu.
„And lead us not into temptation,
But deliver us from evil.
For thine is the kingdom, the power and the glory,
For ever and ever. Amen.“
Keď vyniesol posledný mech odpadkov, kolegovia sa súcitne pristavili.
„Are you O. K.?“
Jozef prikývol a lámanou angličtinou povedal, že sa učí na skúšky, lebo je farár. Odvtedy ho nenazvali inak než „father“.
