Vyhľadávanie
(úryvky)
ŽENY V POLITIKE
„Ženy mávajú celulitídu. Preto Boh nemôže byť žena.“
Rita Rudner
Mary Wollstoncratová vo svojej publikácii „A Vindication of the rights of Woman“ (Obhajoba práv žien) vydanej v Británii v roku 1792 tvrdila, že ženy majú rovnakú schopnosť chápať rozumové skutočnosti ako muži. Odvtedy ubehlo viac ako dvesto rokov a ženy sa v politike objavujú rovnako zriedkavo, hoci ich schopnosť vnímať rozumové skutočnosti sa nezmenila. Dá sa to vysvetliť dvoma spôsobmi – alebo nie je pravdou, že ženy sú schopné chápať rozumové skutočnosti, alebo politika sama osebe nie je rozumovou skutočnosťou. Keďže ženy sa vo svete úspešne presadzujú v rozumových odboroch, ako sú veda, pedagogika, medicína, literatúra, umenie, gastronómia, a dokonca posilňujú svoje pozície nielen vo fitcentrách, ale aj vo vojenstve či kozmonautike, treba sa s plnou vážnosťou spýtať, či problém nie je v politike, a nie v ženách. Apologéti politiky vysvetľujú neúčasť žien v tejto „akože“ rozumovej skutočnosti tým, že politika je vraj pre ženy príliš abstraktná. Žena si údajne nevie predstaviť, čo znamenajú pojmy – riešiť záležitosti svetovej politiky, vedenie vojny, vraždenie, intrigy, boj o moc, koalícia či opozícia. Žena sa podľa „hoministov“ (opak feministiek) historicky vyvinula ako tvor, ktorej úlohou je prinášať nový život, zaisťovať rod, vychovávať nové pokolenie, dávať svojmu okoliu lásku, nespávať, keď sú deti choré, starať sa o chod domácnosti, vytvárať mužovi podmienky pre jeho rozumovú prácu. Všetky tieto činnosti sú veľmi konkrétne. Muž, ktorý denne od rána do večera rieši problémy svetovej alebo aspoň domácej politiky, nemá čas zaoberať sa vecami nepodstatnými. Prenecháva ich žene a kým ona nespí pri dieťati, ktoré má horúčku, muž tvrdo chrápe, uťahaný z riešenia problému globálneho otepľovania, vojny v Iraku, poklesu svetových zásob plynu, šírenia choroby šialených kráv a iných dôležitých vecí. Tento stereotyp pretrváva až do chvíle, keď žena ochorie, odíde za matkou alebo sa prosto s mužom poháda a odoprie vykonávať pre neho „nepodstatné“ veci. Vtedy si muž uvedomí, že voľby v Spojených štátoch či uväznenie Chodorkovského sú síce dôležité, ale zasa nie až tak, aby mohol ísť do práce v spodnej bielizni používanej sedem dní, pokrčenej košeli, smradľavých ponožkách, hladný a nemilovaný.
Muži to neradi priznávajú, ale skutočným dôvodom, prečo ženy v politike nie sú, je ten, že muži ich tam jednoducho nechcú. Ak by totiž ženy výraznejšie vstúpili do politiky, museli by si muži prať spodnú bielizeň sami a problémy svetového mieru by riešili ich manželky. Pritom ženy v politike sú požehnaním pre národ. Teda, pre tú časť národa, ktorá tvorí najbližších rodinných príslušníkov žien v politike. Len manželia političiek vedia, aká je slasť mať ženu na zasadaní Rady Európy s pocitom týždňa „tutovej“ slobody. Horšie je na tom paradoxne tá časť národa, ktorá za manželky političky nemá.
Muž je v podstate nespoľahlivý človek, pretože nikdy nemáte istotu, či nepovie pravdu. Žena, naopak, pravdu hovorí vždy. U politikov sme si zvykli, že kadiaľ chodia, tade rozprávajú. Ženy sú známe svojou mlčanlivosťou, ktorá je v politike dôležitá. Ženy sú aj šikovnejšie ako muži. Na rozdiel od nich dokážu vykonať malú potrebu bez použitia rúk, čo im umožňuje bezproblémové telefonovanie z mobilu. Aj sa v priemere učia lepšie ako muži. Je teda najvyšší čas, aby sa svetový politický patriarchát zmenil.
Účasť žien v politike nie je nič nezvyčajné. V škandinávskych krajinách tvoria poslankyne neraz viac ako tretinu členov parlamentov. Aj keď vo vláde Slovenskej republiky v rokoch 2002 – 2006 nebola jediná žena (okrem záverečného intermezza s Ivetou Radičovou), netreba zúfať. Egypťanom sa to podarilo tiež len 5500 rokov pred nami. V starom Egypte sa dostala prvá žena k moci hanebne až v roku 3500 pred naším letopočtom. Vládla tam faraónka Hatšepsovet. Podobne ako na Slovensku o 5500 rokov neskôr to bolo nevídané, pretože tradícia hovorila, že každý egyptský vladár musí byť muž. Jej otec však nemal syna, a tak to riskol. Aby sa ľud veľmi nerozhorčoval, Hatšepsovet sa obliekala do mužského odevu a nosila fúzy. Občas som podozrieval niektorých našich fúzatých politikov, či to tiež nie sú prezlečené ženy. Pri spoločnom používaní pisoára som sa však presvedčil, že môj dojem bol mylný. Hatšepsovet sa maskovala tak dokonale, že po dvadsiatich dvoch rokoch jej vlády poddaní ani nevedeli, že im vládla žena. Mnohí sa to však dovtípili, pretože tých dvadsaťdva rokov bolo najdlhším obdobím mieru v starom Egypte.
Príklad s Hatšepsovet som neuviedol preto, aby slovenskí politici mali z neho, nebodaj, výčitky svedomia. Počet žien vo verejných a štátnych funkciách je nízky aj v iných krajinách. V roku 1984 mali napríklad britské železnice 591 vedúcich miest a z nich boli obsadené ženami pekné dve miesta. V roku 1987 tvorili v Británii ženy 76 percent úradníckeho personálu v štátnej službe a z nich bolo vo vyšších funkciách rovné 4 percentá.
Biskupské zhromaždenie v Konstantinopole, zvolané cisárom Justiniánom II. na jeseň roku 691 správne pohrozilo klerikom a mníchom exkomunikáciou v prípade, že budú navštevovať kúpele v čase, keď tam budú ženy. Cirkev počas celého stredoveku márne zvádzala boj za odstránenie verejných kúpeľov. V Taliansku začiatkom 20. storočia cirkev priamo zakazovala katolíkom pracovať v štátnych službách z dôvodu blízkeho a častého kontaktu mužov a žien. Ešte začiatkom dvadsiateho storočia zakazovali niektorí nemeckí biskupi plavecké súťaže dievčatám.
Angažovanie žien v politike môže byť aj nebezpečné. Je známe, že Pinocheta zhodili ženy, 73 percent amerických žien bolo proti Bushovej invázii do Iraku a rovnako sa ženy nebezpečne presadzovali aj v totalitných režimoch. Kým za komunizmu bolo v poľskom parlamente 20 percent žien, poľskí demokrati im ich karieristické chúťky „strihli“ a po páde komunizmu zasadlo do Sejmu už len 12 percent žien. Podobne „fedrovali“ komunisti ženy aj v Maďarsku, kde bolo do roku 1989 v parlamente 21 percent žien, ale v demokratickom maďarskom režime už len pekných 7 percent. Bulharskí komunisti napríklad vpustili do komunistického parlamentu 21 percent žien, ale bulharskí demokrati sa „neondili“ a umožnili vstúpiť do parlamentu len 3,5 percentám žien. Bulhari si nebezpečenstvo žien v politike uvedomili najvýraznejšie. Slováci ostali oproti Bulharom a Maďarom v hanbe, keď za komunizmu bolo vo federálnom parlamente 29,5 percenta žien, ale my sme ich tlaku nedokázali odolať a do Národnej rady SR sa ich napríklad v III. volebnom období dostalo presne 14,6 percenta. Je to jasný dôkaz, že parlamentná demokracia na Slovensku má ešte čo doháňať.
Kým všetky politické strany postavili na popredné miesta svojich kandidátok do volieb v roku 2006 aj ženy, zatiaľ jediná strana, ktorá naplno chápe škodlivosť žien v politike, sú kresťanskí demokrati, ktorí na kandidátku do volieb v roku 2006 postavili na prvých pätnásť zvoliteľných miest mužov. Nedá sa vylúčiť, že niektorí z nich boli preoblečené ženy s oholenými fúzmi a podpazuším, aby náhodou neodradili tradičnú voličskú základňu tejto strany – rurálne babky s fúzmi i bez nich. KDH je v ženskej otázke príkladom pre ostatné strany na Slovensku.
HEREČKY V POLITIKE
„Nie každá charakterová herečka je aj charakterovou političkou.“
Autor
V starom Ríme herečky neexistovali. Viac ako hercov si vážili bojovníkov. Rímsky senát dokonca zakázal počestným občanom zaoberať sa herectvom. Hercami mohli byť len otroci, cudzinci alebo prepustenci. Možno i preto, lebo v Ríme nefungovali žiadni dabléri. Ak na scéne amfiteátra život hlavného hrdinu divadelnej hry končil smrťou, žiadali diváci smrť reálnu, teda smrť predstaviteľa hlavného hrdinu. Bolo to zvyčajne v prípadoch, keď hlavný hrdina hral mizerne. To, či hral mizerne, sa zistilo podľa potlesku obecenstva. Preto sa mnohí herci poisťovali a do hľadiska posielali platených roztlieskavačov.
Herečky neexistovali ani v antickom Grécku. Ženské roly hrali muži. Hrali ich natoľko dobre, že mocní im za odmenu odpustili vykonávanie vojenskej povinnosti a platenie daní. Niektorí muži hrali ženy tak dokonale, že sa stávali milenkami mocných. Už od starovekých čias herci takmer bez výhrady slúžili mocným a hrali komédie za pekné odmeny. Niektorým hercom sa už vtedy podarilo stať sa vplyvnými. Príkladom je herec, spevák, hudobník, básnik a recitátor Claudius Drusus Germanicus, známejší pod umeleckým menom Nero.
Keď sa ukazovalo, že pôsobiť v politike je príjemné, začali sa o to pokúšať aj herečky. Majú pre politiku dobré predpoklady. Sú trénované v dramatizovaní situácií, výborne ovládajú klaňanie sa aj profesionálnu pretvárku. Aby bola pretvárka presvedčivejšia, používajú rôzne líčidlá. Kým herci sa namažú, herečky sa nalíčia.
V našom regióne je najznámejšou dramatickou umelkyňou, ktorá vstúpila do politiky, herečka, ktorá sa z neznámych dôvodov urputne snažila presvedčiť verejnosť o svojom talianskom pôvode. Akoby pôvod maďarský bol menejcenný. Meno tejto už pomenej príťažlivej päťdesiatničky však hovorí jasne. V hereckých kruhoch bola známa ako extrémna kariéristka, ktorá všetko vedela a všetkému rozumela. Netajila sa svojím vrúcnym vzťahom k sexu. O panenstvo prišla údajne v šestnástich. Dokonca v niektorých filmových úlohách sa objavila veľmi sporo oblečená až nahá. Chlapi z toho mali radosť, bolo sa na čo pozerať. Sex jej vraj pomohol aj k zaujímavej hereckej kariére. Keď sa jej nahé prsia po prvýkrát objavili na plátnach kín, bolo ustavične vypredané. Nezdolná túžba po kariére ju priviedla k rozvodu s prvým manželom, tiež známym človekom z umeleckej brandže. Keď zistila, že v herectve si už nebude môcť omotávať chlapov okolo prstov tak, ako sa jej to darilo dosiaľ, rozhodla sa pre kariéru v politike. Podarilo sa jej získať dokonca poslanecké kreslo v parlamente. Aj keď sa jej strana nedostala do vládnej koalície, jej ambície sa začali napĺňať. Tí, ktorí ju poznajú, jej predpovedajú v politike veľkú kariéru. Jej meno pozná u nás takmer každý. Volá sa Ilona Stallerová, známejšia ako Cicciolina.
