Ukážka z diela

Ihla

IHLA

     OTCA som nepoznal. Opustil nás, keď som mal dva roky, opustil nás a nikdy viac som ho nevidel. Na matku sa nepamätám. Zomrela necelý rok po otcovom odchode, a pretože som ju nepoznal, vždy som si ju predstavoval ako krásnu a dokonalú, lebo zostala pre mňa tajomstvom, ktoré je jadrom každej krásy.

     Po matkinej smrti som šiel z rúk do rúk. Jej príbuzní sa správali ku mne vždy korektne a nevyžadovali za to dokonca ani vďačnosť; celkom im stačilo vedomie, že sa im darí roznecovať vo mne nenávisť k otcovi. Veľmi rýchlo som vycítil, o čo im ide, a zo slušnosti som im doprial toto zadosťučinenie; nenávisť k otcovi som predstieral tak úprimne, že mi z vďačnosti umožnili študovať na vysokej škole. Ich úsilie malo opačný výsledok – keby neboli z otca robili najväčšieho zločinca, akého zem nosila, bol by pre mňa ostal cudzím človekom, ktorého by som síce nebol nenávidel (nechápem, ako možno nenávidieť niekoho, koho nepoznám), ale bol by mi ostal celkom ľahostajný. Prosto, podarilo sa im vyvolať vo mne záujem o otca, záujem, ktorý časom prerástol v otvorené sympatie.

     Matkini príbuzní prišli na svoj omyl, až keď som študoval prvý rok na vysokej škole, presnejšie vo chvíli, keď zistili, že som začal písať poviedky. To bol medzi nami koniec, pretože som sa vlastne prihlásil k otcovi a potvrdil som ich skryté obavy, že som zdedil jeho bláznivé gény.

     Otec bol farárom, ale v tridsiatke začal zrazu piť a písať básne. Keď chcel recitovať svoje verše z kazateľnice, pobúrenie veriacich bolo také veľké, že cirkev bola nútená zriecť sa jeho služieb. Jedna z jeho básní sa zachovala; príbuzní mi ju často čítali ako výstražný príklad. Volala sa NÁDEJ VÝSKUMNÍKA a znela:

Keď dožiješ,

prenikneš do vnútrozemia,

preplávaš aj cez tú najspodnejšiu vodu.

Objavíš tajomstvo vnútrozemia

a zistíš, že je jednoduché:

Kotvia tam člny pre ďalších.

Neboj sa, dožiješ.

     Nečudujem sa, že ho cirkev uvoľnila – nedáva veriacim veľa nádeje na bohatú odmenu po smrti. Raz večer odišiel do krčmy a viac sa nevrátil. Nasledujúcich sedemnásť rokov nedal o sebe vedieť, ale my sme o ňom aj tak mali správy. Niektorí chlapi z našej dediny sa s ním stretli v Ostrave: robil v bani a nechcel ani počuť o zmene zamestnania. Keď som mal devätnásť rokov, dostal som od neho list, ktorý si tu dovoľujem odcitovať.

     Chlapče, zrejme si myslíš, že ti nemám právo písať, ak len nepovažujeme za právo samotný fakt, že som ťa splodil. Ale to, že som sa celý život teba nestaral, ešte neznamená, že som na teba nemyslel a že ťa nemám rád. Možno, že najlepším dôkazom mojej lásky a starostlivosti je práve to, že som sa teba nestaral. Keby si ma poznal, prišiel by si na to, že predchádzajúca veta nie je, žiaľ, nijakým paradoxom. Ale nechajme to; nechcem, aby si si myslel, že som pocítil potrebu ospravedlnenia. Vybral som si to, čo som si vybral, a chcem to niesť sám až do konca, lebo dôslednosť je posledným útočiskom tých, čo sa mýlili.

     Píšem ti, lebo som v akomsi časopise čítal tvoju poviedku a chcem ťa varovať. Vycítil som, že aj teba ničí to, čo zničilo mňa – spasiteľský komplex. Ten ma viedol na teológiu, na kazateľnicu, zbavil ma viery v boha, priviedol ma k písaniu básničiek, urobil zo mňa alkoholika, ten ma priviedol sem, do bane, kde som konečne našiel pokoj duše. Áno, chlapče, aj alkoholikom som sa stal cez spasiteľský komplex. Nezačal som piť nejakej bezmocnosti, ale iba preto, aby som zachránil ľudstvo. Trápila ma jedna vec: Prečo boh stvoril všetko také dokonalé, iba človeka sfušoval? Prečo? Ako je to možné? Nikdy si tom nepremýšľal? Ja áno. Často a dlho, veľmi dlho. A prišiel som na to: boh stvoril človeka v delíriu. Totálne ožratý. Chápeš, nie? To nám vysvetľuje aj siedmy deň, deň odpočinku. Načo by boh, taký dokonalý, potreboval odpočívať? Potreba odpočinku – to vonkoncom nie je božský atribút. Ale on musel odpočívať – vyspával opicu. Chápeš už, prečo som začal piť a písať? Chcel som sa priviesť do stavu Stvoriteľa, do delíria, lebo iba vtedy možno pochopiť, kde urobil chybu. Pochopiť a opraviť ju. To boli moje pohnútky, ale prerátal som sa. Tuším som mal radšej študovať matematiku, fyziku, chémiu alebo biológiu. Tak veru, chlapče. Predstav si napríklad len takúto vec: matematika je schopná podať matematicky presný dôkaz o svojej neexistencii. Chápeš? To je poézia. Teória relativity, teória antihmoty.

     Chlapče, to je poézia! Najexaktnejšie teórie sú najiracionálnejšie. Najexaktnejšia veda je mágiou. Najexaktnejší vzorec sa môže objaviť aj vo sne. To je poézia, chlapče, to je poézia. Veda je úžasná, ale urýchľuje koniec. Keď všetko vyrieši, bude koniec. Ľudia nebudú mať už prečo žiť, lebo svet bez tajomstva je neľudský. Bojím sa toho, ale chcel by som sa dožiť tej chvíle, až bude objavený vrcholný, záverečný vzorec. Akási vášnivá zvedavosť ženie ľudí dopredu, i keď si uvedomujú, že tam číha nebezpečenstvo, ktoré bude možno smrteľné. Zvedavosť a túžba po dokonalosti. (Možno, že dokonalosť je mierou slobody). Prinajmenšom je dokonalosť satisfakciou. Trebárs môj život: blúdil som v ňom ako v labyrinte, ale nikdy to vo mne nevyvolávalo pocit beznádejnosti. Naopak, vždy som sa cítil až akosi dokonalý – nebolo neho žiadneho východu. Teda zvedavosť, túžba po dokonalosti a odvaha. Odvaha plná strachu. Odvážny vie o priepasti, bojí sa jej, ale kráča k nej – túži ju preskúmať a preklenúť. Asi v tom bude predsa len najviac zvedavosti. Najväčšia posadnutosť je posadnutosť zvedavosťou; keď to človeka chytí, skočí zo strechy, aby sa presvedčil, či predsa len nevie lietať.

     Poznám taký príklad:

     Môj dedo, tvoj pradedo, bol murár. Postavil náš dom vlastnými rukami, s láskou, od základov až po strechu, aby mal čoho spadnúť, keď vztyčoval glajchu. „Zletel ako starý vták s ochrnutými krídlami,“ povedala moja matka, keď prikrývala deda plachietkou, v ktorej som priniesol ďatelinu. Odvtedy sa mi často snívalo, že lietam, a niekedy mám dojem, že človek nepochádza opice, ale vtáka. Myslíš si, že spadol tej strechy len tak? Kdeže! Skočil, aby zistil, či mu nenarastú krídla. Áno, chlapče, tvoj pradedo bol veľ mi zvedavý, to máme po ňom.

     Môj otec, tvoj dedo, bol krajčír. Šil šaty tak, ako sa píše báseň – v extáze. Do každého vpichu ihly dával celé srdce, nad každým stehom dlho premýšľal ako básnik, ktorý hľadá to jediné správne slovo; zarábal veľmi málo, ale šaty, ktoré ušil, boli dokonalé. Keď mal šesťdesiat rokov, sadol si na ihlu. Navždy som si zapamätal slová, ktorými doktor Krištofík, otcov obdivovateľ a dlhoročný zákazník, určil príčinu smrti: „Skonal následkom prebodnutia srdca do zadku sa zapichnuvšou jeho vlastnou ihlou, ktorá sa dostala do jeho vlastného krvného obehu a putovala s krvou až do jeho vlastného srdca.“ Doktor Krištofík písal tieto slová a nechápavo krútil hlavou. Aj ja som to vtedy považoval za nespravodlivý výsmech, za zlú a zlomyseľnú iróniu. Ani ja som vtedy ešte nevedel, že to bolo prirodzené, nevedel som, že otcov zadok a ihla sa riadili odvekými zákonmi nášho rodu. Áno, chlapče, chlapi v našej rodine vždy zomierali na to, čo najviac milovali.

     Cítim, že ihla, ktorá sa zapichne do zadku každému hneď pri narodení, blíži sa k môjmu srdcu. Možno preto ti píšem. Nechce sa mi zomrieť, ale čo sa dá robiť, ihla je ihla.

     Vlastne som ti chcel napísať o celkom všedných veciach. Všetky moje predchádzajúce slová boli možno iba zahováraním, lebo sa bojím, ako prijmeš tie, čo prídu. Je to čisto praktická vec a ak môžeš, pristupuj k nej ako k takej, pokús sa morálne úvahy nechať bokom. Za tie roky som si našetril nejaké peniaze, ktoré som teraz previedol na tvoje meno do bratislavskej banky. Po právnej i formálnej stránke je to v poriadku, iba sa obávam, že v tebe vzkypí krv a odmietneš ich. Chápem tvoje pocity, ale pokúsil som sa ti vysvetliť, prečo som konal tak, ako som spomenul v predchádzajúcej časti tohoto prvého a posledného listu, ktorý ti píšem. Ak tie peniaze neprijmeš, zariadil som, aby ich dostali ľudia, ktorí ťa vychovali.

     V tme, prachu a horúčave dobývať uhlie – to je tvoj údel, ak to myslíš s písaním vážne. A odmena je jediná: nádej, že niekto premení tvoje uhlie na popol, aby mu bolo za dlhých mrazivých nocí trocha teplejšie.

     Ži, ako chceš a musíš, to je môj jediný odkaz.

Otec.

P. S.

Teraz mi napadlo, že ten vrcholný, záverečný vzorec nemusí objaviť práve vedec: Možno je už dávno skrytý v obyčajnej Shakespearovej replike.

 

     Otcov list vyvolal vo mne chaos. V prvej chvíli po prečítaní som ho chcel vložiť späť do obálky a poslať na spiatočnú adresu, ale v noci sa mi to rozležalo v hlave, v mysli sa mi vynorilo množstvo slov, ktoré by som mu mal napísať, a zrazu sa mi zdalo, že mu ich nebudem vedieť povedať v obyčajnom liste, aj keby mal stovky strán. Pocítil som neodolateľnú túžbu stretnúť sa s ním. Hoci sme si nikdy nepovedali ani slovo, zdalo sa mi, že po celý ten čas sme viedli nepretržitý, mlčanlivý dialóg. Musel som sa s ním stretnúť, musel som vidieť jeho tvár, musel som sa dotknúť jeho ruky, aby som sa presvedčil, že naozaj existuje.

     Ráno som hľadal spiatočnú adresu, ale nebolo jej. Ani v liste, ani na obálke.

     O dva týždne som dostal telegram: „Váš otec zomrel na infarkt.“

     Viac nič, znova bez spiatočnej adresy.

 

Poviedka Ihla (In: MITANA, Dušan: Nočné správy. Levice: Koloman Kertész Bagala, LCA 2001) je publikovaná so súhlasom Literárnej a kultúrnej agentúry LCA (www.LCA.sk).