Insomnia

Š/ž/ijem z maličkostí. Stratené príbehy presakujú z popríbehov.

V zasneženom okne obrys tváre. Biela cesta v prázdne. Ticho. V mozgu mám mylný po­city že svet je ešte bezpečné miesto. Alebo sa divé kone radosti vo mne nikdy nedajú skro­tiť?

Podľa akéhosi nemeckého psychiatra je v ľudskom mozgu ešte jeden mozog. Mozog citov. To on sa správa nevypočítateľné a neracionálne?

Cesty sú vzrušenie. Posadnutosť. Cesty známe, neznáme, rovné, kľukaté, úzke, širo­ké, priame, krivé, mokré, suché, klzké, zemi­té, asfaltové, betónové, zbombardované, ob­novené, zarastené krovím, zabudnuté, drogo­vé, vysypané kamienkami, piesčité, prašné, vytúžené, prekliate, dobrodružné, snové, smr­teľné... Sú cesty bludiská a cesty labyrinty. Do tých prvých sa dá vstúpiť a nikdy nevy­stúpiť. Druhé sú určené stišovaniu seba - cesty do kruhu, meditácia v pohybe.

V mestskom rýchlovlaku sedí stará žena. Oblečená je do šiat po vnučke: pásikavé pančuchy, fialová minisukňa, oranžová vetrovka. Spod čiernej pletenej čiapky trčia ostré vlasy. Našminkovaná tvár je odmaskovaná príbeh­mi. Príbehy tečú v každej vráske, zbiehajú sa do vyblednutých očí, do popraskaných pier, za ktorými nie sú žiadne zuby. Po obločných sklách sú diamantom načmárané hákové krí­že. Vlak zastane. Na peróne jednej z mní­chovských staníc sú na reklamných plochách citáty z Biblie a pozvánka do chrámu sved­kov Jehovových. Stará žena vystúpi.

Starnberské jazero dýcha. Vydychuje hmlu. Bežím. Bežím. Bežím. Uvoľnenie stŕpnutej mysle. Nohy struny. Šušťanie krvi. Nádych, výdych. V rytme dychu jazera. V ostrom vzduchu doznieva zvon.

Na jar sa prirúti na okolité polia keltská bohyňa. Obstúpená je nenarodenými deťmi. Poliam dáva plodnosť. Ak stretne človeka, urobí ho vyvoleným, alebo zatrateným. Taká náladová bohyňa!

J. číta list maďarskej emigrantky, ktorá žije dlhé roky vo Švédsku. V písme je smútok roztrasenej ruky stareny. Na rube listu je pô­dorys výstavnej haly, kde bude žena vystavovať. Vedľa sú náčrty podivných šperkov, vyro­bených z rybích mechúrov.

Žena po návaloch clivoty za opustenou vlasťou s pustami píše o tom, že pri návrate do Švédska si v lietadle zobrala dva cukríky a teraz ich pri písaní tohto listu cmúľa.

Mníchovská fotografka R. hovorí, že ako dieťa sa hrávala na labyrint. V strede labyrin­tu bol modrý kvet, ktorý bolo treba nájsť. Od detstva sa s touto hrou viac nestretla. Prizná­vam sa jej: „Zo svojho detstva si pamätám cukríky fialky, ktoré som už odvtedy nikdy nevidela.“ R. hovorí, že presne také cukríky si kúpila pred pár rokmi v Taliansku, ale ne­mohla ich jesť. Mala pocit, že sú postriekané voňavkou z fialiek. Položila cukríky do zá­suvky. Pred pár týždňami musela balíček vy­hodiť. Cukríky fialky dostali mŕtvolný pov­lak.

Hlboko v sebe je každý sám. Nie je tam ani modrý kvet. Nič. Môj priateľ budhista však hovorí o dúhovom svetle v jadre mysle.

V mníchovskej Pinakotéke. Mladý muž ťa­há za sebou dve dievčatká. Menšej z nich, asi trojročnej, ukazuje na oltárnej maľbe sivo namaľované dieťa, ktoré slúžky idú vykúpať v medenej nádobe položenej na dlážke.

Tá trojročná sa škriabe v strapatých vlasoch. Práve narodený Boh ju nezaujíma. Uka­zuje na malých tmavomodrých anjelov, ktorí sa ponad stenu prizerajú výjavu v izbe. Dievčatko k nim načahuje ruku a tvrdí otcovi, že sú to netopiere.   

Anjelov vraj rodí svedomie.

Detské izby sú hranaté pozorovateľne, za­betónované v mozgu na večnosť.

Mladá žena - D. D. — vlečie v taške knihy do knižnice v Mníchove. Jej chôdza je vždy napnutá. Alebo vrávoravá, neistá. Je nymfomanka? Susedia ju často vidia zavesenú do stále nových mužov. Vášnivo rada pracuje. Prekladá cudzie verše, ktoré dočasne prijíma za svoje. Cez telefón, e-maily, fax, listy spres­ňuje s autormi svoje preklady ich básní. Stále žasne nad organizmom jazyka. Nad priestor­mi medzi slovami. Miluje cesty týmito prie­stormi bez máp.

V tú neskorú jeseň pracuje v starej vile na brehu jazera. Matka jej každý deň posiela z Viedne list. Možno dcéru oslovuje „Moje dobré dievčatko“. Ona má často rozpálené lí­ca z pretlaku nepriznaných, sputnávaných emócií. Je rozvedená. Vydala sa za Poliaka. „Muž odišiel, ale jazyk zostal,“ priznala sa D. s plachým úsmevom. D. už roky prekladá knihy z jazyka muža, ktorý chľastal a zo žiar­livosti ju bil. Ten slovanský jazyk je jej nový príbuzný. Incestne sa s ním mazná.

Večer bude pomedzi tiene zľahka vystu­povať po vŕzgavých schodoch starej vily a ťa­hať so sebou nového milenca. Na steny ktosi popriliepal kúsočky papiera s nápisom DUCH.

Všetko je rozbité na drobné úlomky. Svet už asi naozaj nie je bezpečným miestom. Je nezreteľný a nepevný. Možno preto by takmer každý chcel byť niekde inde, než kde práve je.

Z e-mailu M. H.:

...pred niekoľkými týždňami som sa vrátila do USA. Vôbec nie som šťastná, že som zase doma. Oveľa radšej by som bola v Európe. Tu je všetko dosť nepohodlné - kvôli strašnej politickej/vojenskej situácii...

Z e-mailu H. L. pre J.:

Po dlhom surfovaní po svetových sieťach som Vás našla ako ihlu v kope slamy vďaka tomu, že zemeguľa sa scvrkáva na veľkosť te­nisovej loptičky... Som stále v Amerike a začí­nam premýšľať, čo so sebou... Asi sa vrátim domov. Začína sa mi cnieť...

Srdcia pulzujú v rytme kurzoru na moni­tore.

Fascinujú ju masky. Tváre černošských skulptúr sa podobajú tváram nočných ľudí na obrazoch expresionistov. Fascinuje ju tá nehmotná persona, ktorá s démonickou si­lou ukrýva najvnútornejšie Ja a oddeľuje ho od vonkajšieho sveta.

Je posadnutá obchodmi s maskami. Má pocit, že papierové, porcelánové, silikónové, krepové, polyesterové masky, poukladané na regáloch, rozprávajú ironické príbehy o sebe. Chráni sa pred nimi ďalšou maskou. Maska nie ako pretvárka, ale ako ochrana. Je cho­robne citlivá na vlastné vnútro. Ako keď má uzimený človek hrôzu z nahoty v snehu.

Predpríbeh z divadelného lístka:

349

Sen v jeseni

Jon Fosse

Po začiatku predstavenia vstup zakázaný (na rube lístka)

Vianočný program:

25. december: Dantova smrť

26. december: Mesiáš

27. december: Alkestis

Predstavenie:

Pre mňa - cudzinku — je to nezrozumiteľ­ná reč plná subtílnych analýz vzťahu muža k dvom ženám. Z bulletinu som vyrozumela, že autora považujú v Nórsku za nového Ibsena. Herci chodia po kamienkoch, ktoré vyze­rajú ako uhlie. Muži a ženy majú kultivované hlasy. Mikrofóny prilepené na tvárach zosil­ňujú ich šepoty. Stlmené pohyby. V strede scény je gigantický, šikmo postavený stĺp. La­bilita životov, labilita vzťahov. Celý príbeh sa odohráva počas pohrebu. Uhlie ako spaľova­nie mŕtvol, spaľovanie citov...?

Ready made (titulky z novín na inštalácii J. B.: Labyrint): ŽIVOT AKO TRAUMA, CIR­KEV A VOJNA, PÁD V TV, KVALITA PRE VÁS, ŽENA V DUNÁCH, MOZART A JEHO BRAT, PAKISTAN ZATVÁRA TALIBANSKÝ KONZULÁT, KAM DNES VEČER, PASTE­LOVÝ SEN, NEW YORK - ŽIVOT „PO“, 15. NOVEMBRA OTVÁRAME NÁŠ OBCHOD, TERORISTICKÝ VÝBUCH, KRÁĽ TANCUJE, PREČ S BRADOU, PREČ SO ZÁVOJOM, HOLOKAUST PRED BRÁNAMI - ŽIVOT ŽIEN V TRETEJ RÍŠI, ČIERNY DAR, TALIBAN NA ÚSTUPE, TICHÉ TÓNY PO BÚR­KE, OBCHOD A MAFIA S VODOU, DRUH TERORIZMU, JA“ SOM ŠATY! TRÉNER ZOSTÁVA OPTIMISTICKÝ, HVIEZDA NÁDEJE, D. SPOERRI PREZENTUJE EAT-ART, INŠPIRÁCIA A INDIVIDUALITA, PRÍĎTE... SOBOTA OD 22. - 6. HOD.

Inštaláciu J. tvoria stovky novinových lis­tov porozkladaných po dlážke ateliéru. Na noviny s vybuchujúcimi, nepokojnými titul­kami Juraj namaľoval bielou farbou labyrint z katedrály v Chartres. Návštevníci z blaho­bytného Feldafingu, pár výtvarníkov z Mní­chova, tmavý Valdo M. - brazílsky básnik, uzavretý a zdvorilý spisovateľ Jurij A. z Ukra­jiny i jeho plachá žena Nina kráčajú po bie­lych cestičkách. Výkriky z novín ich chvíľu rušia, ale potom sa myseľ vyprázdňuje, sús­treďuje na cestu. V samom strede je ticho.

Spaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaťťťťťťťťťťťťťťťťťťťťť!!!!!!’!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!

Insomnia je zápasníčka s nabrúseným no­žom. Porciuje myšlienky na ostré kúsky. Bo­lesť z chaosu v hlave. Noc sa premenila na umrlca.

Franky H. chodí po parku a jeho skrotené zajace cupitajú za ním. Neznáma žena láme vetvičky zjedli do vianočnej kytice. V mod­rastom svetle padá sneh a ticho.

Na hlučnej vernisáži mi fotografka R. po­vedala: „Pamätáte sa na to sychravé počasie spred dvoch týždňov? Pršalo a ustavične fú­kal studený vietor. Vtedy zomrela moja neter. V noci som sa krčila v posteli a myslela som si: Bože môj! Ako tej chudinke, tomu úbohé­mu, osamelému dievčatku musí byť zima! Veď je taká opustená, skrehnutá od zimy, prikrytá iba plachtou v tej kaplnke na veternom kopci!“ Potom sa zvonivo rozosmiala: „No nie som ja hlúpa? Takéto viktoriánske, či skôr detské predstavy o smrti!“ Usmievala som sa. Pozorovala som krásnu hlavu, po chemoterapii bez vlasov, červené fľaky na unavenej pleti, tú inú tvár pod kožou, ktorú žene začal kresliť smútok smrti. „Viete, čo povedala moja deväťdesiatročná mama, keď som si prvý raz po terapii dala dolu z hlavy čiapku? Že mám lebku, ako keď som sa na­rodila. Pekne klenutú a bez jediného vláska.“