Vyhľadávanie
Som dobitý človek. Mám poškodenú auru. Otec ma bil každý deň. Bez príčiny, lebo aj jeho každý deň bili. Nevadilo mi to, pretože som si myslel, že to tak má byť. Mal som ho rád. Bol to nešťastný človek. Jeho mama sa o neho vôbec nestarala. Mala plno oveľa dôležitejších povinností, ako bola výchova malého syna.
Môj otec bol veľmi šarmantný. Veľmi vtipný. Veľmi talentovaný. Keď rozprával, všetci sa zabávali. Mal veľký herecký talent. Rád sa prezliekal. Chodil na maškarné plesy a tam zabával kamarátov. Nikto nevedel tak vtipne rozprávať ako on. Všetci na neho volali: „Valér, poď si k nám prisadnúť! Aspoň na chvíľu. Poď si s nami vypiť pohár vína!“ Alebo hovorili: „Valér, na budúci týždeň bude taká malá oslava. Musíš prísť. Bez teba by to nebolo ono. Sľúb nám, že určite prídeš.“
Som týrané dieťa a navyše vlk. Vlci sú mimoriadne citliví. Niektorí sa môžu pohybovať aj v inej dimenzii. V inom čase a priestore. Vo vesmíre. Pamätajú si predchádzajúce životy. Pamätajú si, čo sa stalo a pamätajú si, čo sa stane. Ja si na to tiež niekedy spomínam. Rád sa rozprávam s ľuďmi, ktorých som niekedy dávno stretol, a ktorých som mal rád. Niekedy mi veľmi chýbajú. Chýba mi ich múdrosť. Chýbajú mi rozhovory. Chýbajú mi ich dotyky. Chýba mi ich láska. Tak mi chýbajú, že si to neviete predstaviť. Ak viete, tak potom mi rozumiete.
Som dobitý človek. Mám poškodený obal. Mám otvorené rany, ktoré sa nevedia zahojiť. Keď si myslím, že sa už zahojili, niekto si udrie. Len tak, bez príčiny. Lebo v takom svete žijeme. Nesťažujem sa. Tak to má byť.
Všetky tie prihlúple vety, štylizované prejavy, všetka tá pretvárka a predstieranie ma ničia. Niekedy mám pocit, že to už nevydržím. Pamätám sa, ako otec v jeden deň prestal rozprávať. Nerozprával celé roky. Len sa pozeral. Na ten jeho pohľad nikdy nezabudnem. Sedel za stolom a mlčal. Nikam nechodil. Nikto na neho nevolal: „Valér, poď si k nám prisadnúť.“ Môj otec sedel za stolom a mlčal. Mlčal celé roky. Rozumiem mu. Bol rovnako dobitý, ako som dobitý ja.
Keď bol malý chlapec, písal krásne listy plné lásky svojmu otcovi do Ameriky. Jeho mama tie listy nikdy neodoslala. Schovávala ich do spodného šuflíka starej rozheganej skrine. Našli sme ich, keď zomrela. Taký život mal môj otec. Mlčal celé roky. Aj ja o chvíľu prestanem rozprávať. Hovorím to len preto, aby ste vedeli, prečo nebudem odpovedať. Rieka tečie, pierko letí.
Keď píšem túto pasáž, pozerám sa na vychádzajúce slnko. Pozerám sa na tú žiaru, ktorá sa objavila nad korunami stromov. Vidím tú žiaru a viem, že o chvíľu vyjde slnko. Žiara sa vždy predbehne. Ohlasuje príchod slnka. Keby som bol citlivejší, mohol som vedieť, čo sa stane. Nemusel som teraz sedieť na vozíku. Nemusel by som cítiť to zvieranie v hrdle, keď myslím na svoje dcéry. Strašne mi chýbajú. Moje dcéry mi strašne chýbajú, keď sa pozerám ráno na tú žiaru ohlasujúcu vychádzajúce slnko. Mohol som vedieť veľa vecí. Nebolo to také ťažké. Moje srdce bolo asi choré, keď som to nevedel.
* * *
Kovovosivé mraky viseli tesne nad diaľnicou. Stierače nestíhali zotierať dažďové kvapky. Bol som v koncoch. Celý môj skurvený život sa blížil k záveru. Stlačil som tlačidlo na rádiu. Do tmy sa rozsvietil červený displej. Z reproduktorov sa ozval zamatový hlas Toma Jonesa: All by myself...
Poznal som tú pesničku veľmi dobre. Skomponoval ju Eric Carmen, keď sa pred rokmi nechal inšpirovať fantastickou hudbou klavírneho koncertu c-mol Sergeja Rachmaninova. Už niekoľko desaťročí je to jeden z najväčších hitov na svete. Spomenul som si na situáciu, keď ma Koroloneko presviedčal, že v Rusku žijú geniálni umelci. Ja viem, že tam žili a žijú geniálni umelci. To mi nemusí nejaký prijebaný Korolenko pripomínať! Sergej Rachmaninov bol jeden z nich. Tom Jones spieval:
Living alone,
I think of all the friends I’ve known
Myslel som na všetkých svojich kamarátov, ktorí možno neboli moji kamaráti. Myslel som na svoje dcéry, ktoré ma už nepotrebovali. Myslel som na Soňu, na Ester, na Gordona. Všetko by som dokázal prežiť. Stratu zamestnania, ukradnuté peniaze, podvody a intrigy, v ktorých som celé roky žil. Myslel som na Ninu – a to som nemal robiť. Skláňala sa nado mnou a ticho mi šepkala: „Chcem mať s tebou dieťa. Chcem mať s tebou dievčatko. Budeme sa o neho starať. Budeme dobrá rodina.“
Nedokázal som pochopiť, prečo mi ukazovala tie fotky krásnych slobodných vlkov. Videl som pred sebou ich modrosivé oči. Malé bezbranné vĺča si opieralo zadok o hrdú vlčicu. Prečo mi ukazovala tie fotky? Jej zradu som nedokázal prežiť.
Predchádzal som veľký ťahač, na ktorom boli poukladané novučičké golfy. Vyzerali ako malé farebné autíčka stojace niekde na polici v detskej izbe. Spod kolies ťahača striekala špinavá sivá voda, ktorá mi celkom zakryla výhľad. Zrazu som pochopil, že už nemám na čo čakať. Pochopil som, že som na konci. Hlbšie sa už nedalo klesnúť.
Cítil som sa dokonale opustený. Osamotený. Dokmásaný. Nepotrebný. Zmáčaný. Špinavý. Cítil som sa absolútne dolu a musím vám povedať, že to nebol až taký zlý pocit. Bolo to vyslobodenie. Zrazu som zacítil akúsi úľavu. Cítil som, ako mi stekajú po tvári slzy. Po rokoch som znovu mohol plakať. Už nižšie sa nedalo klesnúť. Bol som na samom dne.
A potom to bolo už celkom jednoduché. Dal som hlasitosť rádia na maximum. Auto sa začalo chvieť pod basovými tónmi pesničky. Je možné, že by sa po chvíli celkom rozpadlo. Cítil som vibráciu tých basových tónov v celom svojom zdevastovanom tele. Pritlačil som plynový pedál na podlahu a vyrazil k tmavosivým kovovým mrakom visiacim predo mnou. Vyrazil som dopredu, aby som sa čo najrýchlejšie dostal do neba. Počul som zamatový hlas Toma Jonesa:
All by myself,
I don‘t want to be
All by myself anymore...
Náraz nebol veľmi prudký. Priznám sa, že som čakal úder oveľa prudší. Videl som, ako odletela strecha auta nad mojou hlavou. Videl som, ako sa predná kapota deformuje a plechy sú stále bližšie a bližšie. Na prednom skle sa vytvorila pavučina spájajúca stovky malých nepravidelných úlomkov. Chvíľu pulzovala, až nakoniec praskla ako veľká vzduchová bublina. Ešte som zaregistroval, ako okolo mojej hlavy preleteli malé sklenené presýpacie hodiny s červeným pieskom z Petry, ktoré som vozil položené na zadnom okne auta. Cez vyletené predné sklo som chvíľu pozoroval približujúci sa betónový pilier a potom už bolo ticho.
Nekonečné biele ticho. Asi sa prehrávač pri tom náraz rozmliaždil. Všetko som čakal, ale určite som nečakal také nekonečné biele ticho. Nebola tam žiadna hudba. Žiadny Beethoven, Wagner alebo Brahms. Žiadna nebeská symfónia. Dokonca tam nikto nehral ani argentínske tango. Bolo tam dokonalé biele ticho a ešte veľká biela žiara. Tá žiara bola taká intenzívna, že človek musel prižmúriť oči.
V strede tej žiary sa pomaly pohybovala trojica krásnych vlkov. Ľahučko bežali do diaľky. Malé vĺča sa zrazu zastavilo a pomaly sa otočilo. Bol to taký hravý pohľad, ktorým si ma prezeralo. Vedel som, že už nemám veľa času. Ale ešte som si dokázal spomenúť na celý svoj život. Zistil som, že to bol pekný život. Nikdy by som nebol povedal, že si niekedy budem myslieť, aký to bol dobrý život. Zistil som, že ma ten život dosť bavil.
