Vyhľadávanie
Zábrany. Tie fungovali. Dôsledne, hneď.
Napríklad keď premýšľal. Čo prv, čo si počať. Čo si počať s novým dňom. Rozprestieral sa pred ním prázdny, s jedinou povinnosťou. Ráno zastlať, večer odostlať. Tak ho to kedysi naučila mama. Keď necháš po celý deň rozostlané, vravievala. Čo potom? Vlastne zabudol. Ale nechať rozostlané by znamenalo totálny rozklad.
Ibaže. Čo ak už nie je čo rozkladať...
Najprv si treba rozmyslieť, premyslieť. Tak ako predtým, v robote. Pred racionalizačnými opatreniami: keď ešte robotu mal. Určiť si náplň dňa, najlepšie hodinu po hodine. Podeliť ho na zvládnuteľné časti. Až tie sa potom dajú zužitkovať. Alebo aj zmárniť. Pretože práve vtedy sa ohlasujú zábrany.
Ivan bol ešte len na samom začiatku. Streda ráno, posteľ zastlaná. Automaticky, tak ako vždy. Začalo sa to číriť: nazrie do chladničky, čo chýba. Vidí sa mu, že skoro všetko. Napíše na papierik, vloží do peňaženky. A potom hádam čaj. Áno, uvarí a vypije si ranný čaj.
- Mohol by si sa uspokojiť len s vodou, - nastúpila prvá zábrana. - O čo je vlastne čaj výživnejší? Prevarená voda stratí silu: zabiješ aj ten život, čo v nej ostal po putovaní rúrami. Prastarými, plnými usadenín! Ktoré sa kľukatia mestom až ku kohútiku v tvojej kuchyni... Vykašli sa na čaj, vypi si radšej za pohár živej vody.
Ivana opanovala nechuť. K otvoreniu a zažatiu plynového horáka, k vybratiu vrecúška, k vreniu, čakaniu, pitiu, k zvyčajnému rannému obradu. Začala ho nahlodávať predstava priezračnej živej vody. Krok za krokom ničila jednu z istôt čerstvého dňa.
Chladnička ho, našťastie, nabádala k ďalšiemu bodu. Obchod. Musí sa rozhodnúť, ktorý. Billa, kde je všetko. Či radšej pomalá prechádzka mestom: od obchodíka k obchodíku, od špeciality k špecialite? Mal by si premyslieť trasu.
Na ceste kadekoho stretne, ale veď sa už naučil vyhnúť. Ľuďom, aj rozhovorom. Stačí len odzdraviť, zamrmlať. Zrýchliť. V najhoršom prípade pár krokov spolu, po chvíli náhle zmeniť smer. Vydržať zopár otázok: - Tak ako? Čo porábaš? A zdravie? Slúži?
Takže z obchodíka do obchodíka, to by sa dalo. Celé predpoludnie... A korunovať ho malým obedíkom, niečím do ruky. Pizza alebo bageta? Ale zábrana:
- Čo ak ťa stretnú kolegyne? S ktorými si ešte nedávno, cez obednú prestávku? Iba do vychytených reštaurácií! Aperitív, polievka, jedálny lístok, účet... S Helgou si dokonca skončil tuto, na pohovke. Ty, od prírody váhavý!
- Ivan? Budeš ako bezdomovec. Na ulici, len tak z papiera, všetkým na očiach? Odhrýzať, prehĺtať? Dokonca zapíjať? Na očiach, medzi chodcami?
Márne sa utvrdzoval, že veď už často. Skoro každý týždeň, vždy keď si nakúpil! Príjemná zmena. Teplé jedlo v rukách... Je to tak, raz dokonca zapíjal. Mliekom z automatu. A za tým kávou z iného automatu. Ale občas si doprial, občas vošiel aj do poloprázdnej cukrárne. Posedel pri stolíku, oddychoval, premýšľal.
Na druhej strane, ak má chuť na pizzu, môže si ju doniesť. Pekne si prestrieť, vidlička, nôž, obrúsok. Doma, ako sa patrí. Sadnúť si, vychutnať. Napokon zahodiť obal. Priložiť k ostatnému.
Aj smetie by mohol odniesť. Ak nájde chuť na triedenie. Ak ju v sebe pohľadá. Žltý, modrý, zelený: kontajnery na konci ulice. Umelá hmota, papier, sklo. Sklo skoro nemáva. Ale čo ak zábrana?
Ak mu zakáže triediť? Napriek tomu, že kopa smetia sa nebezpečne vŕši, zväčšuje? Samé plné igelitky, Čo keď zaplnia predizbu? Čo keď sa bude musieť prebíjať ku dverám? Po čase? Zazvoní poštár a odpad zaplaví chodbu. Vysype sa poštárovi na nohy!
Radšej hneď všetko znesie na dvor. Do domového netriedeného smetiaka. Na ceste do tých obchodíkov. Hneď dnes, keď sa vydá za nákupmi. Kto chce, nech sa naňho pozerá! Pripísal si to medzi povinnosti. Takto prekročil tretinu dňa.
- Z obeda na ulici napokon bude večera, - vypískli zábrany. - To tvoje večné plánovanie, to ťa aj znehybní!
Vzal škatuľu, v ktorej raz doniesol nákup. Uvážlivo do nej nakládol obaly z pizze, akoby sa predsa len rozhodol triediť. Len to ostatné napchá do smetiakov. Cestou. Alebo vysype, aby mu tašky ostali. Na nové nákupy, v tých obchodíkoch.
- Vyzeráš, akože nikdy neupratuješ. Vyzeráš ako nejaký smetiar.
Typické. Najprv, že bezdomovec. Teraz, že smetiar. Ivan prekročil prah a zábrany nechal v predizbe. Zabuchol, otočil kľúčom. Nevšímať si ich. Preškrtnúť!
- Mal by si potroche, - našepkávali spoza dverí. Napokon vrieskali. - Mal by si potroche! Nenápadne!
Kašľal na ne. Nepočúvol. Náhlil sa dole schodmi. Keď mu škatuľa vypadla, šikovne do nej napchal pizzové obaly, jeden po druhom. Zvíťazil, a dnes sa vykašle aj na vidličku a nôž. Nevyzerá na bezdomovca, veď ne- žobre. Nevyzerá. Ani keby si dal cesnakový mastný langoš v papieri.
Zbavil sa záťaže, veselo povyhadzoval odpad, rozsortírovaný aj nerozsortírovaný. Naskočil do električky, občas prerušil jazdu. Vošiel do obchodíka, prehodil pár slov, vyberal si. A zasa nastúpil. Cítil sa skvele, akčne, funkčne, ako hocikto. Ako človek bez zábran. Ako taký, čo si robí to, čo chce. Ale čo už on môže chcieť? Urobí, čo sa mu zažiada! Bez váhania, hneď.
Je z neho taký obyčajný usmiaty spokojný pán. Vyvážený. V najlepšom veku. Opustený, ale pán. Nie opustený, iba samostatný. Zodpovedný. Pán svojho času.
Vyzerá tak ako dosiaľ. Ako úradník.
- Nenamýšľaš si? Hádam, keď bolo zamestnanie, keď bola škola, ale teraz? Prosím ťa, za čo? Zodpovedný za božie dielo? Za dážď? Za vrabce v tŕstí? Aká zodpovednosť! Aký tam pán!
Ozvali sa. Zasa. Ako vždy, keď je v najlepšom.
Keď doma vyloží nákup, keď si trocha oddýchne, mohol by znova. Len tak bezcieľne. Alebo z galérie do galérie. Do kostola, do múzea? Keď sa odhodlá zmiznúť. Nič neplánovať, nenápadne sa stratiť. Ujsť pred nimi, neodbytnými. Vytriasť ich z hlavy. S tým večným čo najprv, čo potom, čo treba, čo je zbytočné, čo by sa mohlo stať, koho by mohol stretnúť,
s tou večnou nechuťou k pohybom, činom, rozhodnutiam,
s tým, čo ho deň čo deň priková na pohovku, v hlave kolotoč, hmýrenie obáv,
čo ho chce priviazať, poviazať, pripútať do kresla, privodiť smrť, premeniť kreslo na elektrické, popraviť ho, zničiť, zneschopniť, zdochnúť... nepoddá sa. Veď predsa keď za nič iné, je zodpovedný za seba. Sám si bude svojím dielom. Keď ho urobí... či aspoň dokončí, dokoná...
Položil nákup na stôl, uchodený, ustatý. Prvé kroky ho zaviedli do kresla. Potom sa spamätal. Otvoril mrazničku a vložil do nej krabice: šunková, kuracia, brokolicová, tri syry, kuracia... Hlboko, dobre zmrazené. Pizze.
