Vyhľadávanie
úryvok
Moja súkromná žaloba
Volal sa Karel. Istý čas sme žili spolu v Drážďanoch. Vtedy nebolo čo fajčiť a on pracoval v tabakovej fabrike. Každý deň vyniesol päťdesiat gramov tabaku napchatého do zápalkovej škatuľky. Po vojne som ho hľadal v Prahe. Nezišli sme sa „o pol šiestej u Kalicha“, ako sme sa dohovorili. Vašek, tretí z našej party, mi porozprával, čo sa s ním stalo. Karel bol žid. Po okupácii Prahy si povedal, že sa skryje v Nemecku. Vydržal to do marca 1945. Potom sa mu zdalo, že sa mu už nemôže nič stať, a vrátil sa do Prahy. Dnes je jedným zo sedemdesiattisíc osemsto mien, ktoré vyryli do múrov Pinkasovej synagógy.
Voľal sa Ľudovít W. Bol majiteľom konfekčného obchodu. V roku 1938 som si u neho kúpil zimník, ako vtedy bolo zvykom, na splátky. Tri splátky som mu odvzdal, tri ďalšie som po vojne nemal komu splatiť.
Volal sa Žigmund F. Mal obchod s rôznym tovarom na Kollárovej ulici. Nakupovali sme u neho na knižku. Občas nám deťom rozdával lízanky. Mal dve pekné dcéry, chodievali k nám na „nekóšer“ fazuľu. Jedna žije.
Volala sa Klára. Viac o nej nikto nič nevedel. Padla na Martinských holiach.
Volal sa Emil W. Ľudia v širokom okolí dodnes spomínajú, aký to bol skvelý lekár.
Volal sa Armin R. Obchodoval so starým železom. Vo výklade mal čarovnú vec – bronzového husiarika, ktorý sa stále otáčal v sklenenej puklici. Za kilo železa nám platil šesták, niekedy len pätnásť halierov. Mávali sme s ním rozkošné handle. Nechápem, čím ohrozoval veľkonemeckú ríšu.
Volal sa Tomáš S. Košikár. Býval v našej ulici. Bol slepý.
Volal sa Imrich W. Typograf. Sádzal ilegálnu komunistickú tlač.
Volala sa Edita H. Chodieval som k nim, keď už ta nikto nechoidil. Nahováral som jej aj sebe, že to vari nie je celkom také zlé, ako sa rozpráva. Mal som ju rád, ale som jej to nepovedal. Po vojne som jej to už povedať nemohol.
Videl som v Jeruzaleme Eichmanna.
Akým právom zničil týchto ľudí?
