Ukážka z diela

Jakub a čarovná kolobežka

Jakub sa s plným batohom pomaly vracal z mesta. Sľúbil otcovi, že to bude tentoraz on, kto pred víkendom nakúpi. Mal na to celé odpoludnie, no zase sa pozabudol pri počítači. Ani si nevšimol, kedy sa zotmelo a na nebi sa ukázali hviezdy. Ulica bola prázdna a pochmúrna. Hlavou mu prebleskla spomienka na útulný dom so záhradou, ktorú krášlili záhony kvetov a niekde z kúta sa ozývalo spokojné pradenie jeho strakatého kocúra. Vedome však zahnal myšlienky na starý domov. Sú to už tri roky, odkedy sa s otcom presťahovali.
Bol práve na konci ulice, keď prešlo okolo auto a osvetlilo tmavý kút. Pri smetiaku sa niečo zablyslo! Chlapec bol zvedavý, čo to môže byť. Zohol sa k zemi a... Veď to vyzerá ako kolobežka! Bola hrdzavá a ošúchaná, len kde-tu bolo vidieť červenú farbu. Jakub postavil kolobežku na chodník a skúsil sa na nej opatrne previezť – a z kolobežky vypadlo predné koleso. Kolobežku ešte nikdy nemal. Možno by ju mohol opraviť a potom za niečo vymeniť alebo predať. Cestou k bytu ešte zašiel do pivnice a zobral otcovu kabelu s náradím.
Jakub otočil kľúčom vo dverách a vzápätí pocítil sklamanie. Dvere boli zamknuté. To znamená, že otec sa ešte nevrátil zo služby. Čo keby sa pokúsil kolobežku opraviť sám? Zajtra ju vyskúša vonku a potom sa pochváli otcovi. Šikovne pripevnil koleso skrutkami a skúsil sa na ňu postaviť. Vyzerá to tak, že kolobežka funguje! Žeby ju niekto vyhodil kvôli takejto maličkosti, rozmýšľal, keď si ľahol na posteľ. Ale bol už taký unavený, že zaspal bez toho, aby sa prezliekol do pyžama.
 
Crrn, Crrn, ozvalo sa do ticha. Jakub otvoril oči. To sa mi iba snívalo, prečo by v noci zvonil telefón? Povedal si Jakub a spal ďalej.
Crrrrrrrrrrn, crrrrrrrrrrn. Ozvalo sa po chvíľke.
Čo horí? Jakub rozsvietil lampu a zistil, že mu vedľa postele nástojčivo zvoní jeho kolobežka.
„Kooooonečne! To ti teda trvalo!“ povedala mu.
„To si ty? Ako to, že rozprávaš?“
„Ďakujem, že si ma opravil. Bála som sa, že na tom smetisku úplne zhrdzaviem! Nastupuj! Ideme na výlet.“
„Teraz? V noci?“ poškrabal sa Jakub po hlave. „To by sa otcovi určite nepáčilo.“
„Samozrejme, že nie, no nikto mu to nevytrúbi.“
Kolobežka bola taká neodbytná, že s ňou Jakub predsa len vyšiel von. Studený vzduch ho úplne prebral. Chlapec sa rozbehol s kolobežkou po dlhej ulici smerom k Starému mestu. No len čo tam prišli, pocítil únavu. Po chrbte mu stekal pot a rozbolela ho noha, o ktorú sa opieral. Ďalej už nevládal.
„Človek by si myslel, že keď si čarovná, budeš jazdiť sama.“ povedal Jakub.
„Čo si malý? Ja nie som žiadna blbosť na baterky. Som seriózna stará kolobežka. Aj preto ma vyhodili. Kúpili si novú, modernú, skladaciu, takú, čo sa prepne a môže ísť sama. Boli takí hlúpi, že ani nevyskúšali, čo všetko dokážem. Ale teraz je to už jedno, pretože som s tebou,“ povedala kolobežka a zhlboka si vydýchla. „Milujem nočné mesto! Pozri, ako je krásne osvetlené.“
Jakubovi prišlo kolobežky ľúto. Vyzerá to tak, že doteraz si veľa zábavy neužila. Prešiel s ňou popod Michalskú bránu a potom niekoľkými úzkymi uličkami na Hlavné námestie.
„Aká prekrásna fontána!“ nadchýnala sa kolobežka. „Poďme si ju obzrieť.“
Jakub si sadol na okraj fontány a pozoroval staré budovy. Mama to tu milovala, pomyslel si. Zazdalo sa mu, že sa práve vynára z nočnej hmly: v károvanom kabáte a dlhom pletenom šále. Pripomenulo mu to Vianoce spred niekoľkých rokov. Mama sa na vianočné trhy vždy teplo obliekala, len hlavu si nikdy nezakryla. Na vlasy jej padali veľké snehové vločky...
Ako tak o tom rozmýšľal, prepadla ho ešte väčšia slabosť a únava.
„Pôjdeme ďalej?“ ozvala sa do nočného ticha kolobežka.
„Asi nie, radšej by som už s tebou išiel domov,“ povedal Jakub a obaja kamaráti sa rozbehli ľudoprázdnou ulicou ...