Vyhľadávanie
Ján Tužinský (1951) debutoval zbierkou Bičovanie koní (1983), nasledovali románová novela pre mládež Straka nekradne (1985), zbierka poviedok Čakanie na šarhu (1987), román Kto hodí kameňom (1989), román Biliard na streche (1992), kniha poviedok Krypta (1992), kniha esejí Motiviáda (1993), novela Bastard v daždi (1994) a eseje Bledomodrý svet (1998).
Biely kocúr
Neskôr sa Hugo všetkému len smial, ale vtedy, keď sa rozhodol dať kocúra vykastrovať, nebolo mu veľmi do smiechu. Podľahol však naliehaniu ženy a okolia, lebo kocúr sa naozaj začal v istých obdobiach prejavovať ako kocúr a nebolo s ním možné vydržať v panelákovom byte bez istých ťažkostí. Svojím siahodlhým mňaučaním a ustavičnou snahou vyskočiť z ôsmeho poschodia neútulného petržalského bytu privádzal do zúfalstva nielen dobráckeho Huga, ale aj značnú časť susedov.
-- Felicián, uznaj, v domácnosti by mal byť len jeden skutočný pán, -- dohováral kocúrovi, keď sa všetci spolčili proti úbohému zvieraťu, akoby jeho dokaličenie vyriešilo všetky ich problémy. -- Viem, že to nie je voči tebe spravodlivé, ale čo pôjdeme na Boha s palicou? Aj keď je to proti prirodzenosti, nepomôžem ti. Ani ja si nepomôžem. Všetko sa rozhodlo takpovediac na vyššej úrovni, mimo nás. Mám v tomto dome dosť problémov sám so sebou a ty mi všetko ešte komplikuješ. Pomaly sa už nebudem môcť objaviť na chodbe. Tak to je, kamarát. Nie si jediný. Je to dosť všeobecný osud mestských kocúrikov, kamarát. Nebudeš veľmi vytŕčať z radu, aj keď ti takéto vedomie môže byť ukradnuté.
Hugo vedel, aké sú jeho dôvody nepresvedčivé. Ale nechcel si pripustiť, že to je naozaj tak. S hrôzou si uvedomoval, čo by sa stalo, keby navrhoval niekto podobné riešenie jemu. Felicián predsa len nebol mačka a Hugo celú záležitosť pociťoval ako urážku samca, ktorý žije alebo aspoň v spomienkach dožíva v každom mužovi, ak nebol od narodenia impotentný. Práve preto odďaľoval celú záležitosť s kocúrom donekonečna... A nič netušiaci Felicián sa mu zavše obtieral o nohy, priadol, zatiaľ čo ho Hugo falošne hladkal po hebkej srsti na chrbte. Vyzeralo to všetko tak, že niet na svete bytosti, ktorá by bola Hugovi oddanejšia a ku ktorej by zasa ten lipol viac.
Bolo to dojímavé. Aj keď kocúr priadol Hugovi na kolenách azda len v márnej nádeji, že ho napokon predsa len vypustí popreháňať mačky po petržalskom sídlisku. Našťastie kocúr nemal ani tušenia, čo ho čaká. Netrápil sa v tomto ohľade ani toľko ako Hugo. Krutosť namierená proti kocúrovi teda smerovala spočiatku najmä voči jeho majiteľovi, z ktorého chceli urobiť hoci aj nepriamo kata.
-- Už by si to mal skončiť, -- zasiahla jedného večera Hugova manželka. -- Nemôžem sa na teba pozerať. Ani naňho. Ste ako hromádka nešťastia. Je tam toho. Fakt sa na vás nemôžem pozerať!
-- Ale môžeš, -- odvrkol podráždene Hugo. -- Možno ti to aj dobre robí!
-- No dovoľ! Čo tým chceš povedať?!
-- Nič. Len to, že ti to robí dobre!
-- Si nechutný, -- urazila sa. -- Čo mi už na tom môže dobre robiť? Čo?!
-- Všetko! Vieš si vôbec predstaviť, že Felicián príde o to najpodstatnejšie, o to, čo z neho robí kocúra, nie mačku?! Je to také strašné a neuveriteľné! Hrôza aj pomyslieť!
-- Hovoríš, akoby bol Felicián jediný vykastrovaný kocúr na svete...!
-- Ešte nie je! -- vykríkol.
-- Ale bude! -- šprihla tvrdo. -- Čo sa stane? No čo?!
-- Všetko! Definitívne! Navždy! Ty si nikdy gule nemala, nemôžeš teda vedieť, o čo príde. Nič nemôžeš vedieť!
Vybehla z obývačky a zlostne zabuchla dvere na spálni.
Hugo s Feliciánom osameli. Zo ženinej prudkej reakcie bolo jasné, že celý problém sa naozaj týka len ich dvoch. Bolo to napokon celkom príjemné vedomie. Aspoň pre Huga. ,,Nemá sa čo do toho miešať," pomyslel si s uspokojením. ,,Je to čisto chlapská záležitosť," domýšľal. ,,Žena nikdy nepochopí, čo pre chlapa znamenajú vajcia. Akoby aj mohla." Súcitne hladkal kocúra po chrbte. ,,Schovala sa v spálni lebo to je jej hrad. Ale ak si myslí, že ho budem obliehať, veľmi sa mýli. Nie som nijaký periférny kocúr! Prepáč, Felicián, ale nič iné mi neschádza na um. Človek sa ráno už aj tak od strachu zapotí, keď sa vedľa neho pohne žena. Ty by si sa najradšej rozbehol za všetkými mačkami na svete, ale to je len také dočasné bláznenie. Uvidíš, priateľko, ako ťa to všetko hravo prejde. Utrpíš škodu, ale aj všeličo získaš. Oslobodíš sa od tých pľuhavstiev, čo teraz siahajú na tvoju slobodu. Veru," opäť pohladkal kocúra a pozrel sa mu do očí. Dosiaľ sa takémuto pohľadu vyhýbal. ,,Nebude to napokon také strašné, drahý Felicián. Horšie by bolo, keby si prišiel o nohu alebo o chvost. Fakt, to by bolo horšie, lebo to by si hneď každý všimol. Ale toto nejako prežiješ, privykneš si a o niekoľko dní alebo týždňov ťa už nijaká mačka trápiť nebude."
Kocúr sa dôverčivo pozeral Hugovi do očí, tichučko priadol a cítil, že s Hugom nie je čosi v poriadku.
-- Svet je vykoľajený, Felicián, -- povedal mu Hugo dôverne, keď si ho zložil z nôh. Kocúr akoby mu rozumel, prehol sa v chrbte do oblúka a naježil srsť. V tichu mu zapraskali kostičky v chrbtici. Ale mohli to byť aj Hugove kosti, lenže ten by si to za svet nepriznal. Ešte mal stále pocit, že je mladý, hoci všetko naznačovalo tomu známemu a okrídlenému výrazu: bývavalo! -- Voda sa nedá piť. Doktori si tykajú, fľandry si vykajú, víno samá voda, taká je doba, Felicián. Nič nie je na svojom mieste. A preto sa nečuduj, že sa tvoje guľky ocitnú niekde inde, ako si zvyknutý. Taká je doba. V tomto paneláku si už nikto nechce spomenúť, že kocúr je na to, aby naháňal mačky a mačky zasa na to, aby provokovali kocúra. Nevieš si predstaviť, Felicián, čo by sa tu dialo, keby náhodou zakikiríkal ráno kohút. Azda by všetci zošaleli. Hoci prišli do tohto paneláka z dediny. Nič iné ako kohút ich nezobúdzalo. Lenže nepatrí sa priznávať farbu. A potom sa nemôžeš čudovať, že keď tu mňaučíš, akoby ťa najali, provokuješ ich. Urážaš ich zatajené plebejstvo. Nivočíš v nich všetko, čo dosiahli, čím sa stali. Hoci práve to posledné za veľa nestojí. Si ich zrkadlom. V tom máš braček smolu. Musíme to spolu dajako prežiť.
Felicián si hrdo vykračoval po byte. Hugo mal pocit, akoby kocúrovi mali každú chvíľu narásť krídla.
,,Napokon, prečo nie?" pomyslel si Hugo. ,,Keď môže aspoň v predstavách jestvovať okrídlený kôň Pegas. Môže existovať aj okrídlený kocúr. Aspoň by aj prozaici, nielen básnici, mali svojho bôžika. Žiadne zviera nemá ku koňom tak blízko ako mačka. Kôň sa do každej, ktorá mu dá príležitosť, zamiluje. Vážne, smrteľne."
Hugo si spomenul na všetky kone, ktoré videl v minulosti umierať, a ani jeden z nich nevydýchol, kým k nemu neprišla mačka alebo kocúr, čo trávieval chvíle odpočinku v jeho boxe. Posledný pohľad koňa nikdy nepatril majiteľovi, ale mačke alebo kocúrovi. -- Prečo nie, Felicián, len sa producíruj! Budeš bôžik! Bezpohlavný! Zrazu sa ocitneš nad všetkým, čo ťa zraňovalo a ťahalo k zemi. Svet mačiek a žien je krutý! Sú silnejšie, ako by sa na prvý pohľad mohlo vidieť. Ty zatiaľ nosíš celú pýchu, ale aj slabosť medzi nohami. Aj ženy a mačky. Ale tie to vždy vedia. My až potom, keď je neskoro. Mohli by nám pomôcť, aspoň zakričať by mohli, ale tie kričia, len keď sú šťastné alebo keď je veľmi zle. S nimi... O nás, Felicián, majú len taký záujem, aby sme urobili, čo chcú alebo potrebujú. My sme, braček, len nástroje.
Hugo si rozprestrel na gauč deku a ľahol si. Felicián vyskočil na podobločnicu a zahľadel sa von oknom. Chvíľu sa sústredene pozeral na pásy trávy osvetlené mŕtvolne bledými neónovými lampami a ticho priadol. Hugo stlačil gombík na televíznom ovládači a na obrazovke začala tiecť krv. Kdesi v Bosne zavraždili niekoľko rodín. Naturalisticky presné spravodajstvo oznamovalo počet obetí. Ukazovali zničené domy, krvavé dlážky a steny s vylúpnutou omietkou. Pred vchodom jedného z dvorov sedel vetchý starec s neoholenou tvárou a na kolenách mu sedela čierna mačka. Obraz biedy.
Felicián začal mňaučať. Hugo si na okamih mohol myslieť, že vonku uvidel nejaký nádejný objekt svojich sexuálnych chúťok, ale Felicián ho rýchlo vyviedol z omylu. Skočil z obloka a vrhol sa priamo na televíznu obrazovku. To, čo Hugo v nasledujúcich okamihoch uvidel, bolo smiešne, dojímavé i hrozné súčasne.
Kocúrik sa snažil labkami objať televíznu obrazovku, ale jej sklovitý povrch mu nedovolil zaťať do nej pazúry. Medzitým sekvencia zmizla a na obrazovke sa zjavili predstavitelia budúcej zjednotenej Európy vo vyžehlených smokingoch. Felicián prehol chrbát, naježil srsť a smutne zamňaučal. Potom sa doplazil k Hugovi a dlho mu beznádejne pozeral do očí, až kým ten neprivrel viečka, aby nemusel jeho pohľad opätovať.
-- Ani ja ničomu nerozumiem, kamarát! -- povedal viac sebe ako kocúrovi Hugo.
-- Svet sa zbláznil. Načisto a definitívne! Niekedy ti závidím. Ale naozaj len niekedy. Zajtra by som sa s tebou veru vymeniť nechcel!
A skutočne. Bolo to kruté ráno. Vonku, ako zistil Hugo cez otvorený oblok, bolo celkom prijateľné počasie, ale ako kedysi sám vtipkovával, čas nebol priaznivý. Na nič. Keď pozrel na kocúra, ktorý hltavo chlípal z misky mlieko, zovrelo mu srdce. Priam sa ho zmocňovala úzkosť. ,,Takže napokon prišiel ten deň," pomyslel si. ,,Niet vyhnutia. Všetky nepríjemnosti sú neodvratné. Len príjemné veci sa nám vyhýbajú, akoby sme práve vtedy nikdy neboli doma."
Pozrel na ženu, ktorá čistila pre kocúra klietku. Zostala v byte po andulke, ktorú sa Feliciánovi podarilo uloviť niekoľko dní potom, ako ho Hugo priniesol do bytu.
-- Myslíš, že ti tam vlezie? -- opýtal sa ženy.
-- Mne nie, ale tebe bude musieť. Inak ho budeš musieť niesť len tak.
-- Ako len tak? -- čudoval sa.
-- Jednoducho si ho ponesieš v objatí na prsiach. Ste natoľko nerozlučná dvojica... Ako tie dve hrozná, ktoré nik nerozozná. Neprekvapilo by ma to. Napriek všetkému si myslím, že v klietke mu bude najlepšie. Možno si spomenie aj na našu andulku. A nebude sa mu všetko vidieť také nespravodlivé.
-- Vari mu nemôžeš zabudnúť, že ju zožral? -- čudoval sa Hugo.
-- Nie som mu vďačná! -- odvrkla.
-- Aj ja som mu vďačný... Bola to predsa naša chyba, nemyslíš? Azda si len nečakala, že sa bude s ňou kamarátiť! Je to dravec! Nemôže sa správať ako baránok alebo myš.
-- Veď uvidíme, -- zasmiala sa skoro sarkasticky. -- Uvidíme, aký z neho bude dravec.
Hugo mal z jej smiechu čudný pocit. Zrazu celkom uveril tomu, že žena sa na Feliciánovo poníženie teší. ,,Akoby išlo o mňa," pomyslel si s nevôľou. ,,A vlastne v určitom zmysle slova o mňa aj ide."
Keď sa Felicián ocitol v klietke, Huga prekvapila jeho náhla apatia. Kocúr si ľahol na kartónové dno, hlavu si položil na vystreté predné labky a skúmavo si prezeral Huga. Ten nervózne chodil hore-dolu po byte. Zrazu nevedel, čo má robiť. Na kocúra sa bál aj pozrieť. Videlo sa mu, že Felicián číta jeho myšlienky. Ale kocúr len cítil jeho roztrpčenosť. A Hugov smútok a bezradnosť prechádzali aj
naň.
Kocúrik sa cestou k zverolekárovi ani nepohol. Odovzdane a dôverčivo znášal pohľady neznámych ľudí v autobuse. Hugovi sa videlo, že spí. Neprebral sa ani v čakárni ordinácie. Sem-tam otvoril lenivo ľavé oko a obzeral si neznáme mačky, psy a ich majiteľov, akoby sa ho nič z toho, čo videl, netýkalo. Hugo tentoraz podľahol ľahostajnosti, ktorá z kocúra priam vyžarovala. Niektoré psy a mačky po príchode do čakárne naježili srsť a snažili sa majiteľov prinútiť k odchodu. Drsnosrstý jazvečík na malých krivých nôžkach sa zahryzol pánovi do členka a ťahal ho k vchodovým dverám čakárne. Vrčal, zatiaľ čo jeho pán skučal od bolesti. Keď sa oslobodil z jazvečíkových čeľustí, skôr zahanbený ako nazlostený dohováral psíkovi.
-- Jaško, či sa to patrí?
Jazvečík sa uprene zahľadel múdrymi očami majiteľovi do očí, smutne zaskučal, potom šikovne zdvihol pravú nohu a osíkal svojmu pánovi členok, ktorý mu predtým uhryzol.
-- Ale choď, Jaško! Mal by si sa hanbiť... -- povedal nešťastný majiteľ jazvečíka a bolo vidieť, že hanbí sa vlastne iba on. Na prvý pohľad bolo jasné, že jazvečík ho terorizuje aj doma. Jeden z nich bol očividný dobráčisko, ale jazvečík to veru nebol. Hugovi prišlo chlapíka ľúto, hoci nijako neskrýval svoj obdiv k jazvečíkovi. Pes vlastne nerobil nič neprirodzené. Len si bránil práva. Ochrancovia zvierat by možno boli nadšení. Majitelia psov a mačiek však o tom, čo práve predviedol jazvečík, vedeli svoje. Opreteky sa začali venovať svojim miláčikom a pokrytecky odvracali tvár od jazvečíka a jeho nešťastného majiteľa, akoby mal pes alebo jeho pán nejakú nákazlivú chorobu. ,,Len toto nie," hovorili si v duchu. Srdcia im napĺňala neskutočná hrdosť na zvieratá, ktoré lenivo a apaticky ležali pri ich nohách. Tvárili sa rovnako pokrytecky ako ich majitelia. Bol to obraz biedy. Ani si pri tom neuvedomovali, že poslušnosť nemusí byť najväčšou prednosťou mačky alebo psa. Pravda ak náhodou nie je ich najväčším koníčkom cirkusová drezúra.
-- Milý psík, -- prihovoril sa Hugo nešťastnému majiteľovi.
-- Myslíte? -- usmial sa rozpačito majiteľ jazvečíka.
-- Pravdaže, -- odvetil Hugo presvedčivo. -- Je to osobnosť.
-- Aj ja to hovorím žene, ale nesúhlasí so mnou. Myslím, že niečo proti nemu má. Ale veď je to len psík. Nemožno s ním narábať ako s nejakou načisto neživou vecou. Neviem, či mi rozumiete...? Žena ho nemôže vystáť. Teda, aby som povedal pravdu, ani mňa. Veď viete, aké sú niektoré ženy. No, skoro všetky rovnaké... povedal by som.
Chlapík zrozpačitel. Chvíľu si prezeral pohryznutý členok. Vzdychal. Ale ustavične pohládzal jazvečíka a ten, keď mu prišlo pána ľúto, olizoval mu modrinu na nohe. Dokonca ticho skučal. Akoby sa chlapíkovi chcel ospravedlniť za to, čo sa stalo. A ten celý šťastný zabúdal, že pohryznutie predsa len bolí, zdôveroval sa Hugovi so svojimi ťažkosťami. A vlastne ich ani za ťažkosti nepovažoval.
Úryvok z poviedky Biely kocúr, ktorá vyšla v zbierke Sklené oko vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov.
