Ukážka z diela

Jana Bodnárová: Takmer neviditeľná

Poetická autobiografia života a tvorby Jany Bodnárovej  Takmer neviditeľná je mozaiková próza, ktorá je chválou pomalosti: spomalených spomienok i ľudí z okraja, ktorí spomaľujú našu uháňajúcu každodennosť. Bodnárová vie, že „v autobiografiách je možno veľa tajných zón, zakázaných miest v spomienkach tela i mysle. Je to skôr pohyb medzi túžbou (konečne) hovoriť o sebe a túžbou (predsa len) nedať si vypáčiť tajnú skrinku, pretože nevieme, kto ju bude mať v rukách“. Touto knihou zveruje niektoré zákutia skrinky svojho života a jeho prežívania do našich rúk.

(úryvok)

Moja osemnásťročná dcéra robila spoločníčku osemdesiatročnej Parížanke, bývalej profesorke latinčiny. Keď sa vracali s voňavými bagetami autom z nákupu kdesi na predmestí Paríža, kde je menší hluk a lepší vzduch, dcéra odštipkávala bagetu a rozprávala profesorke obsah Erbenových a Bottových balád, ktoré som jej čítavala ako dievčatku. „Drahé dieťa! Prečo ťa tvoja mama tak strašila!?“ čudovala sa stará žena.

...

Som malé dievča a vlasy mi zapletajú do vrkôčika. Otec raz príde domov v nočnom lejaku. Na sebe má gumený kabát a čiapku ako pilot. Crčí z neho na dlážku voda. Mama, ja a staršia sestra (zobudila nás otcova motorka) stojíme pred mokrým otcom v čiernom. Mama skoro plače. Hovorí, že sa to už nedá vydržať a že kedy nás nechajú na pokoji. Otec sa toľko obetoval! Predsa riskoval kvôli partizánom! Ibaže nejaký dôstojník mu zobral ešte cez vojnu všetky potvrdenky o vydanom tovare. Vraj v Prahe na ministerstve zabezpečí finančnú náhradu. Ale viac sa neozval. Otec vyzerá pokojne. Vôbec necítime jeho napätie. Hovorí, že dnes ho vyšetrovali iba pár hodín. Tentoraz mu ani nesvietili lampou do tváre. Možno preto, že pri vypočúvaní bol aj tajný zo susednej dediny. Že sa už určite celé nedorozumenie a krivé obvinenie vysvetlilo. Veď obchod a krčmu odovzdal pred pár rokmi štátu bez protestu. Nedávna kontrola nenašla tovar, údajne ukrytý do sena v humne za domom. To pán B., majiteľ bitúnku a obchodov s mäsom, bude na tom horšie. Rovnako ako zlatník. Že ich vôbec nepustia z vyšetrovacej väzby domov. Presne ako pred dvoma rokmi troch farárov, ktorí už kdesi celkom zmizli.

Otec si čupne predo mňa. Vonia nočným chladom, vetrom a dažďom. K nohám mi položí čierny balíček. Je vlhký, podozrivo sa pohne, vydá zvuk. „Ležal na ceste ako samovrah,“ hovorí otec. Až vtedy vidím čierny ňufáčik a tmavé oči šteňaťa vlčiaka. „Daj mu meno!“ „Aro,“ pohotovo poviem. A Aro, táto bytosť, ktorá ma o chvíľu bude dôverne olizovať, zostane mojím priateľom dlhé roky. „Schudol si tam,“ povie mama. „A to si bol preč ani nie dva týždne,“ pomáha otcovi z gumeného kabáta. Vo vedľajšej izbe sa slabučko rozplače mladšia sestra, ktorá sa nedávno narodila. Leží vo veľkom prútenom kočíku, v ktorom predtým vozili mňa. Možno sa bojí noci, ktorá lieta okolo ako netopier. Otec sa umyje v lavóre. Tú noc ešte dlho leží s roztvorenými očami v posteli. Jednu ruku má za hlavou a v druhej sa mu trochu chveje cigareta. Počúva platne s argentínskymi tangami. Platne sa v gramofóne mechanicky spúšťajú dolu jedna po druhej.

...

Čoskoro po otcovom nočnom návrate opustíme archaickú dedinu, kde dedinské ženy majú také tvrdé chodidlá, že tancujú bosé i na strnisku. V tom svojom pohanskom tanci občas, rovnako ako muži, dvíhajú ruky nad hlavu, k oblohe. Potom sa chytia okolo pásov, pijú pálenku, spievajú trávnice a zbojnícke piesne, ženy i muži, držia sa a tancujú v kruhu. Ako keby zaklínali svet, aby neroztrhol ich prstenec, aby ich neohrozil v prísnej prírode a najmä v nanovo, bez ich vôle, usporiadanom svete.

Teraz máme pri Mikuláši nový, veľký dom. Neďaleko je kúria starej mamy, kamenný kostol a kláštor zo stredoveku. Ešte Váh, ktorý je trikrát taký široký ako Trnovec. V rútiacej sa rieke sa dlho bojím plávať. Definitívne zisťujem, že každé miesto, ktoré má veľkú rieku, má o jednu krásu navyše. Aro dvakrát utečie späť a dedinčania nám ho dvakrát donesú - cestou na trhy do Mikuláša. V novom dome nás navštevuje pani B. Dostáva u nás teplé jedlo, lebo živorí. Večer ani nesvieti a v zime kúri iba v jednej izbe, aby ušetrila. Jej muž, majiteľ bitúnku a obchodov s mäsom, je kdesi vo väzení, lebo je kulak, nepriateľ štátu. Moja mama hovorí, že aj ich otca by boli časom zavreli. Našťastie, zomrel skôr. Tesne potom, ako mu Štát zobral lesy a polia do družstva. Ešteže Štát starej mame nechal kúriu a obrovskú záhradu - už ju však musí rozpredávať na parcely pre k

ockaté domy dedinčanov. Pani B. zasa rozpredáva obrazy. Aj portrét nejakej blahobytnej ženy v zlatom ráme. Ale pani B. mi hovorí, že tá žena na obraze je jej mama, keď bola mladá. Keď sa ich rodine ešte darilo.

 

Aukcia starožitností

„Nasleduje obraz Dáma s dieťaťom, autor neznámy, olej na plátne, datované 1928. Vyvolávacia cena štyridsaťpäťtisíc, odporučená sedemdesiatpäťtisíc.“ Po ohlásení dievča za pultíkom zdvihne kladivko a zvolá do sály: „Dámy a páni, očakávam vaše ponuky. Štyridsaťpäťtisíc po prvý raz.“ Chvíľu čaká a potom energicky udrie kladivkom.

Znie to ako výstrel z revolvera. Pred vojnou do tejto sály chodievali otec s mamou na plesy. Mama mala i v zime rozohriatu pokožku. Pudrovala si holé plecia. Nastriekala na seba parfum. Nalíčila si pery. Navliekla náušnice s perlami. Otec ju objímal okolo pása... Ale keď sa vrátil z vojny, všetko sa zmenilo. Vláčil sa stuhnutý po meste. Mama si už nepudrovala plecia. Nebolo parfumu. V dome sa rozťahoval chorľavý pach... Chcem vidieť, kto si odnesie portrét mojej mamy a mňa, opretej zboku o jej kolená. Kto si ho dá do svojho domu, zariadeného určite s vyberaným vkusom, víri v hlave starej ženy, ktorá nenápadne sedí v secesnej sále s vysokými zrkadlami po stranách.

Presne na tento obraz, na mamu a mňa, pozeral otec vtedy, keď si strelil guľku do hlavy. Ľavou rukou, pretože tú pravú mu odtrhlo vo vojne. Vždy som sa bála tej časti otcovho tela, toho prázdneho miesta namiesto ruky. Keď sa zastrelil, našli sme ho ležať na koberci rovno pod týmto obrazom. Ako keby spal v červenom atramente. Stará žena veľmi chce, musí vidieť, kto si odnesie portrét jej mamy.

„Štyridsaťpäťtisíc po druhý raz.“

Ešte počkám na tretie vyvolanie a požiadam o podlimit. Nie kvôli prachom. No problem, prachy! Ale nech hra má gule! mechrí sa na stoličke muž s uhladenými vlasmi, v obleku a čiernych okuliaroch. Muž s číslom 38.

Kúpim tú kravinu bossovi k päťdesiatke. Bude sranda. Dám tento vymaľovaný obrázok do bunkra pod šéfovou vilou. Nechám ho, nech si strelí prvý. Stavil by som sa, že si to najprv namieri do očí tej baby z obrazu. Má ich ako krotká krava. Ja jej prederavím ústa. Skúsim to napáliť i do náušníc. Tie by som bral radšej ako túto mazanicu. Ale terč to bude super! Nejaká starodávna baba. I s tým vyplašeným deckom. Potom sa muž začal ukradomky rozhliadať po sále. Prd! Nebudem čakať, až mi obrázok nejaký chytrák vyfúkne a pokazí zábavu.

„Á! Pán číslo 38. Dá niekto viac?“ Chvíľu je ticho. Stará žena vstala, aby lepšie videla na muža s ponukou. Všimla si vlasy solídne prilepené k temenu hlavy. Zakašľala. Muž sa obzrel. Zbadal stojacu postavu, vychudnutú na kosť a kožu, celú v čiernom. Naraz ten obraz nechcel. Nevedel by vysvetliť prečo, ale nechcel ho. Jeho šiesty zmysel, na ktorý bol pyšný a vďaka ktorému ho ešte nikto nedostal pod drno, zasipel ako had. Neskoro. Dievča v kostýme, s upätými vlasmi už buchlo kladivkom: „Obraz Dáma s dieťaťom predaný pánovi s číslom 38!“

...

Napadá mi, že som vlastne už pár rokov nestretla B. Raz ma pozvala na prechádzku do lesa, v ktorom občas nocovala pod holým nebom. Priniesla so sebou dve igelitky a so svojím nezmazateľným úsmevom mi povedala, aby som s ňou zbierala odpadky po cudzích ľuďoch. Zo zápalkovej škatuľky vystlanej vatou vybrala čosi, čo pripomínalo larvu. Bol to nedonosený škrečok. B. mu očným kvapkadlom dávala do prstami roztiahnutej papuľky piť akési špeciálne pripravené mlieko. Škrečok prehĺtal kvapôčky a blažene rozťahoval labky. Keď škrečka nasýtila, pokračovala v zbieraní smetí a vo svojich rozprávaniach o bódhisattvoch, ktorí k nej prichádzajú počas meditácií. Nebola zamestnaná a jeden čas šila z kúskov látok handrové ježibaby. Plietla im svetríky a pásikované pančuchy. Jednu mi darovala. Bába dodnes sedí v rohu skrine. Na krku má vrecúško s mantrou, ktorú B. špeciálne určila pre mňa. V jej byte som bola jediný raz. Medzi bicyklami v predsieni pobehoval králik, ktorý jej bol vzápätí neustále v pätách. Rovnako ako mačka, ktorú našla opustenú pred bufetom, kde si B. chodila vypiť s cudzími chlapmi. V klietke s otvorenými dverami šuchoril škrečok, asi samička, ktorá porodila nedonosené mláďa. Pili sme kávu a ponad hlavy nám lietala andulka, ktorá bývala na konároch zavesených na strope kuchyne. V byte bolo prítmie, pachy machu, pilín, tráv a zvierat. Všade sa povaľovali handrové ježibaby. Raz dávno, ráno o pol štvrtej, mi zatelefonoval muž B., že sa jeho žena doteraz nevrátila z kurzu tai-či. Bolo to ešte pred narodením ich druhého dieťaťa. V tom nadráne som ju v jedinom okamihu videla zrazenú autom v nočnej tme, zabitú, hodenú v priekope. Ale na ďalšej hodine tai-či mi s tajomným úsmevom povedala, že celú tú prekliatu noc prebdela s naším majstrom, mlčali, pili pivo, a tak. Niekedy sedávala na trávnatom kopci pred školou, do ktorej chodili jej deti. Chudučká, oblečená v rifliach a batikovanom tričku, s tenkým chvostíkom vlasov, sama vyzerala ako školáčka. Tuho fajčila a priezračnými očami, ktoré pripomínali lesnú vodu, pozerala nie pred seba, ale kdesi za seba. Keď po rozvode jej muž zobral deti so sebou k inej žene, do iného mesta, čoraz častejšie sedávala s cudzími mužmi v bufetoch na sídlisku. Raz mi zatelefonovala. Hovorila tým svojím hlasom bez stopy smútku, že ju opustili úplne všetci. „Doriti, i tá andulka mi odletela! To ma celkom dorazilo. Musela som sa opiť na mol.“ Neviem, čo je s B. teraz. Patrí k superkrehkým, zvláštnym spôsobom duchovným outsiderom. Tí sa rodia odjakživa z nejakého omylu do nášho sveta a hľadajú z neho úniky.