Ukážka z diela

Jedenie

Svetlo života (úryvok z poviedky)

Noc na dedine bola demonštráciou vikingského ožranstva. Trieskalo, blýskalo, hrmelo, jojčalo, nariekalo, rozbíjali sa hlavy, rozdierali chmáry a šprtalo do nervov nespavosti ako malé decko do trastu chrást na kolene. Vyliali sa litre do každého štvorcového metra obce, ktorá i bez toho bola jednou z najväčších žúmp tejto časti Európy. Nabíjalo s bránkami, klockali škridly na strechách, psy sa pouťahovali pod čardáky,1 do kurníkov a spod šrotovníka do teplého šrotu. Z agátov poutekali straky, z elektrických drôtov lastovičky, žaby z cesty a blata, pavúky poschádzali z pavučín a hadiská sa pchali domácim do rití, len tí si to pre latentnú pederastiu nevšimli. No Krištof i tejto satanskej noci spal ako tiger, ktorý práve schrúmal nohu antilopy. A ktovie, či práve tak i nebolo? Tučnučký chlapček spokojného líčka a indického pôvodu čučal vo svojej teplej, mäkkej a špinavej postieľke a nedbal. So životom bol výsostne spokojný. Či spal, či nespal, stále bol vysmiaty a vďačný za všetko, čo mu jeho bytie ponúkalo. Mohol sa mu hoc Adolf Hitler vzkriesiť pred nosom a vyložiť svoje curriculum vitae v PowerPointe, neodradil by malého Krištofa od ľahostajnosti k vlastnému osudu.

Otvoril očká a zdá sa, už bolo načase vstať. Bosý cupkal po ochladenom dome. V gaťkách a tielku, v ktorých spal, i dnes pôjde do školy. Poteraz meškal len hodinu a pol. To mu nijako nezabránilo namastiť si chlebík s lekvárom a nájsť si v ňom svojich pár chvíľok potešenia. Malý bol Krištof ešte, ale vedel už nahrubo namastiť chlieb, a potom čím skôr kúš, nech pochúťka náhodou neodletí na orech. Mal deväť rokov, chodil stále do druhej triedy, ale tam sťaby mu lepšie bolo než v tretej, so spolužiakmi, s ktorými sa začal školovať. Transfer do nižšieho stupňa mu ani na konci rozumu nepripadol ako čosi na hanbu a nie pýchu sebe i domácim, ale ako prostá zákonitosť. Také dačo ako zákon padania chleba s lekvárom: keď ho vypustíš z rúčky, tak on vždy padne na namastený bok. Ale čo tam, trochu otrepeš, trochu palčekom pozbieraš zo zeme a znova premastíš po chlebe, a prečo i neocicať zo samotnej zeme?

Či len bol dobrý ten slivkový lekvár! Krištof ho žužľal, hľadel na svet za oknom a keďže to ešte nevedel opísať, ostalo mu len vychutnávať si, vpíjať a ľúbiť žitie tohto života, vítať a vdychovať tú dobrotu, a každý pór kože i bytia nech roztvára ruky a objíma tú krásu, bozká slnko, vzduch a tečúce fluidum života na tejto planéte, ktorej ktovie či jest konca, ako i tej spokojnosti a užívaniu na nej. Čo myslíte, že Hegel či Kant sa vedeli tak tešiť zo života? Figu, nedosiahli to, hoc by ešte zo dvadsať kíl spisov vysyčali zo zadkov… Netrápilo ho, či azda nepováľalo v noci žito, či paprika nie je preliata, či i ľadovec nepadal a nepošli do riti i papriky, i plantáže jabĺk, či neporozbíjalo solárne panely na strechách dedinských príbytkov oboznámených s UN agendou 21 o udržateľnom rozvoji nás všetkých, ani či nás všetkých neohrozuje daktorá z ebôl či cholier kvôli vyliatiu žúmp, alebo či nezačnú pre taký daždivý rok zatekať strechy, deravé ako šľapky z odpočívadiel na srbských diaľniciach. Alebo, čo má byť v zime, ak teraz toto? Krištof strkal namastené chleby do spokojnej mäkkej tváre nastred okrúhlučkej hlavy. Či namastiť ešte jeden, stojí otázka. Jediná starosť. I kedy začať s mastením, aby sa nestratila kontinuita mľaskania a plných úst? Kedy? Ha, hneď. Masti, ponáhľaj! Niet, a potom znova jesto. Kusaj, Krištof!

Pôjsť potom do školy, či nie? Hajde. Môžem. Pôjde sa dneska. Bol koniec októbra a Krištof mal už skoro tridsať dní absencie, z čoho asi len týždeň ospravedlnený. Ale pomaly, na pokoji, porieši sa to. Vlani i sociálna poisťovňa bola u nás, tak sme sa posťažovali, že nemáme na topánočky, v ktorých sa po tej zime pôjde do školy a nazad, a ľaľa, hneď poslali nové topánky a ospravedlnené dve tretiny chýbaní za polrok. Eh, to ti je sociálna, ktorá sa stará a ktorú k nám!

V jedálni, oddelenej od kuchyne ošklbaným závesom pestrých plastových stužiek, žil najstarší brat so ženou. Bratova tvár bola biela, horná gamba zalepená k mäsku nad hornými zubami a mala po sebe biele suchotinárske šmuhy. Pri ústach na obliečke bolo čosi ako polovička plnenej kapusty, ale nepovedal by som, že vypľuvnutej, skôr vykýchnutej (jedným KCHACH!) v spánku. Z nozdier sa už trochu prelievala čerstvá zelená matéria a trochu i hnedá. Zjavne sa zaspalo s rozbitým nosom. Neďaleko boli na plachte vypálené dierky a medzi matracom a čelom postele skrčená cigaretová krabička a z nej vysypaných pár špakov. Zopár ich bolo i na zemi pod gaučom. Pokojne chrnel, kým Krištof raňajkoval, a chrápal ako cirkulár, ktorý skúša rozodrať dve klincaté fošne naraz. Na posteli pri ňom sedela jeho už zobudená nezákonná manželka. Kúrila jednu z ich posledných cigaretlí a blížila sa k polovici fľaše pálenky.

Nič z toho Krištofovi nebránilo užiť si tie raňajky ako čosi najkrajšie na svete, čosi, čo určite hľadajú tí buržuji na vopred zaplatených mimoplanetárnych letoch, ktoré poriada firma Virgin, ale veruže nenájdu takú dobrotu, akú sa Krištofovi darí nájsť každého rána, keď sa po tvrdo prespanej noci zanorí do molekúl slivkového lekváru na chlebíku a hľadí z okna. Pomaly zliezol zo stoličky, prilepil labku na mastné linoleum a cupitaj do izbietky, a hoci aj pochystať dačo do školy, hodiť do tašky a ísť.

Potom prechádzal cez chodbičku. Tam boli dve izby. V prvej ležal druhý brat na akomsi chudokrvnom ženskom úbožiatku a snažil sa ho čím viac a rýchlejšie biť medzi nohy dolnou časťou brucha. Krištof nevedel, čo značí taká hra, a v tretej izbe bola mať. Zanorená do periny, obrátená k stene jojčí. Trasie sa a narieka. Krištof zavrel dvere svojej izby a zberá sa do školy. Vtedy už i mať vstala. Rutinu raňajšej prietrže chmár v prsiach mala za sebou. Na začiatok otvorila dvere a zapla ľudové turbohity a susedia mohli tiež povstávať a hnúť sa do sveta a roboty. Vychádza, okrúca sa do ufúľaného demode županu, vemená sa nevmestia, vypadávajú, pchá ich dnuka, nevojdú, ale vojdú, hoc i nie nadlho. Vreští:

„Hneď mi dakto dajte cigaretľu, bo vám hlavy porozbíjam!“ Župan sa otvára a zatvára ako vrátka na kovbojskej krčme. V dome sa na to nehľadelo.

Brat, ktorý drvil bruchom uzliny tej pod ním, sa vyčerpaný zgúľal z postele a zdalo sa, že sa tak skoro nepozviecha na človečí dvojnohý stav a chod, ale vyskakuje. Taký, aký je od matere zrodený páli dve cigarety a jednu jej podáva ešte mokrými prstami. Mať poťahuje, prehŕňa župan, zaťahuje ho, breše jak kočiš a potom ho necháva a rozpúšťa. Nech si visí, čo chce i kde chce.

„Dneska majú prísť tie pizdy z Rakúska?“ pýta sa ho cez prvú vydutú karcinogénnu hmlu z pľúc.

„Dneska v noci, alebo až ráno.“

„Ó, jebala som ich, nech mi len skúsia prísť bez päťsto eur, ničoho niet v dome, ničoho... Eh, či je dobrá tá pesnička v rádiu, čuješ? Kto ich jebe!“

Ide nazad do izby. Zosilňuje muziku a tlieska. Vemená a zvesená podočná koža súťažia ako staré chlapské vajcia, ktoré sa prvé dotkne zeme či aspoň omotá a pošpotí kolená. Leje do kanvice vodu na kávu, znova breše, že jebem ti život i toho, čo ho vymyslel, i žeby ťa jebal mŕtvy s krátkym nosom, kope do dverí a viac ju nečuť.

Pozri, Krištof je už skoro pochystaný. Zapína si košieľku pedantne a pomaly, s tváričkou dobrodušne zanorenou v mäkkej podhrdline. Na taške zapol gombičky, ktoré boli zároveň mačacie oči, a môže ísť. Nevidela ho ešte ani mať, ani bratia, tak azda sa i vráti.

Neďaleko chyžky, v ktorej želiarčili, bola križovatka, kde mal počkať kamarátov. Po kamarátoch ani stopy, tak najmúdrejšie, čo mohol urobiť, bolo zohnúť sa a vziať z asfaltu malé kamienča a skúsiť ho nechtom rozdeliť na dve časti. Kamienok bol v nemilosti dvoch tučnučkých palcov. Kamaráti stále nešli, tak sa pomaly a bez dvihnutia hlavy pohol, šprtajúc ďalej do kamienka. Nijako ho nešlo rozpoliť – alebo vojde pod necht, alebo sa naň vyšmykne. Ukázalo sa, že kamienkom možno čistiť to pod nechtom, tak skúšal narobiť čím viac bieleho namiesto čierneho.

Ani nezbadal, a je pri škole. „Vrátim sa kúpiť si čokoládku,“ mal trochu dinárika Krištof. Vošiel do veľkej prázdnej predajne, nevzal si košík a vybral sa špacírovať medzi regálmi. „Ech, toľko dobrôt, toľko chutí, pukance a napukané jadierka, i džúsy – kto to len všetko zje? Keby som bol sám na svete aspoň pol hodiny, prišiel by som a nabral si Eurokrému koľko by som len vládal odniesť. Eurokrému a pomarančov. Eurokrém by som prvý jedol. Jedol a jedol, ani kelímok by som nevylizoval, hneď by som šiel na druhý a ten nedolízaný by som odhadzoval. Zajtra, až by som vstal, by som si šúpal pomaranče a pozeral cez moje okno v kuchyni. Možno i počúval rádio. Mmmm, to by bol môj deň, hm, sám na svete!“ V predajni nebolo nikoho, okrem pokladníčky a jedného chlapa, ktorý sa jej pri pokladni z čohosi spovedal. Keď sa Krištof načudoval, čoho všetkého jest na tom svete, zamieril k nim. Nechcel pretrhnúť ich rozhovor, stál, čakal a zvedavo na nich hľadel, ale neodpočúval. Hneď sa mohol i menej stresovať pre to, čo viselo vo vzduchu.

„Mení sa celý svet, keď pozrieš. Západ teraz ohrozujú online emigranti. Viac sa odborníci nesťahujú, aspoň v IT technológiách v najširšom zmysle – od programátorov cez prekladateľov po dizajnérov. Sedia doma, tu sú, a pritom berú robotu a zbíjajú jej cenu tým na Západe. Len pomysli, aké to môže mať následky a aké prieky a zlo to živí v poškodených, v tých školovaných západných ľuďoch.“ Potom sa rozprávač otočil na malého hovniara a videl chlapca smutných očiek a usmiateho líčka, ako čaká s Eurokrémikom v ruke. Musel si myslieť, takú som tému načal, a ty, malý, máš na háčiku tieto globálne drísty i kto lapí to klzké mydlo medzinárodného IT lekváru. Darmo, predavačka mu už berie z rúk vybraný produkt a odčítava ho. Krištof dáva, čo má, tak sa pustila do prerátavania, rozkrucovania a vyskladávania. Teraz čakal výdavok a rezal pohľadom pohár s lízankami. Nie, naozaj sa netrápil nad riešením diskurzu online migrácie. Hlavou mu vŕtalo trochu o inom, a to, že azda len príbuzní z Rakúska prinesú toho ich Eurokrému, najlepší je na svete, matere mu, lepšieho niet!