Vyhľadávanie
Tajomstvo námestníka
Fabrika bola situovaná v hlbokom a zalesnenom horskom údolí, veď ako inak, režim, čo nechcel dopriať Augustínovi štúdium humanitných smerov, si zakladal na tom, aby do najmalebnejších končín vysadil továrenské komíny a zaplavil ich zákutia dymom. Dymiaci komín zhmotňoval nekonečnú vitálnu silu a potenciu komunizmu podobne, ako ejakulujúci penis. Vonku svietilo slnko, rybár švihal prútikom v spenenej rieke hrajúcej dúhovými farbami, v kancelárii námestníka hralo rádio. Ranné správy o počasí.
„Tlaková níže devětsetsedmdesátčtyři milibary, třistašedesát nula osm, tlaková níže devětsetdevadesát milibarů, třistapadesát jedna, třicet čtyři, teplá fronta, nula čtyřicet devět, třicet... studená fronta, nula čtyřicet šest, dvacet dva...“
„Rád to počúvam,“ povedal spokojne námestník Jakšík.
„Aj mňa baví sledovať počasie,“ prikývol Augustín a pri pohľade na nástenné kancelárske hodiny ukazujúce šesť dvadsaťpäť dodal: „Ale... Myslel som si, že to dávajú až o pol deviatej.“
„Veď aj dávajú. Toto je relácia zo včera, mám ju nahratú,“ povedal námestník veselo a ukázal na kazeťák postavený na poličke pod rádiom. „Každý deň si ju nahrávam.“
Augustín sa bez slova usadil za preglejkovým stolom a čakal na pokyny.
„Výška, tlak, teplota, rosný bod. Tisícjednostodevadesát, osmsetšedesát šest, mínus čtyři celá devět, mínus šest celá čtyři, patnácetsedmdesát, osmsetdvacettři, mínus jedna celá pět, mínus tři celá nula...“
Keď sa relácia skončila, námestník vypol kazeťák a zapol rádio, teraz už ozajstnú stanicu Hviezda naživo. Neutíkej lásko ze záběru, hraj svoju roli přímo na kameru, to se teprv uvidí, co jsme my dva za lidi... nánananá...
„Nánaná,“ zanôtil si spolu s rádiom námestník a konečne pred Augustína položil výkresy a pauzáky.
„Toto by som potreboval prekresliť cez pauzák. Budete to vedieť?“ spýtal sa Augustína.
„Mal by som.“
„Viete, netreba to excelentne, iba tak, aby to sedelo.“
Augustín si prezeral výkresy.
„Čo to vlastne je?“ opýtal sa.
„Ále, len takô... Takie čiarky,“ povedal Jakšík.
„Čiarky?“ zopakoval Augustín skôr iba sám pre seba.
„Čiarky,“ prikývol Jakšík a otvoril dvere do susednej kancelárie.
„Cilka,“ zvolal do priestoru zaplneného pre zmenu Petrom Nagyom v Slovenskom rozhlase. So mnou nikdy nezostááárneš, so mnou nikdy nezostááárneš.
„Dve kávičky, aj tuto pre inžiniera,“ vydal Jakšík pokyn elegantnej päťdesiatničke Cilke, rozveselenej peknou a v jej prípade už aj aktuálnou pesničkou.
„Nie som inžinier,“ usmial sa Augustín nenútene.
„No ale vari budete,“ potľapkal ho po ramene námestník. „Šikovný ste. Na linke vás chvália, dievčence na vás nedajú dopustiť. Keď doštudujete, mohli by ste sem prísť, aj byt vám dáme.“
Augustín sa cítil polichotený a predsa ním Jakšíkove slová prelietavali ako vlny reliktného kozmického žiarenia. Takmer všetky slová vo všetkých rozhovoroch, ktoré s kým kedy napriadol, prehlušovala hudba, čo v ňom hrala. Taký ten kazetiak alebo walkman, čo v ňom bol bez prestania zapnutý.
„Tráda dída dída dí,“ hrala v ňom muzika.
Samozrejme, verbálne vyjadrovanie hudby býva vždy značne vachrlaté. Ako muzikanta Augustína odmalička iritovalo, keď sa v detských knižkách dočítal:
„A rezko spustila hudba: trum-tu-dum tram-ta-rá.“
Alebo ešte debilnejší variant:
„A muzikanti vyhrávali: bumbadrasa-bum-bum-bum.“
Aj mamička si doma občas zanôtila:
„M-ta m-ta, ti-ri-rí, tia-ra-rá.“
„...a keby ste sa oženili, nevestu si našli, aj škôlka je tu,“ pokračoval Jakšík a Augustínovi hlava sama prikyvovala. Ako samočinný prikyvovací nástroj.
„Taká Idka, to je rúča nevesta,“ dodal Jakšík veľavýznamne.
Augustín sa aj chcel zamyslieť, čo s tou Idkou všetci majú, hoci pekná je, to je pravda, no oveľa viac ho upútavala v ňom hrajúca melódia, trá-da-dá, do ktorej sa dokonca jemne kýval do rytmu, až kým si tento drobný lapsus neuvedomil a neprestal s kompromitujúcim kmitavým pohybom. Vzápätí zacítil intenzívnu vôňu kávy, elegantná päťdesiatnička Cilka priniesla dva ešte horúce duritkové poháre po okraj zaliate hustou hnedou tekutinou, pravá inžinierska kávička. Inžinier Jakšík do nej ponoril alumíniovú lyžicu, vhodil tri kocky cukru z cukorničky a rutinným pohybom, prezrádzajúcim každodenný rituál, si ju zamiešal. Zazvonil mu telefón.
„To si ty, mamička? Áno, mamička. Áno, raňajkoval som, mamička... Ale pokosíme zajtra, chcel som precaj už minule, len mokrô bolo. Dnes nemôžem, mám tu súdruhov z Karl-Marx-Stadtu, celú exkurziu, mamička. A jedného súdruha tu mám, čo mi rysuje čiarky. Tak ťa bozkávam mamička.“
Jakšík položil telefón a vzdychol si. Odchlipol si z kávy, prečítal si noviny. Augustín si odrazu pripadal dôležitý, už nebol žiakom, čo sa trasie v lavici, že bude odpovedať. Už je súdruh, čo námestníkovi rysuje čiarky. V hlave mu skrsol hudobný nápad, veľmi jednoduchý, výrazný, kryštalicky čistý. Z rádia však práve začala bujaro hrať pesnička Pravidelná linka Praha-Tokio a potlačila Augustínov hudobný rozlet hneď v zárodku. Bál sa, že si na motív už nespomenie, rýchlo si ho zapísal na okraj čistého papiera.
„Tlaková níže, devětsetsedmdesátdevět milibarů, třistašedesát nula šest,“ ozvalo sa z rádia, Jakšík ho dal chytro hlasnejšie a zapol nahrávanie na kazeťáku.
„Včera mala tlaková níž deväťstosedemdesiat štyri, takže sa nám pekne vypĺňa,“ zdvihol znalecky ukazovák s mohutnou manželskou obrúčkou, ktorá Augustínovi pripomenula farebné krúžky, aké sa dávali na nohy sliepkam alebo kačiciam. Videl ich ako decko u tety v Čechách na vidieku a tak veľmi sa mu zapáčili, že aj on zatúžil nosiť takýto krúžok na prste ako prsteň. Samozrejme, mamička s ním rezolútne odmietla ísť do chovateľských potrieb a krúžok mu kúpiť.
„Prosím ťa, čo si šibnutý?“ povedala mamička a bolo po detskom sne. Nuž, každý má nejaké svoje zvláštnosti, prečo by si Jakšík nemohol nahrávať meteorologické spravodajstvo? Augustín po očku pozoroval námestníka, ako pomaličky dopil inžiniersku kávičku, potom odbehol do zadnej miestnosti, akéhosi kumbáliku, ktorý patril ku kancelárii. Bolo počuť buchot dreva, akoby dakto otvoril a zavrel skriňu. Po chvíľke námestník vyšiel von, líca mu horeli, oči sa leskli. Hodil na seba letné sako.
„Len rysujte, ja si musím čosi vybaviť na okrese,“ povedal na rozlúčku a vybehol z kancelárie.
****
„Tak vy ste aj muzikant,“ povedal bodro inžinier Jakšík, keď sa vrátil do kancelárie a zrak mu padol na šišaté kostrbaté notičky zapísané na okraji papiera. Augustín sa zapýril.
„No, prosím... Ta-ra-rá,“ zanôtil si inžnier Jakšík podľa notičiek. „Je to tak, nie? Ta-tra-ra-rá.“
„Približne tak,“ prikývol v rozpakoch Augustín.
„Aj ja si rád zahrám na harmoniku,“ povedal Jakšík. „Zahráme si niekedy spolu. Zajtra bude večierok, už vám hovorili? Sú tu súdruhovia z Karl-Marx-Stadtu. A keby len súdruhovia, ale aj súdružky!“
Jakšík veľavýznamne zažmurkal a Cilka im doniesla poobedňajšie kávičky.
„Aj hráte v nejakej skupine?“ spýtal sa Jakšík zvedavo.
„Na gymnáziu sme s kamarátmi trochu hrávali, ale asi v tom nebudeme pokračovať,“ odvetil neisto Augustín.
„Hm, to je škoda,“ zamyslel sa Jakšík. „To viete, teraz príde škola, budete mať inšie starosti. Na hranie ani nepomyslíte. Predsa, treba mať remeslo v ruke. A potom si založíte rodinu, budete vychovávať deti.“
„Gabčíkovo, štyristotridsaťšesť, hladina ustálená,“ ozval sa sonórny hlásateľský hlas. Rozliehal sa po celej kancelárii, veď napokon znel z rozhlasu. A z rozhlasu sa všetko musí rozliehať. Peredajom zvodku a urovní riky Dunaj. Nivó stabl, nivó bes.
„Rád to počúvam,“ usmial sa Jakšík. „Viete, mám syna a viem, čo je výchova. Ale je to skvelý chalan, má po mne hudobný talent, múdry je, aj silný, bude z neho dačo.“
Augustín vlažne prikývol, na výchovu detí sa necítil byť odborníkom. Jakšík zasa zmizol v kumbáli, odkiaľ sa ozval drevený buchot, taký istý ako ráno. Po chvíli sa vrátil o čosi červenší a s očami o čosi lesklejšmi.
„Tá naša stužkovááá, navždy sa zachovááá,“ zajačalo rádio. Pri niektorých pesničkách Augustín nedokázal pochopiť, ako vôbec mohli vzniknúť. Ale netrúfol si požiadať Jakšíka, aby tú hrôzu vypol alebo preladil na inú stanicu, povedzme opäť na Hviezdu. Je otázka, čo by hralo tam. Rikitiki lásko má, upláchlas mi búhvíkam, zanôtil by im povedzme Kája Gott.
„Pozrite, taká fabrika,“ pokračoval námestník v úvahách, akurát mohutnejším a chrapľavejším hlasom než pred chvíľou. „Fabrika sa nikdy sa nezastaví. Vrecia bude vždy treba, ktovie, možno vyštudujete a prídete medzi nás. A potom, keď budete starší, asi tak ako teraz ja, deti vám vyrastú a budete mať čas, potom si možno vo voľnej chvíľke rád zabrnkáte... Pravdaže, ak tu všetci budeme.“
„Prečo by sme neboli?“ začudoval sa Augustín.
Námestníkovi Jakšíkovi sa červenou tvárou mihol tieň smútku vyvierajúci z hlbín poznania, ťažko skrývaná ťažoba proroka, čo vie oveľa viac, než všetci ostatní.
„Veď sa pozrite, tie rakety,“ povedal hľadiac von oknom tak sugestívne, že sa Augustín mimovoľne pozrel, či k nim už aj dajaké neletia. Voľajaké americké peršingy, o ktorých sa stále hovorilo v rozhlase a v televízii. „Toľko je tých rakiet, že by mohli niekoľkonásobne zničiť zem. A tá chémia, celá zemeguľa je otrávená... Neviem, dokedy to takto pôjde ďalej, ale určite nie dlho.“
Námestník stíšil hlas a nahol sa k prekvapenému Augustínovi:
„Nedáme si niečo proti depresii?“
Augustín netušil, čo má Jakšík na mysli, a tak nevedel ani adekvátne zareagovať. Vycítil akurát, že by sa nemal vzpierať.
„No, veď poďte...“
Jakšík priateľsky mávol rukou a zobral Augustína do svojho kumbálu. Otvoril s buchotom veľké drevené dvere na kancelárskom sekretári a poodhalil rad kancelárskych drevených zásuviek. Jednu z nich vysunul a pochmúrna tvár sa mu zrazu rozjasnila.
„Pozrite,“ povedal veselo námestník. Augustín sa nahol nad zásuvku a do očí sa mu zahľadelo morča žijúce v jej útrobách. Morča vyjavene cerilo hlodáky, potom zapišťalo a poskočilo.
„Volá sa Fascikel,“ povedal veselo námestník. Augustín bol z nečakaného objavu prekvapený.
„To je môj strážca pokladu... A tu mám svoje antidepresívum,“ významne stíšil hlas námestník a zohol sa k spodnej zásuvke. Tá ukrývala fľašku, fľaštičku plnú či vlastne už poloplnú priesvitnej tekutiny, jej hladinku lemovali jemné bublinky, ako sa na kvalitnú pálenku patrí. „Domáca, od svokra, teda od otecka mojej mamičky, teda, nie mamičky ako mamičky, ale akože manželky, to ja ju len tak zo špásu volám mamička... Je to šesťdesiatka. Teda nie mamička, tá má štyridsať sedem, ale toto tu...“
V tej chvíli sa ozvalo buchnutie dverí a spolu s ním z kancelárie zaburácal hromový hlas.
„Súdruh Jakšík, ste tu?“
Jakšík vyľakane zavrel zásuvku s fľaškou a aj zásuvku s morčaťom, ktoré prenikavo zajačalo. Vystrčil z kumbálu Augustína a potom i seba. Kanceláriu vypĺňal veľký vypasený muž s malou červenou kravatkou, ktorá mu nesiahala ani po vypučený pupok. Premeriaval si ich prasačími očkami, Jakšík stál v pozore a to isté urobil automaticky aj Augustín.
„Súdruh, tie čiarky budú? Môžem sa spoľahnúť?“ spýtal sa tučniak zostra.
„A-áno, súdruh direktor,“ prikývol Jakšík. „Tuto súdruh mi s nimi pomáha.“
„Už to mám skoro hotové,“ osmelil sa Augustín.
„To je dobre,“ prikývol direktor a našpúlil mäsité pery. „Tak, len sa snažte, inžinieri. Práci česť!“
Augustín radšej ani nenamietal, že ešte nie je inžinier. Scénka ako z Okresu na severe! Mihlo sa mu mysľou. Len čo riaditeľ zmizol, Jakšík sa chcel rozbehnúť nazad do kumbálu, no vtom mu na stole zazvonil telefón.
„Kurva, to je dnes blázinec...“ zahromžil, akonáhle však zdvihol slúchadlo, zhlboka sa nadýchol a snažil sa hovoriť čo najpokojnejšie. „Haló? Áno, mamička... ale nič mi nie je, prepáč, mal som tu len direktora, máme trochu pilno s tými čiarkami... Áno, obedoval som... Ale nie... Nie... Ani jedon... Od rána, prisámbohu, že nie... Mám tu súdruha na tie čiarky, mamička... Nie, žiadne morča som domov nepriniesol, to možno malý Jurko, čožeby som ja s morčaťom, mamička, načo by mi bolo nočak, obyčajnô prasa, to áno, ale morskô? No uznaj, mamička. Budem sa ponáhľať. Bozkávam, mamička.“
Jakšík zložil, vzdychol, utrel si čelo a pobral sa konečne do kumbálu.
„Neviem, či som ho neprichloštil, Fasciklíka,“ pokrčil ospravedlňujúco plecami. Na okamih zmizol, ozvalo sa búchanie, po chvíli vyšiel von, červený, oči sa mu leskli ako spätné zrkadlá, Augustín v nich zazrel svoju siluetu stojacu pred oknom.
„Tento direktor mi semkaj vždy tak vrazí, až raz Fasciklovi hlavu odseknem,“ šuškal pohoršene Jakšík. „Však už som ich štyri takto skántril.“
„A prežil to Fasciklík?“ spýtal sa Augustín.
„Zdá sa, že hej, hlavičkou klimbe na stranu, no ale hýbe sa ešte, aj labkami zahrabal,“ pokrčil Jakšík plecami. „Idem teraz na okres a už sa dnes asi nevrátim. A vy, Augustín, nezabudnite zajtra! Večierok! Harmonika! Nemecké súdružky!“
