Vyhľadávanie
I. Výstup
Kancelária osobného tajomníka ministra Talleyranda, Pierra. Talleyrand ho prišiel po prvýkrát navštíviť. Na stole vo váze je karafiát.
Talleyrand, Pierre
Pierre: Excelencia, chcel som vám z celého srdca poďakovať... I za túto nádhernú kanceláriu...
Talleyrand: Neďakujte. Ste mladý, talentovaný muž... a osobne ste sa zúčastnili revolúcie.
Pierre (opatrne namieta): Tak, mal som vtedy päť rokov.
Talleyrand: Ale presne si pamätám, keď vás otecko držal na ramenách a vy ste osobne dávali karafiáty vojakom, ktorí rozháňali revolučný dav!
Pierre: To ma mrzí, bol som ešte dieťa.
Talleyrand: Čo vás má mrzieť! Boli ste pri tom. Že na opačnej strane? Prosím vás, nie je podstatné, na akej strane ste boli pred revolúciou, ale kde ste teraz... A akože sa má otecko, môj starý, dobrý priateľ...
Pierre: Otec... zomrel... pred tromi rokmi.
Talleyrand: Nehovorte, to je mrzuté... (zbadá na stene portrét Robespierra) Zdá sa, že Robespierra máte v zvláštnej obľube.
Pierre: Je to hrdina našej revolúcie.
Talleyrand: Hm, hm... aj ja ho mám rád, ale to ešte neznamená, že musím svoje presvedčenie vešať na stenu. Nemyslím si, že by náš cisár bol toho istého názoru.
Pierre (ukáže na cisárov obraz): Ale veď tu mám aj cisára.
Talleyrand: Cisára tu musíte mať! Ale Robespierra... (tvrdšie)... nemusíte! (Pierre pochopí a bez nadšenia portrét Robespierra zvesí. Talleyrand sa začíta do papiera a odrazu vybuchne do hurónskeho rehotu.) Ha, ha, ha.... bože môj, ten Fouché je idiot! Aha, čo mi píše: „A tak vám oznamujem, že máme nesporné dôkazy o spolupráci vášho nového osobného tajomníka s kontrarevolučnou políciou v čase našej revolúcie!“
Pierre: Ja že som spolupracoval s kontrarevolúciou?
Talleyrand: No, tie karafiáty... také poblúdenie mladosti... bože môj, to stane sa každému...
Pierre: Ale ja si to vôbec nepamätám.
Talleyrand: Ale pán minister Fouché si to pamätá.
Pierre: To je už dávno.
Talleyrand: Pán Fouché si pamätá presne. Pán Fouché tým policajtom vtedy velil...
Pierre (šokovaný): A mne teraz vyčíta, že som ako päťročný spolupracoval s policajtmi, ktorým on vtedy velil? (Talleyrand prikyvuje.) Ale to je absurdné...
Talleyrand: Váš problém je v tom, že Fouché tým policajtom velí aj teraz... Ale, Pierre, prosím vás, azda si z toho nebudete robiť ťažkú hlavu... (Roztrhá pred ním list.) Teraz, keď nás čakajú nesmierne dôležité udalosti... A to je pre vás rozhodujúce, lebo to je budúcnosť. Cisár má vymenovať nového predsedu vlády. Nikto nevie, kto ním bude. To je, samozrejme, pre nás, lídrov, neznesiteľná situácia.
Pierre: Vy ste líder?
Talleyrand: Keby len ja... Ale okrem mňa by chcel ešte (počíta na prstoch)... aj náš priateľ Fouché a vojvoda z Arlasu. Pokiaľ ide o Fouchého, nemám veľké obavy. Hovorí sa o ňom, že odvtedy, ako ho počas obliehania Toulonu trafila delová guľa, je polovičný blb.
Pierre: A to môže byť členom vlády?
Talleyrand: Je to hrozné. Sedí na tých našich zasadaniach a všetko, čo sa tam hovorí, chápe len z polovice...
Pierre: Ale potom vás pri tomto intelektuálnom potenciáli nemôže ohroziť.
Talleyrand: On nemá nielen rozum, ale ani pečienku, polovicu pľúc a najmä žalúdok. A to je najhoršie. Ak sa mu budeme chcieť vyrovnať, budeme musieť naše žalúdky trochu znecitlivieť...
Pierre: A vojvoda z Arlasu?
Talleyrand: Celé Fouchého ministerstvo pracuje na jeho diskreditácii. Našťastie policajti nie sú len debili, ale občas robia aj rozumné veci. (Pohľad mu padne na stenu, kde visí heslo, ktoré číta.) Mravnosť je pre prostého občana možnosťou, pre politika povinnosťou... Hm, zaujímavé... to kto povedal? (Rozrehoce sa.)
Pierre: Vy... pred dvadsiatimi rokmi na pamätnom zasadaní Národného zhromaždenia.
Talleyrand: Ej, ale ten čas letí... Myslel som to vtedy naozaj úprimne.
Pierre: A teraz?
Talleyrand: No comment. To je taký odporný anglický výraz, často používaný medzi politikmi. Vo voľnom preklade znamená: máte pravdu. Žiaľ, život a predovšetkým politika vás občas prinúti povedať aj niečo iné, ako si myslíte.
Pierre: Klamať?
Talleyrand: Keď sa dá, hovorte vždy pravdu. Vytvoríte si dobrú povesť, ktorá sa vám zíde, keď budete musieť klamať... (trochu zrozpačitie) Mám pocit, že máte problémy so svedomím. Je to vzácna, až kuriózna vlastnosť ľudskej povahy, ktorá môže byť dokonca užitočná. Nie však tomu, kto ho má... A teraz píšte: „Vaša výsosť!“
Pierre: Cisárovi?
Talleyrand (prikývne): „My, ľud francúzsky, rozhodne odmietame akékoľvek aktivity smerujúce k rozvráteniu politického systému našej mladej republiky. Preto dôrazne žiadame o čo najprísnejší trest pre protištátnu skupinu vedenú vojvodom z Arlasu...
Pierre: Ale všetci vedia, že vojvoda je čestný, cisárovi oddaný človek a váš priateľ...
Talleyrand: Pierre, pre mňa je prvoradá moja vlasť a preto som pripravený slúžiť jej za každého režimu. (Pierre premýšľa.) Vlasti som pripravený obetovať i priateľstvo s vojvodom. Myslíte, že bolo pre mňa ľahké prestupovať od revolúcie k direktóriu, od direktória ku konzulátu, od konzulátu k hnutiu, od hnutia k cisárovi? A prečo som to robil? Lebo ma vlasť, moje Francúzsko, potrebovalo! Pokračujte! „Pre protištátnu skupinu vedenú vojvodom z Arlasu a ministrom polície Fouchém. Ako dôkaz prikladám informáciu, že títo dvaja chystajú na Vašu výsosť počas pripravovaného divadelného predstavenia Candide atentát.“ A teraz to podpíšte.
Pierre (prekvapený): Ale...
Talleyrand: Vy nie ste pripravený prevziať zodpovednosť? Pierre, (privinie si ho) my dvaja musíme držať spolu. Všetci na mňa útočia, musím sa brániť. Ak sa stanem predsedom vlády, budete ministrom zahraničných vecí.
Pierre: Viem len po francúzsky.
Talleyrand: No! Veď je to svetový jazyk. Tak podpíšte... (Pierre váha) Drahý priateľ. Politika nie je žiadny nedeľný výlet. Je to boj o moc. Najprv bojujete s nepriateľom, potom s vlastnými. S tými ešte viac, lebo si viac nárokujú. Keď budeme trochu šikovní, vyhráme. Fouché má vraj nového tajomníka. Akýsi Simon Laval. Zblížte sa s ním. Vo vašom záujme.
Pierre: Musím to podpísať?
Talleyrand: (Vezme do ruky jeho ruku a podpíše.)
