Vyhľadávanie
KACHLE, PEC
Ján dnes večer zabije svoju mačku.
Musí sa vzdať všetkého, čo má rád. Pred pár dňami mu lekár oznámil, že má pokročilú rakovinu žalúdka, metastázy už zasiahli obličky a pečeň. Dal mu pol roka života, možno osem mesiacov. Pristihol sa, že odvtedy premýšľa v minulom čase. Film v jeho hlave sa prevíja dozadu. Prepálené miesta v ňom sú zabudnuté spomienky. Vytvárajú neznáme symboly. Závislosť od vzťahov je ako mor. Do večera ostáva ešte pár hodín.
Ján sedí v záhrade na starej lavici a myslí na to, že už neuvidí kvitnúť stromy. Ich listy sa každú jeseň ako žlté ponorky ponárajú v neudržiavanom trávniku. Niektoré ostanú v zemi zapichnuté ako krehké nože. Po žilkách z nich odchádza jar a leto. V zime ich rozdupú na prach nohy v zablatených gumákoch. Stratí sa krása aj všetky útrapy. Choré telá listov s fatálnymi diagnózami v röntgene jesene. Letný cukor v krvi odmeraný lacným glukomerom. Šetrite sa, nejedzte sladkosti, mastné jedlá a nepite pivo. Veľa cukru vás zabije. Najskôr odrežú jednu nohu, potom druhú. Napokon ostane len trup s hlavou a infúziou zabodnutou v žile. Zviera zomiera kompletné, strom postojačky. Láska, prispôsobivosť, otroctvo. Závislosť jedného a veľkorysá ponuka druhého. Bez šance zmeniť, alebo aspoň zmierniť.
Ján uvažuje: Od narodenia sme závislí od vecí a vzťahov. Je pohodlné zvyknúť si na to, čo nám podhodia dospelí. V jeho prípade to bol drevený hríb z višňového dreva na štopkanie ponožiek. Nemal ešte ani rok. Kým sa jeho matka vrátila z práce, vedel povedať prvé slovo a s ním aj pomenovať svoju prvú závislosť na svete. Babka držala hríb v ruke pred jeho očami a on sa naň usmieval a opakoval hi-bek, hi-bek. Odvtedy s dreveným hríbom aj spával, mal ho pri hlave. A je s ním aj teraz, keď sa premenil na obludnú hubu a vybuchoval v jeho tele ako nekontrolovateľné nášlapné míny. Každá cesta môže byť relatívne dlhá, ale aspoň už nik nepovie, že umrel predčasne. Zajtra bude mať šesťdesiatdva a dovtedy sa musí zbaviť svojej poslednej závislosti.
Spotené plyšové zviera, uštvané oči na visiacich nitkách.
Snaží sa rozpomenúť si na svoju druhú závislosť. Matka ho nikdy nedojčila, nebol to jej prsník. Čo to teda bolo? Pohľad? Bol to pohľad? Dotyk? Možno pohľad pri spomienke na čiernobiele fotky z Vianoc. Sviatky zimy v červenom kalendári. Neforemné hlavy a telá z kovových štočkov, tlačiarenská čerň na rozmazanom prste. Voňavý a rýchlo opadaný smrek v obývačke bytu s vysokým stropom. Metlička, kôpky ihličia, vychladnutá piecka nadránom. Ťažké periny ako olovo. Stokrát omieľaná hádanka: Čo je ťažšie – kilo železa, alebo kilo peria? Odpovedz! Salónky s fondánovou príchuťou, strieborné gule, slávici s nylonovými chvostami. Cudzie úsmevy a posolstvo ľadového anjela v nevykúrenej izbe. Vždy len strach, stupňujúci sa strach, zovretý žalúdok ako hrdzavý zverák v pivnici s uhlím. Strach, málo viery, obavy, trochu radosti, smútok a žiaľ. Biele slnká v pohári džinu, smiech, závoj z cigaretového dymu. Občas si myslel, že teplo trvá večne.
Prečo teplo vychladne a bežný je chlad?
A potom prišli ďalšie závislosti:
Jedlo, alkohol, cigarety, ľahšie drogy, ženy, vlastné a nevlastné deti, chytanie rýb, vlastníctvo nehnuteľností. Postupne sa zbavil každej, zostala mu len prázdna izba, mačka a kachle.
– Keď cítim, že začínam byť od niečoho závislý, tak s tým seknem, – vystatoval sa už po štyridsiatke. Nikto mu neveril, že je taký silný, ale Ján to myslel vážne.
Smrteľne vážne. Ako inak?
O siedmej večer hodil do rozpálených kachiel milovanú mačku a zbavil sa svojej poslednej závislosti.
Pred očami mu zostal jej prosebný pohľad, najskôr oddané, vzápätí vyľakané oči a šialený zvuk, ktorý vydala, keď sa jej plyšové telo stvorené na uhladkanie dotklo rozpáleného uhlia. Potom zúfalé narážanie do horúcich stien pece. Nezostalo z nej nič, len pohľad.
Ján vie, že ten pohľad bude mať pred očami až do smrti.
Našťastie, nie je už tak ďaleko.
Potom sa to všetko skončí.
Konečne.
Všetky závislosti.
Navždy.
A-men.
TELEFONISTA
Sedí za dreveným pultom Dlhého pubu a telefonuje.
Kedykoľvek sa na neho pozriem, vždy telefonuje. Mobil má prilepený k pravému uchu ako detskú bakelitovú hračku. Sedí na vysokej taburetke, oblečený má dlhý kabát. Nevyzlečie si ho ani vtedy, keď v zime pridám teplo. Opretý rukami o dlhý stôl je sám sebe tieňom aj karikatúrou. Hlavu má naklonenú mierne doprava, aby bol uchom čo najbližšie k mobilu.
Nič okolo seba nevníma.
Len telefonuje.
Dlhé hodiny telefonuje.
Svet mu pláva v očiach.
Niečo o tom viem, nemyslite si. Zákazníkov mám dokonale prečítaných. Sú ako živé knihy. Nikdy som nečítal knihy, ani jednu, možno v detstve komiksy, ale nijaké lepšie prirovnanie mi nenapadá. Poznám svojich hostí a odhadnem priebeh ich deja a niekoľko možných koncov ešte pred záverečnou. Nikdy to nie je také chudobné ako v knihe, kde je len jeden koniec. Viem o nich aj niečo navyše, na čo si po niekoľkých poldecákoch a pivách na druhý deň ani nespomenú. Ale držím hubu, veď komu inému by sa zdôverili lepšie ako svojmu krčmárovi. Viem, čo ich dokáže vytočiť, kde ich tlačí päta, kde trávili letné a zimné dovolenky, viem aj to, s kým práve žijú a či sa rozvádzajú alebo čakajú deti.
Štamgasti sa svojmu krčmárovi zdôveria ako kňazovi v spovednici, to je jasné, až na tohto tu. S mobilom. Neviem o ňom ani mäkké f, v duchu ho volám Bobo. Pripomína mi Boba z Obchodnej. Mal dlhé mastné vlasy, na ktorých by sa dali opiecť hrianky, kockovanú flanelku a na predlaktí vytetované Kaukaz. Chválil sa, že tam cez vojnu bojoval. U delostrelcov. Bolo to dávno, ktovie, nemal odtiaľ ani jednu fotku. Na rozdiel od môjho telefonistu bol až príliš ukecaný. Keď sa chválil, v tvári celý sčervenel, a tak sme ho prezývali Rus. Všetci nemôžu byť na jedno kopyto.
– Ešte jedno? – opýtam sa môjho Boba už po stýkrát. Neodpovie, lebo telefonuje. Vlastne, skôr počúva niekoho hlas, málokedy vidím, že sa mu pohnú pery a jeho mimika na tvári niečo prezradí.
Postavím pred neho plný krígeľ čerstvo načapovaného piva s hustou penou, ktorá udrží aj dvojeurovku. Pripadám si, akoby som ho vyzval k ďalšiemu ťahu na šachovnici. Vždy sa ho opýtam, či chce ešte jedno pivo, ja som slušný, to čašník v Prahe sa nikdy nespýta, ten rovno položí. Aj on by mohol byť ku mne slušný. Už roky sa ho takto pýtam a nikdy neodpovie. Ani neprikývne, neudrie rukou po stole, nevyleje pohár po obruse. Vypije svoje tri veľké pivá, to je jeho norma, potom sa zdvihne zo stoličky a odíde. Bez slova. Účet s menším tringeltom nechá na stole, pri prázdnom popolníku. Vždy ide pomalým krokom priamo k lietajúcim dverám, nikoho z hostí si nevšíma. Príde každý deň a v každom ročnom období. V lete, aj v zime. Môže aj mrznúť, vonku je mínus dvadsať, ale viem, že môj Bobo príde.
Napadlo mi, že ani neviem, aký má hlas.
Podľa výzoru môže hovoriť ako herec, ktorý daboval komisára Moulena. Ako sa volá? Moravec? Áno, ten. Moravec. Už umrel. Pamäť mi už slúži horšie, ale čo je dôležité, vždy si spomeniem. Niekedy skôr, inokedy neskôr, ale spomeniem si, to je fakt.
Môj Bobo počúva niekoho v mobile a ja čapujem pivá, a keď sú výplaty, tak k nim nalievam tulamorku. To je írska whisky. Obaja na niečo čakáme. Kvasíme v tejto prestupnej stanici. Raz bude lepšie.
Keď budem veľký. Keď vyrastiem. Keď konečne vyrastiem zo seba.
Mám 54 a raz to musí prísť a vyletím z tejto zafajčenej diery. Ako motýľ.
Alebo vieš ty čo, Bobo?! Ja sa nedám vypiť zaživa. V tomto cirkuse som impresário, zabávač aj krotiteľ. Občas tu skrotím aj vlka. Stačí tak málo. Je to hra, divadlo. Nad hlavou si nosím vlastné kulisy. Som hlavná aj vedľajšia postava.
Viac vedľajšia ako hlavná.
Čo ti ešte dnes večer poviem, Bobo? Čo len?
Cítim, že ty mi najlepšie rozumieš bez slov. Načo slová.
Môj otec mal na mňa vždy najväčší vplyv. Vplýval a často aj plival.
Ubližoval matke.
Mal som ju rád, chcela pre mňa len to dobré.
Sklamal som ju.
Ešteže mám trochu fantázie.
Ja, Bobo, môžem v podstate vlastniť všetko, keď chcem.
A ty? Čo máš ty, okrem toho tvojho mobilu s večne rozsvieteným displejom?
Zabuchol si dvere do svojho vnútra a nikoho tam nevpustíš. Len počúvaš to, čo prichádza zvonka.
Každý deň počúvaš hlas z druhej strany.
A čo tvoja vlastná strana?
Netrafíš viac k sebe domov?
Z Vianoc máš mindráky a bolesti hlavy.
Viem to, aj na Štedrý večer odtiaľto odchádzaš posledný. Len pár minút predo mnou.
Kam ideš?
Nepovieš...
Nechaj si.
Zatrpkol si na svet, sviatky ťa ubíjajú.
Stačí už len hlas.
Tvoje ucho prirástlo ku kúsku bakelitu.
Ani nevieš, že som sa včera rozviedol. Som z toho dosť zlý. Neviem, čo bude s deťmi, ako často ich uvidím a kedy. Moja žena, teda bývalka, už má iného, pracháča. Vždy chcela do sveta. Keď sa ma niekto opýta, ako sa mám, tak mu odpoviem: Nevadí.
Ale občas to chce veľa síl.
Najlepšie je mi, keď ležím na posteli a kukám do blba. Akoby som tam videl seba. V nedeľu nerád ležím, nedeľu nemám rád. Všetky tie napudrované výlety s rodinou, cukrová vata, zoo, obed o dvanástej. Radšej som v robote a čapujem pivo. Štulcáky sú veľké figúrky na šachovnici naplnené až po okraj. Niekedy prelejem, keď neodhadnem.
Šach-mat.
Nedeľu fakt nenávidím.
Poobede mi kŕče zovrú žalúdok ako zverák a nepovolia.
Najradšej by som si vrazil do brucha ostrý nôž, aby z neho vyletel všetok ten môj boľavý vzduch. Všetky tie výpary a dym z cigariet, ktorým sa naplním cez týždeň ako teplovzdušný balón priviazaný k zemi.
Ale ja dokážem lietať!
V snoch lietam a potom zase padám. Stále ma to ťahá k zemi.
Aha, Bobo, pozri, kto prišiel!
Fakt pekná baba, krásne nohy, štíhle prsty, tú by som dal dole. A je sama.
Nevadí…
Keď budem veľký…
Keď dorastiem.
Keď vyrastiem zo seba.
Raz.
Hm, a čo ty?
Dáš si ešte jedno? Že sa pýtam…
Jasné, vydrž, už ti ho robím.
Prečo sa na mňa tak čudne dívaš?
Oči máš vypúlené jak buldog, alebo nie, skôr ako ten anglický herec s veľkými očami… Marty Feldman, tak sa volal... Zabehlo ti pivo? Nič, to nič, to prejde a potom si dáš ešte jedno, ja to počítam, nemusím si robiť čiarky na účtenku, všetko mám v hlave, vypil si zatiaľ dve, tretie ešte dáš, nepôjdeš predsa pod svoju úroveň… No tak, pozviechaj sa Bobo, nekrvácaj mi tu, kto to uprace, upratovačka dostala včera od šéfky padáka, nepadaj mi tu z taburetky aj s tým zasratým mobilom pri uchu, udrž sa na tých svojich prekliatych nohách…
… veď s kým iným budem tak plnohodnotne mlčať?
(poviedky zo zbierky Finalista, 2017)
