Vyhľadávanie
Sabina ležala na priestrannej posteli v Thomasovom dome neďaleko Mníchova a prižmúrenými očami pozorovala, ako sa na čiernej masívnej skrini postupne zväčšuje odraz slnečného lúča a zvýrazňuje odtlačky rúk a obité miesta na laku. Prekvapilo ju, že prenikajúce svetlo zaplavuje izbu rýchlejšie, ako čakala, a vyťahuje do popredia veci, ktoré nevidela v skorých ranných hodinách, keď pricestovala do tohto bytu z Bratislavy aj so svojím budúcim manželom. Po dvoch nevydarených manželstvách (jeden muž je vo väzení a druhý sa upil k smrti) štyridsaťdvaročná, nakrátko ostrihaná, štíhla brunetka bola presvedčená, že teraz už konečne nájde pokoj pri mužovi, ktorého si občania mestečka vážili, lebo to bol dobrý človek a okrem iného mal na starosti pozorovanie vodného stavu obľúbenej riečky, zásobárne pitnej vody pre viac ako tritisíc obyvateľov, pripomínajúcej v týchto jarných mesiacoch chvost striebornej šelmy, hrdinky miestnych povestí a rozprávok.
Boli tri minúty pred desiatou a Sabina ešte stále necítila potrebu vstať z postele, len mĺkvo pozorovala sekundovú ručičku, pomaly odčítavajúcu z času, v ktorom sa konečne cítila šťastná a spokojná. Až keď kukučkové hodiny v kuchyni ohlásili pol jedenástej, pomaly sa posadila na posteli a zľahka zívla. Vstala, obula si mäkké kožušinové papuče a otvorila dvojkrídlové okno. Chvíľu hľadela na dvor plný nasadenej cibule a paradajok, ktorý jej pripomínal tetinu záhradu na západnom Slovensku, kam tak rada chodievala v detstve na letné prázdniny.
Ležérnym krokom prešla na opačnú stranu izby a pozrela sa von druhým, rovnakým oknom.
Prekvapila ju zasnežená skala, týčiaca sa nad zalesnenými vrchmi, ktorú nevidela neskoro v noci, keď bolo na ceste viac cítiť benzín ako opar z hôr a hmla sa ťažko, celkom ako ťaživá tmavočervená opona v dedinskom kine dvíhala na oblohu, pripomínajúcu vychladnuté, vzdialené ústa. Hľadela na tie zasnežené vrcholce hôr, slnkom osvietenú stranu ostro padajúcej skaly a až po chvíli si uvedomila, že niečo hľadá. Cítila, že tento okamih, v ktorom sa spájal dedinský dvor na západnom Slovensku so zalesneným pohorím a zasneženými skalami v malej nemeckej dedinke, už niekedy v živote prežila, len si nevedela spomenúť, či to bol skutočný zážitok alebo len obraz, ktorý si na zastrešenie akejsi situácie vytvorilo jej podvedomie a teraz ho posunulo von, ako keď dopadnú farebné guľôčky o porcelánový tanier a my počujeme, ako cinknú prvý a poslednýkrát drobným, okamžite zanikajúcim cinkotom.
Bol to práve tento pocit, ktorý vyvolal v Sabine mrazivé zimomriavky. Ešte pred pár hodinami sa ubezpečovala o svojom ťažko nadobudnutom sebavedomí, ktoré jej pomohol nájsť o desať rokov starší Thomas. Preľakla sa. Možno jej sebavedomie nie je až také pevné, ako si o ňom myslela, keďže ju dokážu vystrašiť neznáme podnety, prichádzajúce akoby z veľkej diaľky. O chvíľu sa znovu upokojila. Možno zdrojom jej obáv je iba neznámy studený vzduch, ktorý sa vkradol ráno do izby so svetlom a zaplavil miestnosť plnú loveckých trofejí, maľovaných tanierov a vázičiek.
Keď vošla do kuchyne, na stole ju čakali dva malé rožky s miniatúrnym maslom, trojuholníkovým šunkovým syrom, zelenou paprikou s červenkajúcim pruhom, dvoma paradajkami a čiernou instantnou kávou, ktorú jej Thomas nechal ešte v teplej nádobe z kávovaru. Zvedavo si prečítala odkaz napísaný na žltej strane miniatúrneho notesa, v ktorom jej budúci manžel oznamoval, že sa vráti domov okolo piatej poobede. Dvoma hrubými čiarami podčiarkol, aby nič nerobila, len odpočívala, šetrila sa preňho, a zatiaľ že ju bozkáva na celé telo. Sabina sa usmiala, odložila notes na roh stola a natrela si šunkový syr na celozrný čierny chlieb. Pomaly sa najedla a potom celkom voľne odhodila zo seba nočnú košeľu a vošla nahá do kúpeľne. Jednou rukou držala sprchu a druhou zapla malý tranzistor, postavený medzi parfumami, mydlami a sprejmi na vstavanej poličke. Neprekážal jej ani typický nemecký šláger v podaní moletnej speváčky, ktorú Thomas neznáša. Na čisté telo si obliekla džínsy pieskovej farby a tričko s logom univerzity, na ktorej vyštudovala právo. Pozrela sa do zrkadla prechádzajúceho na šírku cez celú stenu a myslela na to, že človek nikdy nemôže vedieť, kde skončí, alebo – v jej prípade – kde bude znovu začínať. Štíhlym prstom prešla po skrini, akoby sa chcela ubezpečiť, že je na nej riadna vrstva prachu, a potom jej chvíľu trvalo, kým našla handru a začala utierať staré masívne skrine, stoly, taburetky, jedálenský príborník a napokon stoličky s vysokými tapacírovanými operadlami. Keď dokončila utieranie prachu, sadla si na roh rozkladacieho kresla a opäť ju zachvátil zvláštny pocit neistoty, že je tu niečo navyše, čosi akoby vyčnievajúce z hmotných, ale aj nehmotných vecí. Pozerala sa na predmety okolo seba a v duchu chválila Thomasa za to, že má dobrý vkus. Ani ona by nedokázala lepšie vybrať a zladiť veci v izbe. Opäť sa upokojila. Bude si musieť zvyknúť žiť v novom prostredí, to je všetko, napadlo jej, keď natiahla štíhle, udržiavané prsty svojej ruky, aby vychutnala kožušinu prehodenú cez operadlo pohovky. Bola jemná ako páperie húsatka. Keď ju pohladila, pomyslela na to, ako ju asi Thomas čistí od prachu, a vtom zbadala v zajačej srsti poskrúcaný dlhý medený vlas. Dvoma prstami vytiahla vlas z kožušiny a chvíľu si ho prezerala v tichom svetle miestnosti. Ani sama netušila prečo, pripomenul jej niekoho vzdialeného, tvár, ktorá sa jej strácala s pribúdajúcimi kilometrami, opúšťajúc staré územie svojho života za hraničnými priechodmi, a v tej chvíli priplávalo k nej z veľkej diaľky jedno meno: Monika.
Monika, povedala nahlas Sabina, prezerajúc si medzi prstami dlhý medený vlas. Vtedy, pred dvoma, možno tromi rokmi ju zbadala v Kláštornej vinárni a počula, ako bez zábran kurizuje Thomasovi. V tej chvíli svoju dlhoročnú priateľku znenávidela. Chcela jej vziať jedinú nádej, ktorú mala, nádej na nový život. A teraz akoby sa tá nenávisť a obava znovu prebudila. Prišla za ňou v podobe medeného vlasu stovky kilometrov do malého mestečka, v ktorom chce začať žiť odznova. Ale dá sa vôbec začať odznova?
Sabina si chvíľu prezerá medený vlas, krúti ho v prstoch, naťahuje, akoby skúšala jeho pevnosť, keď odrazu zazvoní zvonček na dverách, celkom iným tónom, ako zvonia zvončeky v Bratislave. V stane z kresla, medený vlas požmolí medzi prstami a odhodí ho do malého pleteného koša v kúpeľni. Je to iba vlas, iba vlas, povie si cestou po dlhej, úzkej chodbe s kvetmi v kvetináčoch a zarámovanými obrazmi visiacimi na čerstvo natretej stene.
(Z knihy Medený vlas, L.C.A., 1998)
