Vyhľadávanie
(úryvok)
K. H. Frank bol druhým mužov v Protektoráte Böhmen und Mähren a má na svedomí nielen vypálenie Lidíc a Ležákov. Výpočet brutalít, ktoré spáchal na českom národe, je dlhý a tak nečudo, že bol počas 2. svetovej vojny najnenávidenejším človekom v Čechách a na Morave. Po oslobodení si národ obzvlášť želal jeho potrestanie. Keď rozhlas 22. mája 1946 odvysielal správu, že bol krátko po pol druhej popoludní popravený, ľudia si vydýchli.
Ako väčšina pohlavárov tretej ríše, i Frank si myslel, že ujde pred spravodlivým rozsudkom. Pomoc čakal od Američanov, o ktorých si myslel, že budú k nemu benevolentnejší a nechajú ho v pokoji dožiť. Aj preto sa vybral 9. mája 1945 s celou rodinou do Plzne, aby sa stal americkým vojnovým zajatcom.
Tridsať minút pred príchodom sovietskych tankov do Prahy nastúpil do mercedesu a odišiel z mesta, kde strávil presne 2225 dní ako štátny tajomník a neskôr štátny minister. Hoci v Berlíne podpísal generál Keitel bezpodmienečnú kapituláciu Nemecka, Frank s nemeckou dôkladnosťou a precíznosťou vydal pre svojho šoféra cestovný príkaz. Mal som možnosť držať v ruke jeho originál, ktorý Frank vlastnoručne ošifroval písmenom F.
Osemvalcová mercedeska ťahala za sebou dvojkolesový vozík s vybraným tovarom. Nebolo ho málo: desať kilogramov čokolády, päť kilogramov kávy, dvetisíc cigariet a cigár. Boli tam aj zásoby potravín na niekoľko dní. Kolóna pozostávala zo štyroch áut. V treťom aute sa viezla jeho žena Karola, tri ich deti a opatrovateľka. Eta mala necelé štyri roky, Wolf Dietrich tri a Holla Sigrid nemala ani dva roky. Kolónu uzatvárala Frankova osobná stráž.
Frank má celou cestou stiahnutú čiapku do očí, plášťom si zakrýva tvár. Nechce, aby ho niekto spoznal, bojí sa Čechov, ktorí sú schopní ho na mieste udupať... Žandársky strážmajster Ranc, len čo v uliciach Rokycian rozpoznal Franka, impulzívne skáče s roztiahnutými rukami pred mercedes. V mene zákona vás zatýkam! V pondelok 28. mája predviedli Franka pred dvoch neznámych pánov. Zmeravel, keď sa predstavili, že sú z Československa. Dr. Bohuslav Ečer a Dr. Velen Fanderlík boli zástupcami československej vlády pre stíhanie vojnových zločincov.
Rádio Luxemburg 4. augusta 1945 odvysielalo krátku správu, že doktor Ečer priletí z Frankfurtu do Prahy aj s batožinou. Len zasvätení vedeli, o akú batožinu ide. O tri dni je informácia spresnená novou správou: Americké lietadlo s veľkou batožinou pristane v Prahe o 11. 30 hodine, pripravte prevzatie batožiny!
Tou batožinou bol sám Frank.
K lietadlu pristavili malý kovový rebrík. Frank nevystúpil prvý, ako bol doteraz naučený. V sprievode dvoch amerických vojakov vyšiel medzi poslednými. Namiesto parádnej uniformy a pedantne vyleštených čižiem má nevýraznú poľnú uniformu. Chýbajú mu hodnosti a vyznamenania, ktoré tak rád nosil. Na rukách mu cvakli putá. Začalo sa vyšetrovanie, komisia ministerstva vnútra sa chcela dopátrať pravdy aj o študentských udalostiach zo 17. novembra 1939. Frank zväčša opakoval to isté –- plnil len príkazy. Napríklad 16. novembra 1939 vypočúval v Pečkovom paláci niektorých študentských funkcionárov. Hovoril s nimi len preto, ako neskôr priznal, že mali byť zastrelení. Zastrelený mal byť aj Kuneš Sonntag.
„Na naše veľké šťastie sa tak nestalo,“ prezradil mi JUDr. Kuneš Sonntag z Litovle. „Prečo som ja zostal nažive a prečo ostatní museli zomrieť, ťažko povedať. Osobne som sa na to spýtal samého Franka, keď som bol vedúcim skupiny, ktorá ho na súde v roku 1946 žalovala za českých študentov. Na nič sa vraj nepamätá. Franka som mal možnosť vypočúvať sám niekoľkokrát v jeho cele. Koleso dejín sa otočilo, otázky som tentoraz kládol ja. Len s tým rozdielom, že som na Franka nekričal, nevyhrážal sa mu, ani som ho nebil bičíkom ako vtedy on mňa... Pamätám si, že pri jednom vypočúvaní som sa náhodou oprel v cele o stenu a zašpinil si od čerstvej maľovky plece. Vtom Frank skočil a povedal mi: Dovoľte, pán doktor, aby som vás očistil! Pritom som ešte doktor nebol, ani som nemal – a to len vďaka nemu – skončenú vysokú školu... Alebo raz prišla protokol spísať nejaká mladá pani, ktorá si priniesla do cely písací stroj. Len čo otvorila dvere, Frank gentlemansky vyskočil a hovorí: Ja vám pomôžem, milostivá pani! A zobral jej stroj z rúk. Dievčina mala na predlaktí vytetované čísla – vrátila sa z osvienčimského koncentračného tábora. Pred pár mesiacmi by ju s pokojným svedomím poslal na smrť... Keď som bol s Frankom sám, plakal a prosil ma, aby som mu vybavil milosť.“
V cele bol Frank zadumaný. Väčšinu času sa pozeral na rodinné fotografie, občas sa modlil so zopnutými rukami. Obzvlášť bol citlivý na svoju ženu a deti. Aj preto sa ustavične dožadoval, aby mu vrátili snubný prsteň, ktorý dostal od svojej ženy. Do poslednej chvíli dúfal, že dostane milosť a bude môcť žiť ďaleko od ľudí.
„O milosť požiadal aj môjho otca, vtedajšieho ministra spravodlivosti prof. Dr. Jaroslava Stránskeho,“ povedala mi jeho dcéra Anna Sonnková, ktorá dnes žije v Anglicku. „Frank list napísal 18. augusta 1945 a označil ho za súkromný. Okrem iného v ňom napísal: ,Pán minister! Ja porazený vyprosujem si veľkodušnosť a veľkorysosť víťaza! Keďže moja životná dráha a moje existencie úplne stroskotali a sú rozbité, a mňa ešte stíha kliatba mojich súkmeňovcov pre zblúdenú cestu, nemám nič na tomto svete než svoju rodinu a nechcem nič iné, len aby som mohol niekde jednoducho, skromne, pokorne a vzdialene od politiky žiť a pracovať pre svoju rodinu... Pán minister! Prosím Vás čo najvrúcnejšie, urobte – alebo dosiahnite to, prosím, u pána prezidenta – zvláštny akt, veľkorysé gesto víťaza, aby som mohol žiť niekde so svojou ženou a so svojimi deťmi... S oddaným pozdravom K. H. Frank.´ Čo k tomu dodať? Asi nič. Škoda, že Frank nebol taký ponížený a plný citu a lásky, keď vládol... Stanovisko otca k Frankovi bolo jednoznačné, nehovoriac, že kvôli okupácii a jemu samému celá naša rodina musela emigrovať. Koniec koncov, nebolo ani v otcovej moci dať Frankovi milosť. Predsa sa len rozhodol zareagovať na list ako človek. Listom, i keď úradným, nechcel. Poslal mu Bibliu.“
Hlavné pojednávanie sa začalo 22. marca 1946 o desiatej hodine. Keď senát vošiel do miestnosti, všetko vstalo. Frank naučenými pohybmi zrazil opätky. Správal sa sebavedomo a hrdo. Snažil sa budiť dojem vyrovnaného človeka.
V utorok 21. mája 1946 vyniesol predseda súdu Dr. Jan Kozák rozsudok.
V mene zákona... odsudzuje sa... na trest smrti.
Frank bol celý čas bledý. Zdalo sa, že sa so svojím osudom zmieril. Predtým dlho do noci písal listy na rozlúčku. Popravu určili na stredu 22. mája 1946. V kuloároch sa rozprávalo, že katom má byť vysoký a mocný František Nenáhlo.
„S Nenáhlom som bol v sachsenhausenskom koncentráku,“ povedal mi Rudolf Zeman zo Svätého Petra. „Keď prišiel do koncentráku, verejne vyhlásil, že keď po vojne budú súdiť Franka, on ho musí popraviť. Celý čas to myslel smrteľne vážne. Krátko po Frankovej smrti som sa s ním stretol na Václavskom námestí. Povedal mi, že na kata, ktorý mal popraviť Franka sa prihlásilo vyše tisíc mužov a nejaké ženy. Splnila sa mu veľká túžba, ktorú keď po prvý raz vyslovil v koncentráku, tak sme si mysleli, že mu preskočilo.“
„Poprava bola na pankráckom dvore,“ prezradil mi Ing. Stanislav Myška z Frýdka-Místka.„Dostať sa na ňu bolo možné len na zvláštne vstupenky. Aj ja som chcel vidieť zloducha Franka ako odvisne. Nemal som šancu získať lístok. Napriek tomu som predsa len išiel pred pankrácku väznicu, čo ak sa mi náhodou podarí nejako dostať dnu...“
Medzi tými, ktorí sa pretlačili dovnútra, bol aj neskorší známy spisovateľ literatúry faktu Miroslav Ivanov. „Keď Frank odvisol, všetci sme si vydýchli,“ povedal mi pri jednom z mnohých stretnutí. „Koľko nevinných ľudí mal na svedomí tento zloduch. Mne za heydrichiády napríklad popravili otca a v Čechách nebolo hádam rodiny, ktorá by neprišla vďaka Frankovi o jedného či viac členov. A on žiadal prezidenta o milosť. Väčšiu drzosť si ani neviem predstaviť…“
Toľko Miroslav Ivanov. Priznám sa, že vo svojom archíve mám dve mimoriadne vzácne fotografie: je na nich mŕtvy Frank. Visí na šibenici. Hlavu má mierne sklonenú, akoby sa kajal. Štica, vždy tak starostlivo ulízaná, mu padá do čela. Pravá ruka je otvorená, ľavá zovretá v päsť. Na oboch fotografiách má rozopnutú uniformu a rozgajdanú košeľu. Znamená to, že Frank bol odfotografovaný po lekárskej prehliadke.
„Pitvu mal na starosti doktor Tesař, ktorého som veľmi dobre poznal,“ prezradil mi Miloslav Nečásek z Prahy. „Dlhé roky som robil kriminalistu a spolupracoval s Ústavom pre súdne lekárstvo. Bol som aj na Frankovej poprave. Potom som ho videl nehybne ležať na kamennom pitevnom stole. Jeho jediné oko, ktoré sa vždy pozeralo na Čechov s takou zlobou a nenávisťou, bolo vyhasnuté. Druhé, sklenené, sa povaľovalo na stole. Frank ležal bez lesku, bez moci, bez pohybu. Bol úplne nahý. Jediné, čo ho zdobilo, bola na krku silná ryha od povrazu...“
