Vyhľadávanie
Rozhovor s najstarším a najdlhšie pôsobiacim parlamentným stenografom na svete Josefom Kocourkom
Jozef Leikert a Mária Macková napísali spolu niekoľko rozhovorových kníh s významnými slovenskými osobnosťami (Jozef Kroner, František Kele, Milan Sládek , v rukopise je kniha s Ladislavom Chudíkom). Najnovšou knihou je veľký rozhovor s najstarším a najdlhšie pôsobiacim parlamentným stenografom na svete Josefom Kocourkom, ktorý nepretržite stenografuje od roku 1945 až do súčasnosti. Začínal tesne po oslobodení v Dočasnom národnom zhromaždení, potom pokračoval v Národnom zhromaždení a vo Federálnom zhromaždení. Má už 85 rokov a stále stenografuje v českom parlamente a senáte. Za jeho obdivuhodný výkon ho autori knihy dali zapísať do Guinnessovej knihy rekordov.
* Poslanci v parlamente by mali byť aristokratmi ducha. Alebo inými slovami, mali by byť duševnými džentlmenmi. Spomínate si aspoň na niektorých, ktorí nimi skutočne boli?
-- Niekoľkých som stretol aj v minulom režime, ale veľa ich nebolo. Uvedené prívlastky môžem dať i niektorým súčasným poslancom, ale ani tých veľa nie je. Predpokladám, že by ste radi počuli aspoň niektoré mená, ale pýtam sa sám seba, či je to také dôležité. Aj keby som nejaké prezradil, nepovedal by som nič nové. O dobrých poslancoch, ktorí boli či sú aristokratmi ducha, verejnosť vie, ako vždy vedela, kto je chvastúň a kto prospechár. Dobré i zlé vlastnosti sa nedajú ničím zakryť...
* … zato sa dá vycítiť, kto z poslancov to myslí čestne a úprimne. Zdá sa nám, že sú to tí mĺkvejší, zamyslenejší a utiahnutejší do seba. (Najlepšie to vidno v televízii, keď kameraman urobí detailný záber.) Takým bol napríklad podľa nás herec Rudolf Hrušínský, ktorý akoby bol pri zasadnutí Federálneho zhromaždenia väčšinou myšlienkami inde. Niekedy sa zdalo, že priam trpel...
-- Verím tomu, že pán Hrušínský pri svojej povahe, zásadovosti a serióznosti neraz musel ako poslanec trpieť. Som presvedčený, že keď prvý raz prišiel do parlamentu, všeličo chcel napraviť, zmeniť. Aj keď netreba zabúdať, že poslancom sa stal krátko po nežnej revolúcii, keď bolo v ľuďoch plno eufórie a radosti. Vtedy si mnohí mysleli, že všetko bude inak. Ale kdeže... Niektoré veci sú ako Rubikova kocka, zdanlivo do seba zapadajú, ale správne zložiť všetky farby nie je také jednoduché. Každý to nedokáže, každý to nevie a každý to ani nechce. Asi aj preto bol pán Hrušínský, ktorého som si vážil ako herca i ako človeka, väčšinou zamĺknutý... Poslanci ho mali viac počúvať. Keď nie z rečníckeho pultu, tak aspoň cez prestávky. Zvyčajne hovorieval stručne, až aforisticky. Slová vážil ako na lekárnických váhach. Pravdu sformuloval jednou-dvomi vetamia, niekedy len jedným-dvomi slovami. Keď som raz prechádzal vestibulom Federálneho zhromaždenia, uvidel som ho osamoteného stáť bokom. Zdal sa mi smutný, priam nešťastný. Spýtal som sa ho, ako sa cíti v poslaneckej funkcii. Mávol rukou a riekol: ,,To nie je pre mňa, nie som tu spokojný!“ Keď som sa pri stenografovaní naňho občas pozrel, výraz jeho tváre to potvrdzoval... Na Hrušínskom mi bolo sympatické, že nemal rád jednoznačné úsudky. Nerád sa vyjadroval o iných a odmietal hodnotiť ich skutky, napriek tomu vedel byť dosť kritický... Myslím si, že málokomu sa podarilo vniknúť do jeho najtajnejších záhybov duše. Neviem, či do svojej trinástej komnaty pustil i svoju milovanú ženu Evu, s ktorou žil päťdesiat rokov. Akým bol hercom, takým bol aj poslancom, prostým, citlivým, na nič sa nehrajúcim. Ale predsa sa mi zdalo, že v kútiku duše skrýval rôzne jedy, ktoré vedel zakaždým inteligentne prefiltrovať. Hádam nepreženiem, keď poviem, že pre mňa bolo magické nielen jeho herectvo, ale aj poslanectvo, hoci niekto môže mať voči jeho poslaneckej práci veľké výhrady... Kdesi som sa dočítal, že vo voľbách dostal 160 000 preferenčných hlasov. Svojich voličov rozhodne nesklamal, o tom som naprosto presvedčený.
* Páči sa nám jedna myšlienka Rudolfa Hrušínskeho, ktorú vyslovil krátko po tom, čo sa rozhodol nekandidovať v ďalších parlamentných voľbách. Vtedy doslova povedal, že si neželá nič, len aby sa strom znovu stal stromom, rieka riekou a človek človekom. Žiaľ, pán Hrušínský zomrel skôr, ako sa niečo z toho splnilo... Poslanci majú v rukách veľkú moc, často i takú, aby mohli naplniť Hrušínskeho želanie. Je v silách parlamentu, českého i slovenského, aby sa jeho želanie aspoň sčasti podarilo splniť?
-- Želal by som si to, ako si to s pánom Hrušínskym želá väčšina, ak nie všetci ľudia v našej i vašej krajine... Koalície i opozície všade na svete hlásajú, že chcú len jedno: dobro svojmu národu a štátu. Preto nechápem, prečo sa aj u nás, nakoniec aj na Slovensku, nevedia poslanci dohodnúť, prečo existujú politické rozbroje a roztržky. Nie je to náhodou i tým, že od prírody sme rozdielni a každý iný? Nie je celý náš život len snahou o niečo, o čom vieme, že to nikdy nedosiahneme?...
* Na pôde parlamentu ste sa za päťdesiatpäť rokov stretli s desiatkami najrôznejších osobností. Niekto na vás zapôsobil viac, iný menej, ale boli aj takí, ktorí vás neoslovili ničím. Pritom nemyslíme len na poslancov, do parlamentu chodí veľa významných ľudí, napríklad biskupa Václava Malého ste si vážili dávno predtým, ako ste sa s ním zoznámili v senáte...
-- Prvý raz sme sa stretli po zasadnutí hornej komory Parlamentu ČR, ktorá práve schválila česko-nemeckú deklaráciu. Do senátu zavítal s ďalšími osobnosťami, aby svojou prítomnosťou podporil dôležitosť deklarácie. Václava Malého si vážim najmä za to, čo musel prežiť ako jeden z najprenasledovanejších disidentov v Československu. Ale aj za to, ako v napätej atmosfére novembrových udalostí roka 1989 moderoval najväčšie manifestácie v Prahe, vrátane demonštrácie na Letnej, kam prišlo milión ľudí a ďalšie milióny ju sledovali v priamom televíznom prenose. A do tretice si ho vážim preto, lebo nepodľahol ani pokušeniu moci, ani sláve, ale skromne odišiel z vysokej politiky, aby sa venoval kňazskému povolaniu. Medzi moje najsilnejšie zážitky patrí, keď sa na Letenskej pláni modlil Otčenáš a státisíce ľudí s ním. Väčší chorál som nepočul... Nikto sa ešte nepokúsil zmapovať, aký podiel mal Václav Malý na pokojnom priebehu novembrovej revolúcie. Určite obrovský. Koľkých presvedčil už svojím hlasom, pokojom a rozvážnosťou. A dvoma slovkami -- zmierenie a odpustenie... Páči sa mi, ako verejne priznal, že možnosť ostať vo vysokej politike a zastávať vysoké štátne posty boli pre neho najväčším pokušením v živote. Tak, ako odolal všetkým pokušeniam od roku 1979, keď mu odobrali štátny súhlas vykonávať kňazské povolanie, odolal aj vtedy. O to väčšiu radosť mám, že ho začiatkom roka 1997 vymenoval pápež Ján Pavol II. za biskupa, kde isto zúročí všetky dobré, ale i zlé skúsenosti.
* Známy slovenský spisovateľ Vladimír Mináč sa v júni 1990 stal poslancom Federálneho zhromaždenia za Komunistickú stranu Slovenska. Jeho názor na poslancov vtedajšieho Federálneho zhromaždenia nebol veľmi lichotivý. Doslova povedal: „Do parlamentu sa nahrnuli samí amatéri a čo amatér, to kôň. Niežeby som chcel urážať koňa, patril by sem skôr vôl, lebo je to zviera veľmi poddajné a hlúpe...“
-- Vlado Mináč bol svojrázna osobnosť, chlap múdry, drsný, miestami až hrubý, ale pritom citlivý. Už v minulom režime mali s ním komunistickí funkcionári problémy. Pamätám si, že jeho poslanecké vystúpenia takmer vždy spôsobili veľký rozruch. Dokonca si ľudia jeho prejavy tajne odpisovali a čítali. Keď som však sledoval Mináča vo Federálnom zhromaždení po revolúcii, zdalo sa mi, že je priveľmi sklamaný. Sklamaný bol predovšetkým z ľudí. Pre mnohých bolo nepochopiteľné, že to, do čoho roky búšil a o čo sa s komunistickými funkcionármi prel, zrazu ako komunistický poslanec vehementne obhajoval a zastával. Podľa mňa to nebolo celkom tak. Vždy bojoval za sociálne oslobodenie človeka. Hovorieval, že sloboda bez sociálneho oslobodenia je prízrak, ako je demokracia bez sociálnej demokracie iba bičom... Aj vo Federálnom zhromaždení neraz verejne proklamoval, že ak nebude sociálna spravodlivosť, nebude ani demokracia, ani sloboda... S hodnotením poslancov, ktorí sa dostali do Federálneho zhromaždenia po júnových voľbách roku 1990, má v mnohom pravdu, aj keby som to tak drsne, až vulgárne, nenazýval. Ale taký bol Mináč.
* Okrem stenografovania v parlamente ste chodili aj na rôzne iné zasadnutia mimo parlamentu. Ktoré vám najviac utkveli v pamäti a čím vás zaujali?
-- Rozhodne to bol II. zjazd českých a slovenských spisovateľov, ktorý sa konal v apríli 1956. Viacerí spisovatelia na ňom vystúpili ako svedomie národa a žiadali, aby sa z predchádzajúceho obdobia, ktoré nazvali masovým bezprávím, vyvodili dôsledky. Spomínam si, že najmä Jaroslav Seifert a František Hrubín veľmi ostro vystúpili proti vtedajším politickým pomerom a praktikám, čo vyvolalo veľkú nevôľu funkcionárov KSČ. Ich prejavy spôsobili nečakaný rozruch. Po nudných prejavoch plných fráz je pre stenografa príjemným osviežením, keď niekto vystúpi s iným prejavom. A keď sú to múdre slová, akoby vás pohladili po duši.
* Keď už spomínate týchto dvoch autorov, nie je ťažké uhádnuť, ktorého českého básnika máte najradšej -- Františka Hrubína, pre jeho úprimnú nefalšovanosť. Jeho Lešany, to je vaša Stříbrná Skalica. Možno i preto sa vám dobre stenografoval Hrubínov prejav na spomínanom zjazde českých a slovenských spisovateľov...
-- Uhádli ste, Hrubín je jedinečný a je to môj obľúbený básnik. Hoci už dávno nežije, jeho poéziu stále obdivuje veľa ľudí. Spomínam si, ako po jeho diskusnom príspevku vyskočila jedna delegátka, meno si už nepamätám, a Hrubína vrúcne objala. Všetci sme počuli, ako vykríkla: Frantíku, ty si to tak nádherne povedal za nás všetkých... Niečo také sa mi počas dlhej stenografickej éry ešte nestalo... Človek sa podľa Hrubína hneď po narodení ocitne hlboko v živote a záleží na nás, ako ho prežijeme, ako si ho zorganizujeme, pretvoríme. O tom treba jednostaj debatovať, to je dôležitejšie ako celá politika, neraz hovorieval Hrubín. Trápilo ho, že človek tak málo pozná sám seba. Často sa klameme, podvádzame, aby sme sa presvedčili, že sme neomylní...
* Atmosféra na oficiálnych rokovaniach je medzi umelcami iná ako medzi politikmi. Často ste chodili stenografovať i na významné kultúrne podujatia. Čo to pre vás znamenalo?
-- Hovoril som si, že je to odmena za všetky nezaujímavé politické akcie... Na kultúrne podujatia som sa vždy tešil, zakaždým som na nich duševne pookrial. Pre mňa bolo sviatkom stenografovať napríklad zjazdy spisovateľov, dramatických alebo výtvarných umelcov. Vedel som, že aj tu budem musieť zapísať množstvo prázdnych slov, ale predsa… Jeden-dva prejavy mi vždy všetko vynahradili. Neraz som si spomenul na milovaného T. J. Masaryka, ktorý prechovával k umelcom zvláštnu úctu a vážnosť. A ten raz povedal, že pre národ sú umelci dôležitejší ako politici…
* Keď počujete v rozhlase alebo v televízii zaujímavé rozprávanie, stenograficky si ho zaznačíte. To je vaša veľká výhoda. Tak ste si zapísali aj nejednu múdrosť Jana Wericha. Čím vás priťahoval tento smutný klaun?
-- Originalitou a svojráznosťou. Páčilo sa mi, že sa nikdy neštylizoval. To, čo cítil, povedal na plné ústa. Nerobil rozdiely medzi kamarátmi, politikmi ani jednoduchými ľuďmi. Poznal som ho dobre, spriatelili sme sa, keď sme krátko po vojne leteli z Londýna do Prahy. Vtedy sa prvý raz vracal z emigrácie. Otvorenosť ho oslobodzovala a vďaka nej sa rodili nové a nové múdrosti. Hoci mnohé boli už známe, v jeho podaní dostávali nový rozmer... Často hovorieval, že najväčším nepriateľom ľudstva je hlúposť. Je ako burina, ktorú nikto nesadí, a predsa sa šíri ako oheň. Boj s ňou nemá konca... Neraz, keď som počúval majstra Wericha, napadlo mi, či bol tento samorast šťastný. Myslím si, že ako jeden z mála umelcov šťastný naozaj bol, aj keď okolie svojou mrzutosťou o tom príliš nepresviedčal. Werich bol vnútorne šťastným človekom. Obdivoval som ho, ako sa dokázal tešiť aj z drobných šťastíčok. Jeho originálne myšlienky, ktorými pomáhal ľuďom prekonať nejeden bôľ, zákernosť a zlobu, boli doslova nugetmi. Viem, že Werich veľmi trpel, keď nemohol cestovať, dokonca ho istý čas nepustili ani do Sovietskeho zväzu... Mnohí sa mu čudovali, prečo neemigruje aj druhý raz, veď v USA mal Voskovca -- svoje herecké dvojča a najlepšieho priateľa. Nakoniec mu to viac ráz ponúkla aj ŠtB. Najlepšie som ho pochopil, keď pri jednej príležitosti povedal: ,,Domov je to, keď môžeš z neho odísť, kam chceš, a kedykoľvek sa vrátiť.“ A on vedel, že by sa už nemohol vrátiť... Werich bol živý Ottov náučný slovník. Všetky múdrosti vedel podávať svojským humorom. Preto ho ľudia vyhľadávali a cítili sa v jeho prítomnosti dobre. S radosťou som stenografoval jeho myšlienky z rozhlasu či televízie, kde sa objavil len občas, lebo mu zakazovali vystupovať.
* Rád si zapisujete aj múdrosti Miroslava Horníčka…
-- To je ďalší z mojich obľúbencov. Žasnem, kde sa v ňom berie toľko múdrosti a vtipu. Keď prišiel na lekársku prehliadku, povedal lekárom, že jediné, čo ho nebolí, sú ušné laloky…
* Minúta ticha za mŕtveho je zvláštny druh spomienky na človeka, ktorý už nie je medzi nami. Záleží však na tom, ako úprimne sa akt uskutočňuje... Prečo o tom hovoríme? Krátko po smrti speváka, skladateľa a básnika Karla Kryla sa v Poslaneckej snemovni Parlamentu ČR diskutovalo o tom, či si parlament uctí legendu českej hudby minútou ticha, alebo nie. Táto diskusia bola viac ako nevhodná. A vyznela veľmi trápne...
-- Zarazilo to aj mňa, hoci sa treba otvorene spýtať, či táto záležitosť vôbec patrila na pôdu parlamentu. Protokol nič také nehovorí, záleží od toho, z akého uhla pohľadu pozeráme. Karel Kryl bol veľkou postavou folkovej hudby v bývalom Česko-Slovensku, mimoriadnym zjavom a osobnosťou. Niet hádam človeka, ktorý by nepoznal jeho pesničky. Ako nám pomáhali v ťažkých časoch, ako dodávali odvahu vydržať a nevzdávať sa. Až keď Kryl zomrel, uvedomili sme si, čo pre nás znamenal... Ak sa poslanec Josef Wagner, ktorý vtedy bol ešte členom ČSSD, rozhodol návrh na minútu ticha predniesť a poslanecký klub jeho strany to podporoval, malo sa tak bez slova stať, aj keď Kryl nemal s parlamentom oficiálne nič spoločné. Zbytočne nastalo handrkovanie, až sa politické strany začali upodozrievať, kto chce z jeho smrti profitovať. Nakoniec nijaká minúta ticha nebola. Prekážal niekomu Karel Kryl aj po smrti?
* Ešteže to bolo dôstojnejšie, keď zomrel spisovateľ Bohumil Hrabal...
-- Predseda poslaneckej snemovne 12. februára 1997 oznámil, že o niekoľko minút sa začína pohreb veľkého českého spisovateľa Bohumila Hrabala. Pretože sa na ňom poslanci nemohli zúčastniť, lebo práve prebiehala rozprava o česko-nemeckej deklarácii, navrhol uctiť si pamiatku minútou ticha, čo poslanci bez slova prijali. Tak to malo byť aj v prípade Karla Kryla. Obaja si túto ,,pozornosť“ zaslúžili.
Z knihy Zákulisie slov, ktorá vyšla vo vydavateľstve Luna.
