Ukážka z diela

Jozef Leikert: Pokosená hlina

Pokosená hlina

Večnosť koreňov

 

Zoťaté ruky

po oboch stranách cesty.

A potom dlho,

dlho nič.

 

Na konci

úlomky ticha a svetla.

 

Večnosť koreňov,

ktorá mi deň čo deň

sťahuje hrdlo.

 

 

Obraz

 

Zrobené duše

nie sú nedeľné košele,

ale pofŕkaný rám

na starom obraze.

 

A došliapaná dlážka.

 

A čisté,

vyplakané nebo.

 

 

Duby

 

Vaše vyťahané ruky

sú storočné duby.

 

Výkričníky

s bodkou zapustenou

v zemi.

 

 

Pokora

Celý čas ste stavali lešenie,

chceli ste prerásť slnko.

Vyššie ako na kostolnú vežu

ste nedoleteli.

 

Len čo ste sa dotkli oblohy,

vypadol vám z úst kalendár.

 

Koľko času ešte ostáva

do zatmenia?

 

Pokora je nemenná.

 

 

Vina

 

Keď zvon odstrihli

poludnie z nebies,

jediným odpočinkom

býval Anjel Pána.

 

Vtedy aj kosy

oddychovali postojačky.

 

Len tráva kľačala

dolu tvárou.

Kajala sa za všetky viny.

 

Aj za tie,

čo prídu.

 

 

Hora

 

Stromy odjakživa

podopierajú nebo.

To vysoké,

múdre čelo.

 

Niet krajšieho oltára,

ako je hora

plná sviec.

 

Vyššie pomníky

ani nemohla postaviť.

 

 

Rovnosť

 

Pod krížom

sme si všetci rovní.

 

Koľko sĺz

a koľko šľapají.

 

Aj keby sme ako chceli,

diaľku nedovidíme.