Vyhľadávanie
(úryvky)
I
Kostolná lavica
doširoka zodratá od hriechov.
Aj kľačadlo uhlo
na jednu stranu,
bojí sa posledného
rozhrešenia.
Veža plná netopierov
a dotlčených zvonov.
Srdce
zakaždým mláti
na to isté miesto,
plače,
zvoláva
na tiché priznanie.
Život dlhý ako roráty,
uzimené rána
a nevyspaté oči.
Boh skúša,
koľko vydržíš.
Poumývaš zore
a vyzbieraš kamene,
ktoré potkýnajú
kosu.
Zdvihneš
popadané tiene
a preglgneš tisíckrát
preoranú pravdu.
II
Vrátiť slová krokom
a naučiť stromy lietať.
Ako málo
stačí vetru,
aby spoznal
všetky svetové strany.
Raz aj tak
rozfúkne naše kosti.
Prach sme
a na prach sa obrátime.
Nezostane po nás nič,
ani štipôčka soli
do nedeľnej polievky.
Len
veľké kuracie oči
nás špehujú.
A spadnutá lyžica
pod stolom.
A na stene
prachom zaprášený Kristus
s tŕňovou korunou
priklincovanou do tváre.
XIV
Pokľaknime v polvete.
Práve čítajú
nedeľné evanjelium
podľa človeka,
ktorý zhrešil.
Ani sa nechcel
pribiť na kríž.
Vyfúknuté slnko
ako pohyblivý terč
letí do zatvoreného náručia.
Kde dovidíš,
horia semienka našej
lásky.
Vrastáme do seba ako stromy
do prepichnutých oblakov.
Len Božie slovo
ostalo zakvačené na konári.
XV
Aj Peter
tri razy zaprel Ježiša,
skôr než kohút zakikiríkal.
Sviečka sa rozplakala
štíhlym plameňom
a slzami pofŕkala
zem.
Koľkokrát
sme ho my zapreli
a ani sme sa nezačervenali.
Ako keď sa naobedujeme
na novinách,
kde sa píše o vojne
bez nôh
s vytrhnutými srdcami.
Aj našou krajinou sa
prevaľuje
čierny motýľ.
Chytiť ho ako netopiera,
hoci aj do vlasov.
Ešte neraz zradíme sami seba.
XXVIII
Po stupnici kráča smrť.
Má ťažké
olovené nohy.
Brodí sa riekou plnou rýb,
ktorými Ježiš
nasýtil hladných.
Smrť
sa nerada hrá s vetrom
opreteky,
nemilosrdne odfukujúcim všetko,
aj popol,
na ktorý sa premeníme.
Najlepšie je ho nasypať
do očí
ako štipku korenia.
Čierne nebesá
len kúsok od večnosti.
Každodenné
chlácholenie a prosenie,
aby sa nevyzradilo tajomstvo
noci.
Prehrou nie je víťazstvo,
ani porážka hviezdneho
okamihu.
Ale sekunda pravdy,
keď zastaneme pred nebeskou
bránou.
Vchádzame mlčky
a bez klopania.
XLVIII
Rodokmeň
píšeme od konca.
Od narodenia smrti.
Cesty stromov
pretancujú celú noc,
kým spadnú na rakvu.
Zasypú nás
najmäkším perím
a prikryjú najtvrdším kamením.
Osud sme prečkali
v mokrých topánkach.
Odvtedy
nás omína reuma,
ktorá si nechce
dať zaviazať šnúrky.
Najradšej chodí bosá,
aby ju nebolo počuť.
Taká je hlučná.
Prst,
ktorým sa klope na lásku,
sme zabudli na dverách.
Vrátime sa poň,
vo večnosti by nám chýbal.
Ako poézia,
behajúca
v zablatených bagančiach.
Báseň
je najtichšia spovednica.
