Ukážka z diela

Jozef Leikert: Potichu

 

Vrúcne

 

Čistá si

ako nedotknutý chlieb.

 

A len ty môžeš mať také

vymodlené ruky,

tak trochu nebadane,

až vrúcne.

Rovno k ústam.

 

Blízko je od teba

k druhému,

že niekedy ani neviem,

ako má dlaň ďaleko k prstom.

 

 

 

Dom

 

Náš rozostavaný dom

leží medzi rukami

mamy a otca.

 

A ja

preosievam piesok,

akoby to bol ich

skromný život.

 

 

Záhrada

 

Jestvuje záhrada

s trochu krivou trávou

a nedokončeným domom.

 

Všetko tam rastie pomaly,

až je od potu

zafarbená tráva.

 

Stále je pritom svieža a voňavá.

 

 

Kto som

 

Kreslím si detstvo

do piesku

a rozmýšľam,

kto som.

 

Aké je to jednoduché

a pritom ťažké.

 

Len kolovrátok nohy

drží ma,

aby som nevzlietol.

 

 

Nepokoj

 

Príď skôr,

ako ťa vyslovím.

 

Budem ťa čakať

na pokraji teba

a mňa.

 

Len tak,

v rozopnutom kabáte

a s horkosťou v ústach.

 

Ak neprídeš,

ubije ma vlastný nepokoj.