Ukážka z diela

Jozef Leikert: Šepot krokov

Šepot krokov

* * *

 

Smrť opretá o nebo.

 

Konárom rozpletá

vrkoče

a ostatným šnúrky

na topánkach.

 

Zem necúvne,

len sa zapotáca.

 

* * *

 

S tečúcou vodou

pod jazykom

hľadáme zajtrajšie ráno.

 

Všetko je tak,

ako nemá byť.

 

Stromy vráskavejú

a ľudia slepnú.

 

* * *

 

Noc steká

ako horúci vosk.

 

To nie je rozprestretá lúka

ani vôňa zomletej škorice,

ale bezcitné mlčanie.

 

Život

je len zodratou palicou.

 

Slepec čakajúci na priechode.

 

* * *

 

Smrti kradneme tiene.

 

Ženy si nimi prifarbujú viečka

a muži kruhy pod očami.

 

Najkrajšia je biela,

ten nepošliapaný zimný papier.

 

Rovina šuští

pod nohami

 

a my odchádzame

nevedno kam.

 

Potichu a cudne.

 

* * *

 

Dýcham dážď,

tmu

a kamene.

 

Ešte aj cukor horkne

v prstoch

a voda zamŕza vo vrecku.

 

Celý rok je čudne presolený.

 

Najskôr si ho zapamätám

tvárou otočenou k stene.

 

* * *

 

Leto tresklo

zo šnúry na prádlo.

 

Znenazdajky,

ale presne.

 

Na stole

nedopitá káva

a v okne

nevypnuté slnko.

 

* * *

 

Svetlo

na dosah ruky.

 

Svetlo v nás

a kúsok pred nami.

 

Svetlo

s prepichnutými očami.

 

* * *

 

Nie múdrosť,

ale pravdivosť.

 

Vojdi

a nezabudni odomknúť.

 

Zmŕtvychvstanie

bez dopovedaného konca.