Vyhľadávanie
Zlodej čaju (Koniec recenzenta)
Náš hrdina sa už dvadsaťpäť rokov zaoberal písaním recenzií. V podstate išlo o činnosť pomerne únavnú a muky prinášajúcu, teda žiadne radostné postmoderné masturbantstvo či voyérstvo, ktorému s takou mimoriadnou úľubou podliehajú čo mladší literáti najmä z klimaticky prajnejšieho, paprikou a melónmi oplývajúceho slovenského juhu. Náš recenzent sa skôr umáral túžbou po rozľahlých severských planinách a potešilo ho, že tento návyk potvrdil v jednej zo svojich básní aj veľký Apollinaire, s už ofačovanou hlavou a vyrovnaný so syndrómom porýnskej krajiny.
Tak teda recenzie! Ten ťažko skúšaný útvar s nejasne stanovenými parametrami! Horšie už bolo to, že išlo väčšinou o knižky jeho priateľov a známych. Niekedy sa mu ušlo posudzovať aj novú knihu autora či autorky, ktorých nedokázal mať bohvieako v obľube, pretože sa po každej stránke až príliš vzdialili jeho vkusu, v rámci ktorého sa spoľahol takmer vždy na základný inštinkt, hoci sa mu dostalo aj primeraného vzdelania v tejto oblasti. Vtedy sa snažil, aby nechuť takého druhu nevyznievala príliš osobne.
Náš hrdina býval v malom meste, dákych 100 kilometrov od bratislavskej literárnej Mekky. Istým spôsobom to bola výhoda, nemusel mať napríklad obavy, že môže človeka, ktorého knihu neprijal s porozumením, stretnúť hneď po zverejnení recenzie.
Nešlo vôbec o zbabelosť, skôr mal vrodenú nechuť voči akýmkoľvek kontaktným konfliktom, či už zásadným alebo malicherným.
Rád publikoval aj v týždenníku, ktorý vznikol nedlho pred pamätným novembrom roku 1989. Dokonca mu zakladajúci šéfredaktor poslal telegram, aby popremýšľal nad zamestnaním v tomto dlho očakávanom časopise. Považoval to za prekvapivé, ale už sa mu nechcelo meniť pôsobisko. Klasicky orientovaní literáti by povedali, že až prihlboko zapustil korene (ťažko hádať, čo by si trúfli konštatovať o výhonkoch...). V mestečku mal v podstate všetko na dosah pomyslenia, istú mieru komfortu – miesto profesora na gymnáziu, trojizbový byt, vo vzdialenosti necelých dvesto metrov od neho garáž, po rodičoch zdedil časť vinohradu. Zvykli si tu aj dcéry, stali sa z nich lokálpatriotky, žena by snáď i pristala na ponúkanú zmenu, bola však sama proti trom...
Náš hrdina zostal na svojom mieste, naďalej trochu písal, po troške publikoval, hojne učil aj politizoval – aspoň si to myslel, vtedy si to veľa ľudí myslelo. Spomínaný november roku 1989 ho zaskočil väčšmi ako mnohých v jeho profesijnom i inom okolí. Sám sebe si nedokázal vysvetliť, že práve vtedy prežíval akýsi útlm, prestal byť nadobro citlivý voči spoločenskej nehybnosti, ktorá bola predsa len zúfalejšia, ako mu to pripadalo. V lete toho roku ho dokonca prijali do Zväzu spisovateľov! A legitimáciu mu odovzdával, div sa svete, jeden z tých autorov, ktorých náš homo scribens vo svojich recenziách vôbec nešetril. Onen akt bol príliš oficiálny a o krátky čas sa už hralo s inými a inak rozdanými kartami... On sám rád kartoval, v detstve sa naučil spústu hier – sedmu, ďura, alager, chuja, tač, dolníka, farára, neskôr žolíka, kanastu, poker, oko, whist a úplne nakoniec mariáš, ten mu šiel najhoršie. Tieto znalosti mu však tentoraz boli úplne nanič, ako aj iné náležitosti, týkajúce sa napríklad vypĺňania ročného hlásenia o evidencii členstva straníckej organizácie, ku ktorému absolvoval školenie v okresnom meste ešte 22. novembra 1989!
Aj po novembri 89 publikoval v týždenníku. Šéfredaktorom sa stal jeho dobrý známy prozaik-novinár Luboš Pustaj, ktorý ho ešte ako študenta získal pre písanie do najoficiálnejšieho, vtedy v podstate jediného čitateľného kultúrno-politického časopisu NOVÝ DAV. Pustaj v ňom vtedy pôsobil ako redaktor kultúrneho oddelenia. Nášmu recenzentovi sa tam po Pustajovom žičlivom povzbudzovaní podarilo publikovať viaceré recenzie prozaických i básnických noviniek, stihol sa tam zoznámiť aj s ďalšími už známymi i ešte neznámymi autormi. Uchvátil ho vtedy najmä Vinco Šikula pri farbistom rozprávaní o vykonávaní telesnej potreby ich bohato požehnanej rodiny okolo hnojiska a spomínaní na české delenie prdov, ktorému sa Veľký Rozprávač priučil na vojne. Náš recenzent napísal o Šikulovi aj diplomovú prácu, nad ktorou ako oponent uznanlivo kýval šedivou hlavou aj známy slovenský básnik Zlatoústy.
V Pustajom šéfovanom časopise nasadili po prevrate pre nášho recenzenta vcelku prijateľný tón – onen literárny týždenník sa opäť ocitol v opozícii, hoci to vtedy prekvapilo i nahnevalo nemnohých. Tak nejako to snáď malo fungovať vždy – spisovatelia by mali byť v opozícii, akejkoľvek – miernej či nezmieriteľnej. V žiadnom prípade by sa nemali servilne podkladať moci, hoci inštinkty tohto druhu sú niekedy prihlboko usadené i v spisovateľských dušičkách. V týždenníku však pribúdalo až príliš neúprosne materiálov, ktoré vetrali so stupňujúcou sa vehemenciou našu hnedú minulosť. Recenzentovi sa zdalo, že dokonca nastáva čas jej adorácie. Aj to dal viackrát baťkovi Pustajovi najavo, no neuspel, lebo vraj treba rešpektovať názorovú pluralitu... Zanevrel pomaly na tento týždenník, hoci sa stal oficiálnou tribúnou spisovateľskej organizácie, do ktorej sa náš autor na čas uchýlil po nezadržateľnom rozpade Zväzu.
Občas sa prejavil v časopise, do ktorého ho získal v literárnych začiatkoch práve Pustaj... Písal tam o Clementisovi, rozdelení federácie bez referenda, ktoré považoval po auguste 1968 a novembri 1989 za najzávažnejší dejinný úder súčasnosti voči bezbranným občanom... Písal aj o svojich kolegoch-učiteľoch, ponižovaných a zaznávaných ako ešte nikdy predtým, hoci sa tvrdilo, že práve ich totalita zneužívala podstatne viac. Svojou troškou do mlyna prispel aj napísaním článku o sladkých rokoch šesťdesiatych, na ktoré nemohol spomínať v zlom. Menej písal o literatúre, k nej sa zvykol vyjadrovať v iných časopisoch. V tomto ľavicovom časopise, založenom počas Povstania, ktorý ani po novembri 89 ako jedno z mála pretrvavších periodík zásadne nezmenil svoj imidž, našiel priestor, ktorý mu z rôznych príčin odmietali vymedziť v Pustajovom časopise – tam uverejnili len zo tri recenzie, a to bolo tak všetko. Zdalo sa mu, že sa niečo predsa len zmení, keď Pustaja v šéfovaní vystriedal recenzentov dobrý známy z porôt regionálnych literárnych súťaží, ktorý takto využil šťastné obdobie vymanenia sa zo závislosti na alkohole, nahradené návalom príchylnosti k vtedajším mocným. Do redakcie prišiel k šéfredaktorovi-hubárovi aj ďalší recenzentov priateľ, neobyčajne seriózny a poctivý človek, ktorému išlo vždy predovšetkým o dobrú literatúru a myšlienku. Nevedel však chudák recenzent, že obidvaja jeho dobrí známi inak ako on chápali účinnosť novej drogy, ktorá zasiahla aj literatúru – politiky a politizovania. Tvár tohto časopisu naďalej poznamenávalo politizovanie na príliš oklieštene chápanú a ventilovanú národnú nôtu... Napriek zjavným príznakom tohto stavu redakcie týždenníka si náš recenzent sadol na dlhší čas k písaciemu stroju a napísal o všetkom, čo ho bytostne srdilo, nešetriac nikoho. Domnieval sa vtedy, chudáčisko, že ten päťstránkový materiál vari i uverejnia. Vylial si srdce na všetko, čo ho ťažilo v súvislosti s týždenníkom – zmienil sa o reanimácii ľudáctva a tisoizmu pod zdanlivo inými, novými nálepkami, bral na zodpovednosť často literárne a odborne nekompetentných autorov nenávistných protičeských, protižidovských a protimaďarských výlevov, postrádajúcich súdnosť, odbornú objektivitu a hlavne príslušnú mieru ľudskej tolerancie. Rezolútne odsúdil aj politické službičkovanie, ku ktorému práve v tomto období časopis dospel až príliš jednoznačne, hoci v záhlaví bolo jeho literárne nasmerovanie vymedzené úplne jasne. Priateľ Šaňo Humenník mu v dobrom úmysle naznačil, že by tých päť flekov zrejme uverejnili na úvod záznamu z besedy o potrebe tolerancie medzi tvrdo znepriatelenými spisovateľskými tábormi. Chodil vtedy recenzent ako v snoch, ako po sústavnom užívaní toho najlepšieho vína, ako po ľúbostnom romániku s najkrajšou študentkou, aká kedy na jeho ústave mala možnosť zmaturovať. Konečne prevraví do svedomia mocným, konečne sa prejaví ako zásadový a jednoznačne vyhranený intelektuál! Toto už bude iná káva, nielen recenzentské štekliviny, nulové morfémy bezmocných prozaických výčinov!
V tom čase, plnom rozochveného očakávania, prepadol na chvíľu hlúpemu až bizarnému zlozvyku. Bolo to nejako na rozhraní februára a marca, školsky jedovatých mesiacov, keď po chronických problémoch s hrdlom a hlasivkami podstatne zvýšil konzumáciu čaju. Po zistení, že sa zabudol zásobiť dostatočným množstvom nálevových vrecúšok, znížil sa k poľutovaniahodnému činu – bral si od kolegýň v kabinete čaj bez ich vedomia, pretože mu bolo trápne žiadať ich o to, hoci by ho zrejme neodmietli. Na druhý deň počas voľnej hodiny im vracal čaj späť, tŕpnuc, či neprídu na to, že sa im v krabiciach objavili vrecúška s úplne inou príchuťou. Aj keď ho hrdelné ťažkosti kvárili dosť intenzívne – nepríjemné šteklenie a kašeľ mu hocikedy preťali i tú najkrajšiu vetu výkladu či intuitívny bonmot v polovici, nadnášalo ho očakávanie a viera, ktorú vtedy úprimnejšie ako moslim pri púti z Mekky do Meddiny vkladal v dobráka Šaňa a jeho týždenníka pre literatúru. Okrem čajového nadšenia, v ktorom dominovala ťažko vysvetliteľná slabosť recenzenta pre čajík s prímesou bergamotovej silice, nad vôňou ktorého si pripadal ako kalif prinajmenej z Bagdadu, prepadol nadobro aj ďalšiemu tvorivému zámeru – po dohode-nedohode s vydavateľom YVEHIM pri jeho potulkách po Záhorí sa rozhodol zostaviť Originálnu slovenskú literárnu kuchárku. S trpezlivosťou zlatokopa prehrabával staršie či novšie knižky našich bardov a nachádzal veru, nachádzal! Občas mu priam srdce zaplesalo napríklad nad receptíkom dobrého, no zabúdaného prozaika-novelistu na biftek à la Bonaparte: „... prv než pokrájame mäso na tenké plátky, musíme žilky pekne poodrezávať a len potom ho vyklepať, osoliť, posypať miešaným korením. A teraz príde to ďalšie: rezne zo šunôčky, na prst hrubé kocky čistulinko oškrabaných surových zemiačkov, vykostené sardely, kaprely, uloženie do formy a zas nová vrstva všetkých týchto dobrôt. A hlavne: vrch obliať prvotriednou kyslou smotanou. No najdôležitejšie je pamätať, že pri pečení sa musí dať aj navrch formy žeravé uhlie, aby sa táto delikatesa rovnomerne piekla tak odspodku ako i odvrchu.“
To, čo vtedy prežíval, to trojnapätie, plné očakávania nielen čajovej pomoci bezmocnému hrdlu, nielen dokončenie exkluzívnej literárnej kuchárskej knihy, no najmä zásahu do vriaceho a rozbujdošeného stredu života nielen literárneho, bolo chvíľami priveľké, vari až neznesiteľné! V slabej chvíli sa podriekol pred kabinetnými kolegyňami, a tak na uverejnenie článku nečakal výlučne už len on sám.
Ako sa však i s dobrákom Šaňom mýlili! Iní rozhodli a inak! Nepomohla veru mágia prirodzenej autority, no Šaňovi ku cti slúžilo, že v týždenníku dlho nevydržal, nezniesol tam vzletnému a veľkorysému duchu neprajnú klímu, on nie, hoci iní redaktori hej, tí by zniesli zrejme ešte i hocičo iné... Vtedajšie očakávanie nových čísel týždenníka pripomenulo nášmu hrdinovi obdobie, keď začal vychádzať a stal sa vlastne jediným skutočne aktuálne reagujúcim periodikom na akýkoľvek nielen literárny pohyb. Teda pohyb, nie šuchorenie! Veď aj náš recenzent v prvom roku vychádzania týždenníka zamútil vodu, keď mladí autori rozvírili polemiku okolo jeho zdrvujúcej recenzie na knižku z pera dlho začínajúceho literáta Víťazoslava Klingera-Rakovského KONIEC TÝŽDŇA. Polemika sa nádejne rozbiehala, zasiahol do nej proti recenzentovi na všeobecný údiv aj náš európsky uznávaný prozaik, prišiel však veľmi rýchlo November a všetko sa závratne zvrtlo úplne inak... Prednosť na stránkach týždenníka dostali z pochopiteľných príčin iné témy, ich pestrosť a hektickosť až vyrážala dych, výhrady voči recenzovaniu remeselne nezvládnutej knižky sa zdali byť zrazu malichernými v porovnaní so všetkým, čo priniesol onen pamätný november.
Teraz čakal na materiál o besede ako pes na špikovú kosť, premeniac sa dočasne aj na trápneho zlodeja čaju, a nesmierne bolo jeho sklamanie, keď názory z besedy vcelku dobrých a rozumných autorov, hoci i z iných, vari až príliš antagonisticky sa profilujúcich spisovateľských zoskupení, boli publikované bez jeho neľútostného úvodu k situácii práve v tomto periodiku, v ktorom vtedy podľa neho prudko ubudlo najmä tej často skloňovanej tolerancie. Neveriacky čítal znova a znova tú dvojstranu a darmo hľadal slovko či vetu na vysvetlenie. Ako zbitý pes prišiel zo školy domov, uvaril si čaj z lipiny a šípok, s rozboľaveným srdcom a hlavou ako v obručiach sa preobliekol do pracovného a vybral sa hore do viníc bez toho, že by manželke či dcéram zanechal obligátny odkaz. Celú cestu prešiel s hlboko sklonenou hlavou, čo sa mu azda ešte nikdy nestalo. Nevšimol si tak, že už na slnečnej strane brehov potoka smelo vyhúkli prvé hlávky žltučkého podbeľa a nad definitívne rozmrznutým poľom, okolo ktorého prechádzal, visel na jednom mieste ako na pomyselnej niti škovránok a trilkoval odušu. Ako len dokázal inokedy úprimne žasnúť nad takýmito očarujúcimi samozrejmosťami! Tentoraz však nie... V malej prešovni svojej nedávno dostavanej vinohradníckej búdy si najprv nalial do najväčšieho z pohárov (dvojdecového, z ktorého pil len nealko alebo vodu) už deň predtým zo suda vytiahnutého vína, sadol si za vlastnoručne zhlobený stôl, pomaly upíjal z toho ťažkého krvavého moku a s mrazivým pocitom chladu na temene rozboľavenej hlavy sa díval na prechodne uskladnenú cirkulárku, ktorú mal na zimu požičanú od dobrého suseda, aby si zo zvyškov stavebného dreva nachystal paliva do zásoby. Dopil víno, strhol z číhajúceho monštra plachtu. Zapojil šnúru do príslušnej zástrčky, stisol gombík motorového spínača, striaslo ho pri ohlušujúco kvílivom a ťahavom zvuku. Vyhrnul si rukáv montérkovej blúzy i flanelovej košele na „silnej“ pravej ruke a dlho, s boľavo prižmúrenými očami, pozeral na svištiaci oblúčik oceľového kotúča. Niekoľkokrát obišiel jemne vibrujúci a pripravený stroj. Napokon sa rozhodol.
Lekcia z tvorivosti
S pribúdajúcimi rokmi, strávenými v školských službách, strácala jeseň pre stredoškolského profesora slovenčiny a dejepisu Viktora Murka čoraz viac na príťažlivosti. Preč boli časy, kedy mu toto ročné obdobie prinášalo ťažko vyjadriteľné hlboké rozochvenie na duši a tiež pocity, spojené s očakávaním niečoho nesmierne zaujímavého a vzrušujúceho. Možno to bolo nové víno, ktoré sa mu darilo takmer rok čo rok v preňho dostatočnom množstve a kvalite dopestovať v skromnej vinici od času, kedy prestal s bratmi dorábať víno „po husitsky“ – zo spoločného rodičovského vinohradu do jednej kade. Možno to bola skutočnosť, že práve jeseň takmer vždy vítal v spoločnosti aspoň jednej skupiny či triedy študentov, s ktorými si rozumel a mohol im dať najavo, že ho to s nimi baví. Možno... Aj hodiny, strávené v neďalekých horách, len pár kilometrov od jeho rodného mestečka, mu prinášali s pohľadom na nezvyklé sfarbenie listnatých stromov časti bohatého porastu vcelku veľkého chotára utíšenie prípadného vnútorného napätia a nepokoja. Dokonca sa mu zdali byť čímsi ako pohladením na duši mäkkou, všechápajúcou rukou. Ostatný rok bol však ešte krutejší ako viaceré predošlé. Začiatkom júna zaúradoval neobvykle krutý ľadovec, po ktorom zostala celá a nezničená iba zanedbateľná časť sľubnej úrody viniča i ovocia. Ani leto sa bohvieako nevydarilo, bolo príliš sucho a tú časť jesene, kedy rád nastavoval tvár tenuškým vlákenkám babieho leta a v nose rád cítil nepomýliteľnú vôňu spálenej zemiakovej vňate, pokazili časté dažde. Všetko toto ho obostrelo do hustej pavučiny mrzutosti, ktorú sa mu dlho nedarilo odhodiť preč. Až raz sa mu predsa len zazdalo, že už by mohol pominúť čas týchto nesporných otravností. Napodiv to nesúviselo ani s rodinou, ani s vinicou, prácou a pobytom v nej, ale sa to odohralo v škole a u tých najmladších študentov, ktorých učil slovenský jazyk a literatúru, u terciánov. Bol celkom spokojný s touto triedou, hoci boli na jeho vkus a vek nadmieru hluční, ale väčšinou ich dokázal utíšiť a mohli sa v pozornej miere venovať tomu, čo bolo treba. Spokojnosť mu prinášali najmä hodiny, kedy pracoval len s polovicou triedy a venovali sa v najväčšej miere písaniu slohových prác. Už dávnejšie si u študentov gymnázia overil, že majú celkom radi témy, ktoré by sa dali nazvať uletené, nonsensové či až „haluzné“. Dokonca už učil i triedy, ktoré si takéto témy úzkostlivo pýtali, dokonca o ne až žobrali – aspoň tak mu to pripadlo. So zadávaním takýchto tém nikdy nemal problémy, stačilo len s potuteľným úsmevčekom nadiktovať: „Domáca úloha, na budúcu hodinu napíšte... Nové témy – „Kam chodia strigy na brezové metly? Postup ľubovoľný... Alebo – Prečo nevidno kominára na Severnom póle v zajatí ľadových medveďov?“ Ak začínal učiť primánov, ešte vyplašených a nesmierne detských, u nich uspel najmä so zadaniami typu Prečo si Popolvár nevšimol Snehulienku, keď išiel do Tramtárie po tri citróny? prípadne Čo urobil Janko Hraško, keď zistil, že ho omylom zakryli druhou polovicou vyžmýkaného citróna? Decká väčšinou reagovali spontánne a hlásili sa so svojimi prácami na prečítanie ostošesť. Len niektorí to prijímali ťažšie, trápili sa nad takýmito témami, skôr by prijali niečo podstatne jednoduchšie a reálne sformulované, napríklad opis sekery, vlastného bytu či vrabca domového, ako tomu boli privyknutí zo ZŠ. O týchto výhradách k jeho metóde sa však väčšinou dozvedal až s dosť dlhým časovým odstupom a zväčša od rodičov tých detí, lebo sa neraz stalo, že aj ich kedysi učil, či im bol dokonca triednym profesorom. V sekunde už mohol akomak pritvrdiť, a tak im predostrel aj také námety, ako – Mohol by byť bezhlavý jazdec s hlavami M. Jacksona a Madonny pod pazuchami považovaný za ôsmy div sveta? a tiež – Prečo nemožno vyfotografovať Bielu pani polaroidom v mliekarni? Počas takýchto hodín sa dobre bavil pri počúvaní výtvorov na tieto témy, lebo išlo o skutočne neočakávané slovné reakcie na podnety tohto druhu. Mnohé z týchto prác mohol bez problémov využiť aj v školskom časopise ŠTAFETA, ktorý zhodou okolností založil on sám s pár spolužiakmi ako stredoškolský študent v pohnutom roku šesťdesiatom ôsmom a časopis, div sa svete, prečkal aj rok 2000. V tercii z roku 2004 to najprv skúšal s trocha vážnejšími témami, mal nejasný pocit, že i napriek vysvetleniu dvoch základných spôsobov kreatívnej asociatívnosti slov do reťazca či hviezdice by mal byť zdržanlivejší pri zadávaní tých predtým viackrát osvedčených „haluzných“ tém na domáce slohové práce. Terciáni spracovali témy „Kam sa vlieva slza?“ či „Koľko poschodí má nebo?“ celkom obstojne. Stále to však nebolo ono, nebol tak spokojný a uvoľnený pri ich zanietenom čítaní ako pri počúvaní výplodov ich predchodcov, ktorí sa často až predbiehali v tom, kto z nich využije čo najuletenejšie nápady či spôsob spracovania hociktorej z takýchto slohových hračiek. Mal aj také triedy, v ktorých sa zasa najmä chlapci predbiehali v tom, kto vymyslí v rámci voľnej témy jej čo najmorbídnejší variant. Za prílišné množstvo krvi, podrezaných, otrávených, rozsekaných či výbuchmi rozmetaných údov bol nútený dokonca dávať päťky, hoci sa s takýmito slohmi o pozornosť hlásili aj študenti nesporne schopní, s dobrou štylistickou vybavenosťou a neodškriepiteľnou úrovňou sčítanosti najmä z oblasti hororu či fantasy literatúry, ako aj so znalosťou histórie. Aktuálnu triedu tercie však túžba po predvádzaní sa v morbídnosti zatiaľ neopantala, takže sa hodiny slohu vyvíjali vcelku podľa jeho predstáv, hoci s miernym pocitom, že tým témam ešte predsa čosi chýba. Skúšal to aj s novou pomôckou, akou sa stali multimediálne cédečka. Nahodil im pár situácií z najjednoduchších rozprávkových hier a nechal ich dotvoriť posledné levely podľa ich predstáv. V ich riešeniach však bolo priveľa technických a počítačových termínov, ktoré ho skôr znervóznili, ako nadchli. Dokonca sa odvážil aj na také kroky, keď našiel na skvele spracovanom cédečku ARTOPEDIA rôzne maliarske rozprávkové či biblické motívy a nechcel po terciánoch nič iné, len aby k obrazom zaujali určité stanovisko. To už bolo pomerne ťažké, ale nemohol im uprieť snahu vyjsť mu v ústrety aj v takejto úlohe. Stále však cítil, že to nie je ono. Ten pravý a vlastne veľmi jednoduchý nápad sa dostavil pri nespočetne krát uplatnenom pohľade z okna učebne, ktorú už dve desaťročia používal na vyučovanie takmer výhradne. Z toho okna pri katedre bolo vidno na najstaršiu dominantu mesta, románsku rotundu svätého Juraja. Ťažko by asi niekto pochopil, čo pre neho znamenala možnosť práve takéhoto výhľadu. Všetko možné sa striedalo, menilo, či už v gymnáziu, na radnici alebo kdekoľvek inde, ale rotunda, tá skvele trvala, bez zreteľných vonkajších zmien. Ale ani s tým oblokom to nebolo až také jednoduché. Pri šťastnejších chvíľach školy, kedy prišiel rad i na výmenu staručkých okien s väčšinou popraskaných či uvoľnených obločných skiel, ho takmer prehodilo od prekvapenia po oznámení, že mu v učebni s týmto výhľadom hodlajú na základe inštrukcií mladého pamiatkara ponechať oblok, podľa Viktora rozhodne ten najhorší na celej škole. Vtedy sa zaťal až do nepríčetnosti a vyhlásil pred tým mládencom, majstrom opravárskej čaty a hospodárkou školy, ktorí za ním prišli do tejto učebne krátko po piatkovom vyučovaní, že podá radšej okamžitú výpoveď zo školy, ak oblok nebude vymenený, dôvodiac i tým, že neručí za bezpečnosť študentov, nakoľko ťažko poškodený oblok mohol každú chvíľu neutesnenými sklami dorezať mládež študentskú, prestávku čo prestávku otvárajúcu oblok bez ohľadu na zimu, jeseň, či jar. Mladý pamiatkar bol očividne unesený kovovým otváracím mechanizmom obloka, naposledy funkčným tak pred päťdesiatimi rokmi. Sľuboval tiež odušu, že ten oblok iste opravia a zrekonštruujú do pôvodného stavu. Pri týchto slovách Viktor videl, ako sa zatváril skúsený majster, vymieňač obločný. Viktor pritvrdil a oznámil pani hospodárke, aby informovala t. č. neprítomnú pani riaditeľku, že v prípade nevymenenia obloka okamžite v škole končí, nech aj zostane nezamestnaný. Hospodárka bezradne pokrčila plecami a povedala, že ako pána profesora pozná, od budúceho týždňa môžu byť bez slovenčinára. Jej starosť to síce nie je, ale tiež je za to, aby bol ten nebezpečný oblok vymenený. Mladý zanietenec trval na svojom a citoval vyhlášky i zákony. Viktor nikoho necitoval, len sa opýtal mladého strážcu pamiatkových a možno i iných zákonov, či on preberie zodpovednosť za zdravie žiakov, ktorí sa pri manipulovaní s najhorším oblokom školy môžu veľmi ľahko zraniť, keďže mal tú možnosť vidieť viackrát nepekne dorezané ruky študentské po prudšom stretnutí sa so školským sklom. Mladý horlivec odpovedal v tom zmysle, že to už nespadá do jeho okruhu záujmov. Viktor si neodpustil poznámku, že sú okruhy záujmu pána pamiatkara jednoznačne odtrhnuté od života, na hony vzdialené nielen školskej realite. Zároveň si však všimol ďalšie žmurknutie majstra-vymieňača a konečne pochopil, čo má v tejto situácii urobiť. Pokrčil plecami a rozlúčil sa so všetkými svedkami boja o tento oblok so slovami, že už na tejto škole asi skončil. Keď sa v pondelok objavil v škole, s obavami otvoril dvere svojej učebne J4, s úľavou zbadal, že obidva obloky triedy sú vymenené, na stene pri tom najproblematickejšom zostal visieť osamotený kus železa, kedysi veľmi dávno slúžiaceho na otváranie vrchnej časti starého okna, ktoré tak počarovalo mladému zamestnancovi krajského pamiatkového úradu. Odvtedy bol ešte viac utvrdený o magickom zmysle práve tohto výhľadu. A tak sa stalo, že v závere jednej z hodín slohu v tercii mu pri opätovnom upretí zraku na klobúk rotundy prišla na um téma, akej sa už veľmi dávno nepotešil.
„Takže nová téma. Zapíšte si: Ako som objavil stornoka. Postup ľubovoľný.“
Reakcie študentov po chvíli boli také, aké očakával. Postupne sa pred ním dvíhal les rúk a tváre študentov prezrádzali jednoznačne, čo sa ho spýtajú.
„No? Čo sa deje? Prosím, Tibor. Čo ti nie je jasné?“ vyzval jedného z hlásiacich sa terciánov, ktorého mamku i brata stihol učiť tiež.
„Pán profesor, a to myslíte vážne s touto témou? Nepomýlili ste sa?“ veľmi neisto vtedy zaznela otázka inak poväčšine pozorného, dostatočne sebaistého a vnímavého študenta.
„Pomýliť?! Akože by som sa mohol pomýliť?! Je to tak, ako som už povedal – Ako som objavil stornoka!“ zdôraznil Viktor.
„ A aby sa dievčatá nebodaj neurazili, tak môžu, samozrejme, použiť ženský rod pri slovese objaviť. Aby si aj budúce feministky prišli na svoje...“ dodal možno zbytočnú poznámku. Z tvárí terciánov však neistoty neubúdalo. A Tibor opätovne zdvihol ruku a Viktor mu dal znova slovo, hoci inokedy gymnazistov vyzýval k rečovému prejavu postupne, podľa poradia, ako sa prihlasovali, ktoré im zvykol zafixovať vetou: „Poradie bolo určené.“
„Pán profesor a čo je to ten stornok alebo stornoka?“ položil Tibor ďalšiu, ešte viac jednoznačnú otázku.
„Neviem sám,“ odpovedal popravde Viktor. „Len tak mi to napadlo. Také slovo určite neexistuje, aspoň nie v mne známych jazykoch. Môže to byť ktokoľvek alebo čokoľvek. Ak uznáte za vhodné, dajte si to slovo do úvodzoviek a prvý pád jednotného čísla je STORNOK. Viac už k tomu nemám čo povedať. Určite si s tým poradíte, veď vy ste šikovní,“ pochválil ich s pocitom, že sa nemýli. Reagovali zašumením a zafrfľaním, v ktorom rozoznával aj odmietavé reakcie, no väčšinou zaznelo: „Paráda! Bomba! Haluz! Úlet! Šajba! To bude des...“
Po týždni bol veľmi zvedavý, ako sa s takto zadanou úlohou jeho terciáni vysporiadali. A nebol sklamaný. Podľa očakávania mala úloha nespočetne riešení. S čoraz hlbším uspokojením počúval o tom, ako v stornokovi objavili obzvlášť nebezpečný počítačový vírus, nový liek na AIDS i rakovinu zároveň, ale tiež to bol podľa nich slovenský kráľ v 14. storočí či vládca tajomnej podzemnej ríše. Nazvali tak i nový chemický prvok s úžasnými energetickými vlastnosťami, skamenelinu z prvohôr, ako aj druh dinosaura, objavený v pieskových dunách Záhoria. Stornok bol podľa nich všetko možné a Viktora na tejto hodine zaplavil už dávno neprežívaný pocit blaženej spokojnosti. S úsmevom na tvári načúval čítaniu, prikyvoval všetkému, čo odznievalo, s pokojným svedomím dával jednotku za jednotkou. STORNOK sa uchytil, STORNOK ožil, aj keď to bolo len v úzkom kruhu, medzi ním a terciánmi. Úspech ho natoľko povzbudil, že túto tému ponúkol na dobrovoľné spracovanie i vo vyšších triedach, kde už nebola taká spontánnosť pri prijímaní tém slohových prác. Ale ani tam to nedopadlo najhoršie. Vypočul si, že stornoka objavili v africkom pralese ďalekej Gambie ako neznáme zvieratko so zreteľnými telesnými danosťami pre plávanie i lietanie, bol to i mierumilovný mimozemšťan alebo vzácna minca z keltských čias, razená v tajomných katakombách starobylého kláštora. Ale tiež to bola nová súčiastka pre stabilizáciu auta formule jeden, palivo do kozmickej rakety pre let na Mars alebo nový druh vysokoenergetického nápoja, desaťkrát účinnejšieho ako notoricky známy redbull. Dozvedel sa aj, že v Kuvajte po vojne v zálive obnovili sviatok všeobecnej hojnosti a dobročinnosti, nazvaný stornok. Najodvážnejší zo študentov nazval pojmom stornok špeciálneho slovenského bodyguarda, ktorý počas týždňa stráži vodcu široko a hlboko rozvetveného bratislavského podsvetia a počas víkendov zasa jedného z ústavných činiteľov. Viktor ho dobromyseľne upozornil na zradný význam slov „široký“ a „hlboký“, ako aj háklivosť pojmu „ústavný činiteľ“. V ďalšom podaní dokonca išlo o jeden druh tenučkého štetca, ktorý používal majster Leonardo da Vinci pri maľovaní portrétov Dámy s hranostajom a najmä Mony Lisy!
Odchádzal vtedy zo školy s dávno neprežívanými pocitmi spokojnosti. Tešil sa na to, že sa vo vinohrade pustí do dávno odkladaného upratovania pivnice, ktoré nestihol urobiť pred vinobraním. Bolo treba vymeniť sčernalé kartóny na kantléroch pod demižónmi, vymiesť zo všetkých kútov pavučiny, vymeniť dve nahnité dosky na schodoch do pivničky, prípadne si zapožičať od niektorého zo susedov postrekovač staršieho typu, pripraviť vápenný roztok a vystriekať i z hygienických dôvodov kamenný ovál pivnice. Obvykle túto činnosť vykonával pred oberačkami, najmä preto, že väčšina nádob bola už prázdnych, tentoraz sa o predčasne prázdne nádoby 9. júna postarala príliš krutá príroda v podobe ľadovca, dosahujúceho až veľkosť tenisovej loptičky. Pri prezliekaní sa do vinohradníckych hábov zaznel bytový zvonček, v tom čase to ešte nemohol byť nikto z rodiny. Bez vyzretia priezorom váhavo otvoril dvere svojho bytu. Stál tam mladý muž v tmavom obleku a s decentnou šedomodrou kravatou. Na prvý pohľad vyzeral ako zamestnanec dobre prosperujúceho veľkomestského pohrebného ústavu. Vo Viktorovi hrklo, či sa niekomu z najbližších nebodaj čosi nestalo.
„Dobrý deň prajem. Prepáčte, že vyrušujem. Som obchodný zástupca vydavateľskej agentúry DOBRÉ SLOVO. Volám sa Adam STORNOK. Nemáte záujem o kúpu Biblie, o najnovšie vydanie?“
