Ukážka z diela

Jozef Špaček: Ruže a tŕnie

Ruže a tŕnie

(úryvky)   

  Hugo Greft už tretí deň odpočíval u Lembovičovcov v Trnave, keď ho znenazdajky ovalila akási ťažoba, nevýslovný smútok neznámeho pôvodu, zrejme vyplývajúci z nahlas nevypovedanej, no kdesi hlboko v jeho duši hlodajúcej otázky: „A prečo si vlastne odišiel zo Skalice?!“

     Práve Skalica ostala v Hugovi trčať ako rybia kôstka v hrdle vianočného stolovníka. A do Trnavy nešiel priamo – odchádzajúc od svojich vinohradníckych priateľov (s Hergothom sa podľa dohovoru lúčiť nemusel) – ani nevedel, kde sa po piatich rokoch usadí ako-tak nastálo.

     Cválal teda preč, sprevádzal ho vietor zo strnísk, ktorý býva ešte teplý, no chvíľami už v ňom možno zacítiť čosi ako výstrahu, chladnejší zášľah, upozorňujúci, že leto sa už chýli ku koncu.

     Sprvu pobudol pár dní v Jablonici, zapáčil sa mu tam chlieb, ktorý piekli u Janšákov a do zájazdného hostinca ho zvykli prinášať ešte teplý. Onedlho však putoval ďalej a veru neľutoval, že neobišiel Sobotište. Nových priateľov si našiel medzi habánmi, hoci musel vynaložiť určitú námahu, aby prelomil ľady nedôverčivosti. To, čo spoznal a videl u Hutterových bratov práve v Sobotišti, ho naplnilo hrdosťou i smútkom zároveň. Obdivoval pokoj a zručnosť remeselníkov, čistotu obydlí, svetlé a priestranné habánske domy, úctivých a vzdelaných ľudí, dobre zaopatrené deti. Zároveň však pobadal, že sa zmráka nad touto zvláštnou enklávou, že i pre vyspelých habánov nastávajú ťažké časy. Aj ich prenasledovala nevôľa panovníckych kruhov, ktoré práve habánov omylom považovali za nebezpečie a oleja do ohňa nedôvery prilievala aj cirkev, neúnavne sa usilujúca rekatolizovať aj týchto svojráznych uctievačov pokroku a nových čias.

     Habánsky svetský správca, aj v Sobotišti nazývaný Vorsteher, Rudolf Travniczek, ktorý Grefta prichýlil k sebe, mu vysvetlil viaceré príčiny, prečo prichádza k neradostnému súmraku nad habánstvom, nad ich spôsobom života, dômyselnou remeselníckou výrobou.

     „Svoje vykonali jezuiti, ktorí pôsobili nielen u nás, v našom dvore. Prosili sme u panovníckeho dvora spolu s našimi bratmi z Veľkých Levár, no márne. Hluché boli osvietené panovnícke uši k našim prosbám,“ ponurá trpkosť zvučala z hlasu urasteného Rudolfa Travniczeka a Hugo sa zachvel – teda protesty skalických Predmešťanov či Mokrohájcov neboli jediné! Aká je to len doba!

     „My sme sa zaslúžili o pozdvihnutie stavu remesiel i roľníckeho života. Ctíme Písmo sväté, držíme všetky sviatosti ako načim. Neveria nám,“ potriasol mocnou hlavou habánsky správca.

     „A tuná mám písmo, jedno z posledných. Pozrite, pán Greft, k čomu dochádza,“ posunul ku Greftovi hárok papiera s pečaťou.

     Greft sa začítal. Na písme stálo úhľadným vypísaným rukopisom neznámeho pisára:

     „Prijat jest za úd a za bratra do našeho poctivého Cechu ševcovského sobotištského Matyáš Bernhauser. Dal zápisné konvu vína, a tak vyplatil dokonale svoje majstrovství. A tak na tento spúsob, že tento náš majstr mladý Matyáš Bernhauser pristúpil k našemu poctivému cechu podle vydaní nového dekrétu, kterýž zložil do poctivej společnosti 20 zlatých. Poneváč majstrovskú céru sebe za manželku vzal, jak každý majstrovský syn, také bude míti polovíc nakladú kasírované, ked sebe majstrovskú céru za manželku vezme pri poctivému cechu. Tak sa stalo za cechmajstrú Pavla Dytricha staršího, Jakuba Hlavenky mladšího roku 1771. A to jak královský hlavný ordinál zní, tak sa potvrdilo.“

     Až po ďalších slovách správcu k tomu zápisu bolo Greftovi jasné, že i ten dokument odráža súmrak doby habánskej. Bol to výsledok politiky cisárskej Viedne... Na jednej strane vznešenosť osvietenstva, na druhej strane zaznávanie inak zmýšľajúcich.

     Úprimné stisky rúk Sobotišťanov Huga vyprevádzali na ďalšej ceste. Piešťany obišiel a nezdržujúc sa na Považí, dostal sa až do Žiliny, s ktorou viedlo svojho času práve kráľovské mesto Skalica veľmi čulú korešpondenciu. Práve tam sa zdržal u svojho dávneho známeho Viktora Papánka, felčiara. Papánek bol starým mládencom, no svoj dom držal v čistote, dbal o všetko – bielizeň, maľovku na stenách, okná zasklené, aj variť vedel. Hugo spával v knižnici, kam mu Papánek ochotne presunul starú, no pohodlnú posteľ.

     „Celkom sa mi to tu pozdáva, bratku,“ Hugo sa chystal opäť pracovať. Dal si doniesť papier, našla sa aj troška dobrého vína.

     „Len si píš. Ja idem do Vrátnej, na bylinky. Už zbieram z tých posledných. Vrátim sa až zajtra. Prenocujem na niektorom salaši. Dobre sa zamkni proti tme, aj kľúče som dal vyhotoviť pre teba.“

     Papánek bol veľmi dobromyseľný človek. Napriek svojej pomerne rozložitej postave sa dokázal pohybovať v okolí Žiliny s udivujúcou rýchlosťou a istotou, vždy dokázal neomylne zájsť na také miesta, kde sa dali nájsť aj tie najvzácnejšie bylinky z božej lekárne.

     „Aj za šípkami sa poobzeraj,“ pripomenul mu Hugo.

     Zdalo by sa, že sa stretli dvaja priatelia, ktorí sa budú vzácne doplňovať, krútiac si chvíle otupnej samoty.

     Hoci mal Papánek vynikajúcu knižnicu i s Greftovým obľúbeným Descartom, v Žiline naňho tiesnivo pôsobilo dosť sychravé počasie. Chýbali mu prenikavejšie južnejšie vône i zrelá žltá farba rovín či len mierne zvlnených pahorkatín. Znova ho začali trápiť oči a hoci mu priateľ Papánek ochotne ordinoval najmä harmančekový odvar, Žilina ho omínala čím ďalej tým viac. Ťahalo ho to ďalej, severnejšie, napriek ľútosti za prajnejším a jeho zdraviu účinnejšie vplývajúcim juhom. Áno, na Zamagurie... Lákal ho však aj Krakow.

     V Žiline stihol napísať zo desať stránok svojho pozorovania a poznatkov o Skalici a okolí. Veľa miesta venoval úlohe družbov na skalických svadbách. Nikde inde si takýchto ľudí nepovažovali ako práve v Skalici. Snažil sa postihnúť rozdiely v práci lekárnikov žilinských a skalických. Papánek sa mu priznal, že práve v tých časoch nemali v Žiline takého odborníka, akým bol skalický doktor Procopius. O sebe zo skromnosti pomlčal...

     Znova sa teda Greft pribral k lúčeniu a dojatému Viktorovi mal za čo ďakovať. Práve v Žiline mal po dlhšej dobe pocit bezpečia, darilo sa mu uvoľniť napäté čuvy, očistiť neustále napínanú myseľ, jastriacu po nebezpečenstve. Zároveň bol rád, že svojmu priateľovi nemusel obšírne vysvetľovať, prečo už radšej potiahne ďalej.

     „A kam vlastne, bratku, kam?“ dobromyseľne sa ho zo zotrvačnosti spytoval Papánek, pridávajúc mu na cestu šikovný pôlt slaniny a aj fľašku čohosi číreho, ale nielen z byliniek...

     „Hádam do Krakowa, pyšný Wawel si obzrieť,“ no Hugo nechal Krakow Krakowom, šiel ďalej po inej neviditeľnej stope, vedený neomylným inštinktom zvrtol sa na východ a ktovie, kam by bol býval prišiel, keby neohlásila priskoro svoj príchod zima. Snehu naváľalo už pred Martinom. V málo vykúrenej kutici kdesi pri Rajci si spomenul na úprimnú Lembovičovu ponuku ohľadom duchovného správcovstva jeho trnavskej usadlosti. Je zbytočné zdôrazňovať, že spomienka na takúto ponuku bola v tej málo radostnej chvíli lákavá ako teplá večera, holba dobrého vína a podstatne teplejšia posteľ ako tá, ktorá ho čakala v špinavej krčme.

     V mihu sa rozhodol a o dva dni už klepal u Lembovičovcov. Slúžke, ktorá mu otvorila bránu mestského domu s vynovenou fasádou, a bola to napodiv stále tá istá, čo ho vítala pri zriedkavých návštevách, sa pod nohy plietlo chlapčiatko s tmavými vláskami a jasnými očami svojej matky Anastázie.

     Na ruky sa Andreas Lembovič zobrať nenechal, no nečakaného hosťa sa nezľakol. Po večeri ho tajne podrmal za rukáv pevného kabátca, ale tak, že to ten čudesný návštevník, voňajúci čerstvým snehom, ani nepohádal.

*

     „Málokoho veru prenasledujú také ťaživé spomienky,“ Lembovič povytiahol od údivu obočie, pretože práve takýchto slov sa ešte nemal možnosť od Grefta dopočuť. Hugo sa dôsledne vyhýbal akémukoľvek rozprávaniu o sebe, svojom detstve, chlapčenských rokoch i márnivých okamihoch dospievania, a už vonkoncom nie o období, kedy sa začal pohybovať v čudných zákrutách osudu, unášajúceho nešťastníka ako tým najkľukatejším riečnym korytom.

     „Z letmých spomienok na pána otca mi v pamäti uviazli jeho široké plecia a brada patriarchu. Zvykol si zvolávať v sobotu podvečer chlapov spevákov, ktorí mu nôtili vždy tú istú tiahlu goralskú pieseň. Ozývalo sa to naokolo ako mohutný chorál, no stále mu to bolo málo, nevyznievalo to dosť majestátne. Až raz sa podarilo súcich pevcov došikovať aj od Ľubovne, snáď ich bolo všetkých dovedna zo tristo, stáli v mohutnom polkruhu dolu pod kúriou... Vtedy mu tá pieseň zazvučala na plnú širokú dušu – stáli tam napevno rozkročení a spievali, slnko sa chystalo zapadnúť a ozývalo sa to dunivo a tajomne, a vtedy som ho videl prvý aj posledný raz plakať. Nedalo mi to, aby som sa nespýtal – pán otec, prečo plačete? Len ma hladil po vlasoch a slzy mu tiekli, jemu, tvrdému a prísnemu pánovi, kotúľali sa mu po hustej brade, ligotali ako maličké strieborné hrášky... Gorali dospievali a zostali stáť v hustom šíku tam dolu. Otec zišiel medzi nich a každému dal po dukáte. Odvtedy mu už nik nespieval.“

     Lembovič užasnuto počúval. Greft spomína! V celej svojej dobrotivej a bezbrannej duši si pán Izidor vôbec nedokázal predstaviť, že tento na pohľad unavený muž so zádumčivým pohľadom hnedých očí s trocha načervenalými viečkami, energickou líniou nosa i brady, bol kedysi bezbranným, nevedomým chlapčaťom, tmoliacim sa po rozľahlej kúrii, občas dobiedzavým i netrpezlivým. Pár šedín vo fúzoch a brade svedčili ani nie tak o veku, ako o prežitom.

     Kým stihol položiť svojmu spoločníkovi nejakú otázku, čo možno najtaktnejšiu, Greft pokračoval sám od seba.

     „Krakowský učiteľ filozofických vied Alojzius Franckowiak mi často pripomínal, že svet sa od prvopočiatku zmieta v rozporoch. A tieto rozpory, sváry, hádky, nepokoje, vzbury či vojny dokonca rozhodujúcim spôsobom ovplyvňujú beh udalostí, tok času, priamo súvisia s dejinnými udalosťami,“ to už boli iné vplyvy, iné súvislosti a Hugo sa po prednesených slovách zahľadel kdesi veľmi ďaleko a z jeho slov zrazu zacvendžalo čosi neznáme až nezrozumiteľné, takýto pocit zanechali tieto slová v Lembovičovi, hoci Hugo do svojich myšlienok vplietal poznatky z Descarta či Bacona, mnohé len letmo naznačil, no dominoval pocit rozpornosti zo stavu pozemského sveta.

     „A čo božské riadenie?“ vykĺzlo nevdojak z úst Izidorovi.

     Hugo mávol rukou.

     „Nezvýšil nám čas na skúmanie všemocnosti a všestvoriteľnosti! Môj ctený učiteľ i radca pochopil, že pri jednoznačnom príklone k tomuto princípu by som ihneď odišiel, hoci som nemal v úmysle sklamať svojho cteného pána otca a tiež svojho učeného pána Alojziusa... Sama od seba medzi nami vznikla akási zvláštna dohoda – pochopil, veľmi skoro pochopil, i keď s veľkým úľakom, že mňa v tých chvíľach dosť málo zaujímala božská podstata okolitého sveta, teda to, čo ty zvykneš nazývať prozreteľnosťou, všemocnosťou či predurčením – nemaj obavy, to nehovorím preto, že by som ťa chcel uraziť, ublížiť tvojej viere, v tom sme, dúfam, zajedno. On prišiel na to, že ja prahnem po poznaní tajov a zákonov pozemského žitia, plného chýb a omylov, s akými sa stretávame každý deň, ktorý vidíme neustále pred očami, môžeme ho ohmatať, či vtiahnuť nosom jeho vône, pachy, či naplno zachytiť jeho šialenú vravu vlastným sluchom. Ako sa v tých protikladných vnemoch vyznať, ako pochopiť ten najdôležitejší pramienok, ktorým sme so životom najtuhšie spriahnutí?! Práve v tomto momente sa neobídeme bez zdravého rozumu, bez spojenia umu a neklamných zmyslov... Pán Alojzius musel bojovať veru sám so sebou, ale venoval sa mi s úctou a láskou, patrí mu moja vďaka a česť! Takto sa mi vryl do duše čas, strávený v majestátnom Krakowe!“

     „A nezdá sa ti, milý priateľ, pri všetkej úcte k tvojmu spôsobu nazerania na svet, ako aj k tvojim cteným učiteľom, že je prazákladom všetkého predsa len riadenie Všemohúceho? Človek je pričasto malý, slabý a bezmocný, aby mohol v rozhodujúcej miere určiť, ako pôjde život ďalej. Tu predsa musí existovať vyšší, mocnejší duch...“ tíško, no naliehavo protirečil Izidor. Ľakal sa týchto debát, obsahu Greftových slov, aj keď pridobre poznal, prečo práve takto zmýšľa unavený a nešťastný svetobežník a voľnomyšlienkár Hugo Greft, ešte stále slúžiaci ako objekt záujmu vyšších kruhov.

     „Nehnevaj sa, milý môj druh, dal som sa uniesť, hoci v mojich spomienkach už akosi niet tej pravej čírosti. Lenže ten vyšší duch nás akosi teraz obchádza, lebo som už dlhší čas pobadal, že obchody stoja na mieste, nedarí sa nám so sviečkami ako treba. Príjmy aj vydania sa neveľmi menia, a to nie je v poriadku Zbadal si to vôbec?“ Hugo položil Izidorovi dotieravú otázku s takým odzbrojujúcim úsmevom, že Lembovič prekonal rastúce znepokojenie skôr, ako sa nazdal. Predsa sa však neubránil pocitu, že ho Greft znova zaskočil, že skončil so spomienkami skôr, ako bol uspokojil hostiteľovu prirodzenú mieru zvedavosti. Zlákala Izidora vidina zásadného sporu, pocítil v sebe dávno nepoznanú náruživosť protirečiť a potlačil Hugovu chuť spomínať, ponárať sa do hlbín záhadnej pamäti, teraz už z neho poriadne dlhý čas nič podobné nedostane...

     Isto-iste nebol Franckowiak z Krakowa jediným Hugovým učiteľom. O tých ďalších však už Hugo neprevraví, práve takýmto rečiam sa bude určite vyhýbať.

     Lembovič si zhlboka vzdychol, vyzerajúc oblokom do temnej trnavskej noci. Inak mal viesť reč so svojím duchovným správcom, inak.