Ukážka z diela

Jozef Špaček: V ulitách

 (úryvky)

(V. N. – Večný nespokojenec)

     Aké je to všetko čudné! Už takmer nič nefunguje, ako by malo, ale nikto to nevysloví verejne a nahlas. Lidovky má možnosť u nás čítať len málokto, ešteže mám také dobré kontakty, pošta funguje, pani Belanová, ako inak, ale najmä tá neoficiálna. Pokútnosť nám vnikla pod kožu a nemnohým i pod predkožku, inak by sa nerodili takí a toľkí jasní vopredvygumovanci, ako ich kdesi nazval Roman Hargaš! No, ten človek sa naozaj nebál ísť do všeličoho, ale nič iné ako ten jeho neúplný rukopis sa mi nepodarilo zohnať! Ale stojí za to začítať sa, hoci Styron a Sofia to nie sú, to veru nie...

     „Bol to vlastne taký dlhý, úzky sad, asi päťdesiat metrov, z obidvoch strán vysoké steny od susedov, murované, tehlové či kamenné, poznáš to, však,“ rozprávala ďalej a neprestávala mu dlaňou či prstami skúšať hruď, nielen bradavky, nielen bohaté chĺpky na obidvoch plytkých miskách mužnosti, nielen vláčne svaly na rukách.

     „Baví ťa to?“ spýtala sa zrazu, akoby si prestala veriť, že ho jej dávno zažitý príbeh zaujíma.

     „Ale, samozrejme, ako môžeš pochybovať!“ vydýchol prekvapene a ani on nechcel zaostať za jej láskaním, nechcel vynechať ani priehlbinky kľúčnych kostí, ani krivky prsníkov, ktoré sa akoby napínali v ústrety jeho dlaniam a opatrne, zľahka posúval veľkú horúcu dlaň cez jej brucho až na hranicu, kde sa mu do cesty postavil jemný, no hustý lesík jej chĺpkov, akoby prebudených, oživených, div nie praskajúcich od zrejmého napätia.

     „Prestreli sme si deku do trojuholníka medzi dve jablone a jednu hrušku. Tereza mala oblečené letné šaty krémového odtieňa s veľkými kvetmi, akoby matne batikovanými na podklade, ja som sa nahodila do šortiek a obyčajného modrého pásikového trička. Mala dlhé vlasy, nosila v nich širokú stuhu. Striedala tie stuhy skoro každý deň. Vtedy mala bielu... Bola bruneta, veľmi výrazný typ. Skrátka, nemohla zaprieť našu fajtu. Vyzliekla si šaty a mňa zarazilo, že pod nimi mala len gatky. Teda nie iba to, ale že očividne nemala úmysel prezliecť sa do plaviek. Ja som ich v taške našla, no ona sa len usmiala a povedala: Netreba nám ich, Klárka, tu nám bude lepšie takto. Ľahla si úplne spokojne, založila si slnečné okuliare a vydala sa slniečku napospas. Mne zostalo zrazu veľmi čudne, starý otec sa predsa mohol prebudiť, alebo od susedov ktosi nazrieť, hoci bol múrik vysoký vyše dvoch metrov. Voľky-nevoľky som si vyzliekla tričko a šortky, ale zostala som sedieť, pripravená zakryť si prsia. Už som ich mala vyhúknuté, no, tak akurát. Pozerala som na ňu, ako si spokojne leží, všimla som si, vlastne som ani oči nemohla odtrhnúť, ako jej pod bielymi nohavičkami vidieť ohanbie, mala strašne husté chĺpky, gatky skoro nič nezakrývali, v plavkách vyzerala oveľa bezbrannejšie, a keď cvičievala holá, tak mi na nej nepripadalo nič vyzývavé, skôr smiešne pri tých prudkých pohyboch. Prsia však mala veľmi pevné a bradavky tmavé, ako hrčky smoly, ešte som také nikdy nevidela, ja som tam bola skôr do ružova... Možno si všimla, že si ju obzerám, tak sa posadila, pozerala na mňa, ako som tam sedela strnulá, trochu prikrčená, len na mňa pozerala, nehovorila nič. Potom prehodila cez zuby: Mali sme si zobrať klobúky na hlavy, slnko je dosť prenikavé.

     Znova si ľahla, obrátila sa na brucho. Po chvíli ma poprosila, aby som jej opaľovacím olejom natrela chrbát. Ruky sa mi trocha triasli, bolo mi tak čudne, veď som ju predtým na kúpalisku mastievala či natierala viackrát, a pripadalo mi to úplne normálne, samozrejmé. Vyschlo mi v hrdle, aj v hlave mi začalo hučať, či vlastne viac v ušiach, akoby niekde za múrom začala tiecť prudká riečka. Možno aj ten pohár ríbezľového vína vykonal svoje. Natrela som jej chrbát a ona bola spokojná. Po chvíli ma však poprosila, aby som jej natrela i stehná zozadu. To mi bolo ešte čudnejšie, ruky sa mi rozochveli akoby som išla kradnúť v samoške čokoládu, no olejovala som ju poctivo, mala pekné nohy, dlhé, vyšportované, s jemnými členkami, trocha kostnaté, a útly zadok, v jej veku to bolo možno na závisť. Skončila som s olejovaním a myslela, že budeme ležať na deke tak ako na kúpalisku, občas prehodíme slovko-dve. Ona sa však znova otočila ku mne, ja som stále mala ruky natočené k prsiam, bola som celá stuhnutá či zaskočená situáciou.

     „Čo sa deje, Klárka?“ spýtala sa, odložiac okuliare. „Čoho sa bojíš? Tu sa predsa môžeme opaľovať ako Evy, bez obáv. Ľahni si pokojne, uvoľni sa, natriem ti chrbát.

     Uff! Skoro by ma dostal, ten Hargaš! Asi vie o týchto veciach viac vymýšľať ako ich skutočne prežívať! Takmer ma nasmeroval do polohy samohonca bez samohonky! To teda nie! Radšej voľakde pohľadám tú kazetu s Mejlom Hlavsom, Hargaš musí počkať! Nech si len píše, ako chce, ale času zasa nemám toľko, aby ma zhltol úplne. Aj povinnosti, zvané pracovné, hoci i na diaľku s občasnými inštrukciami cez telefón, aspoň ten mi tí všemocní namontovali, po trojročnom dožadovaní sa, ponižujúcom žobraní o túto vymoženosť – vymoženosť?!; seriálovo-kamarátové a mladorozletové, uf! čakajú, bohužiaľ. BOHUŽIAĽ, vy ignoranti!  „Nepotřebujeme krále... lid oblouzněný tím slovem o lásce k bližnímu, nepotřebujeme uzdravených...“ Nepotrebujeme ich, nepotrebujeme spoločenstvo červených knižiek!

 

(Gabriel Škrupinka)

     So srdcom v hrdle viedol Gabriel Škrupinka kŕdlik svojich žiakov po chodbách školy. Postupoval ostražito, obávajúc sa náhodného stretnutia s riaditeľom či zástupcom. Nápad odučiť hodinu v Izbe revolučných tradícií skrsol v ňom náhle počas veľkej prestávky, a preto nepovažoval za potrebné nikoho o tom informovať, tobôž nie žiadať na tento krok posvätenie.

     Žiaci ho zrejme chápali a presúvali k miestnosti venovanej životnému dielu a činnosti Jurka Veklu, významnej osobnosti úsvitu našej novodobej slovesnej kultúry, so závideniahodnou disciplinovanosťou a málo vídaným citom pre pedagogické zvláštnosti.

     Opatrne otáčal kľúčom v zámke. Vydýchol si, až keď mal všetkých dvadsaťtri žiakov I. D dnu.

     „Tak, a teraz sa môžeme naplno venovať tradícii našej školy, našej alma mater, ktorú najlepšie charakterizujú prívlastky starobylábohatá,“ zahorel v ňom historik.

     „Bol by som rád, keby ste si všetko dobre prezreli, prečítali popisky a čo najviac si odtiaľto odniesli, myslím v pamäti či v srdci. Je tu zhromaždených pár osobných vecí našej známej umeleckej osobnosti. Všimnite si kalamár, rúčku, pierka na písanie, kyvadlové hodiny, vlastnoručne vyrezávanú čutoru na posilňujúci nápoj, obľúbené kreslo s pôvodným poťahom, školské zošity, tašku s monogramom a najmä vzácne prvé vydania jeho prác. Máme tu však len časť jeho tvorby, väčšina rukopisnej pozostalosti je v archíve Matice slovenskej. Viete, v ktorom meste sa nachádza sídlo tejto ustanovizne? Kto z vás to vie? No? Ako sa voláte? Ešte vás všetkých nepoznám...“ vyzval odvážneho chlapca Škrupinka.

     „Volám sa Peter Lodyha. To mesto sa volá Martin a leží v srdci Turca. Matica slovenská je umiestnená v dvoch budovách – starej, pôvodnej, a novej, slúžiacej svojmu účelu,“ dával si záležať na každom slove študent a Gabriel ho pochválil za presnosť, neberúc do úvahy šepkané, no počuteľné poznámky niektorých študentov typu: „To je teda Hujer! Vtierka! Indulonista!“

     „Pozorne si prezrite najmä školské potreby. Ako je všeobecne známe, náš Jurko Vekla bol vynikajúci študent. Pozoruhodné je, aký mal úhľadný rukopis. Môžete si tu prezrieť aj materiály, ktoré boli o ňom a jeho diele knižne spracované, ako aj pomerne obsiahly fotodokumentačný materiál. Všetko je usporiadané chronologicky.“

     Bol spokojný, že sa mu na suplovanú hodinu dejepisu za kolegu Šibrinka podarilo presunúť najčerstvejších žiakov školy do pamätnej izby (takto možno najlepšie upevňovať ich národné povedomie aj mimo hodín slovenčiny), hoci stále v ňom tlel ohník strachu, že ho práve tam – aj so žiakmi – niekto čo len trocha kompetentný objaví.

     Nedokázal utajiť úsmev, keď pobadal záujem svojich zverencov o všetky vystavované materiály.

     Ach nie, nie je to veru zbytočná námaha, ani riziko!

     Na okamih sa zasníval, predstavujúc si, ako ho vo chvíľach odchodu na akademický týždeň maturantky v tmavých slávnostných šatách obdarúvajú ťažkými kyticami červených ruží a so slzami v očiach mu ďakujú za všetko, čo ich naučil, za všetko, čo im kedy ukázal.

     „Súdruh profesor, môžem sa niečo spýtať?“ vytrhol ho z pekného sna hlas jedného študenta.

     „Samozrejme, veď som vás na to upozornil. Treba maximálne využiť príležitosť, akou je návšteva tejto pamätnej miestnosti,“ vyzýval ich. Je predsa všeobecne známe, že aj z tej najmenšej iskierky, sotva znateľného záblesku, sa môže rozhorieť mohutná plamenná hriva...

     „Súdruh profesor, aj ten kabát na vešiaku v rohu patril Jurajovi Veklovi?“

     Gabriel zdúpnel pri pohľade na vešiak, kam obrátili oči všetci prítomní študenti.

     Visel tam smutne tmavý, už dosť obnosený kabát kolegu Zoftoviča, doživotného starého mládenca, seniora zboru a správcu tejto izby, ktorý v poslednom čase prepadol ťažko pochopiteľnej roztržitosti a melanchólii, prejavujúcej sa i povážlivou mierou zábudlivosti, čo uvádzalo do rozpakov najmä mladšie členky zboru, keď si všimli nezapnutý zips na jeho nohaviciach...

     Posmelený úspechom vo využívaní menej tradičných výchovno-vyučovacích foriem, Gabriel Škrupinka sa rozhodol po krátkom čase rozšíriť pole pôsobnosti, účinnosť svojich ďalekosiahlych zámerov.

     „Počúvaj, Stano, ty si vraj v múzeu pečený-varený, na koho sa obrátiť, keby som tam chcel odučiť hodinu? Idem preberať Hurbana, údajne je tam meruôsmy rok celkom slušne spracovaný.“

     „Ale, ale, ako ťa to len draplo naplno! Angažuješ sa chvályhodným spôsobom, v múzeu ich teraz bijú hlava-nehlava za to, že málo spolupracujú predovšetkým so školami. Najlepšie bude, ak zavoláš priamo sprievodkyni po expozícii Vilme Futrovej a s ňou všetko dohodneš. Škoda, že sa nemôžeš práve na tú hodinu dostať do Hlbokého, do pamätnej izby, aj k dvom hrobom nášho Jozefa Miloslava.“

     „Netreba volať riaditeľovi?“

     „Načo! Veď pre nich je to prkotina!“

     Všimol si, že mladučká kolegyňa Alica Šurpánková nad nimi neveriacky krútila hlavou.

     „Alicka naša milá! Postrehol som, kým som sa zhováral tuto s kolegom, že sme zrejme narušili vašu vnútornú rovnováhu. Môžem vedieť, čo sa vám stalo, čo vás tak deprimovalo?“ Stano Šibrink sa väčšinou práve takto prihováral mladším kolegyniam.

     „No, že by išlo priamo o deprimáciu, to nie... Len mi nešlo celkom do hlavy, keď som z úst dvoch slovenčinárov začula – drapnúť, pečený-varený, hlava-nehlava, prkotina! Zdá sa vám to v zhode s úctou voči spisovnému jazyku?!“

     „Chápem vaše obavy, milá kolegyňa,“ blahosklonne kývol hlavou Šibrink, a Škrupinka vedel, že toto gesto neveští pre ich útlu kolegyňu nič dobré, „ale my sa s kolegom Gabrielom dopúšťame podstatne väčšieho previnenia, ak nie zločinu... My sa rozprávame s niektorými kolegami a priateľmi, ba aj doma, dialektom! Nárečím! Predstavte si! Takí sme my! Jazykoví delikventi ťažkého kalibru! Ja som sa ho dokonca dobrovoľne naučil, ale tuto kolega je poctivý rodák. Keby to tak vedeli v Matici alebo priamo v Jazykovednom ústave, tí by nám dali! Neviem, či si privyknete na náš chlebík učiteľský medzi takými očividnými barbarmi, akí sme my dvaja, veru neviem! A to sa niekedy pod vplyvom stresu i zakokcem!“ Z výrazu Šibrinkovej tváre bola mladá jazykárka ešte zmätenejšia ako pred chvíľou...

     Škrupinka si napriek situácii, ktorá v kabinete vznikla, dohodol priamo s Vilmou Futrovou exkurziu a túto skutočnosť oznámil aj Ignácovi Kwichtovi, zástupcovi pre veci pedagogické.

     „Správne, chlapče, tak treba ísť na to! Darmo budeme mlátiť slamu o internacionálnom a nacionálnom, keď budeme obchádzať naše regionálne podhubie. Odtiaľto treba začať, na tom treba stavať! Kedy to bude? V utorok? Tretiu hodinu? A s I. D? Dobre, možno sa utrhnem aj ja, rozhodne to nezabudni podrobne prebrať na predmetovej komisii!“ Škrupinka očividne vykonal dobrý skutok, odobrený i vedením školy, teda jej nezameniteľnou súčasťou.

     Horko-ťažko sa dočkal toho utorka a s pocitom, akoby vážil o dvadsať kíl menej, prešiel s triedou neveľkú vzdialenosť z gymnázia do múzea. Mal dojem, že celá škola nastavila uši, postavila sa na špičky a sleduje počínanie odvážneho pedagóga.

     V škole však život pokračoval v menej nadšenom duchu. Nasvedčoval tomu aj rozhovor dvoch kolegov, takmer bratov, Félixa Hrotta a Alojza Hrotka, v útulnom tichu združeného kabinetu pre polytechnickú výchovu, brannú výchovu a odbornú prípravu.

     „Neučíš?“ začal Hrott reč, vidiac, že Hrotek zamyslene fajčí a pozerá na školský dvor, tentoraz prázdny, bez dievčat s volejbalovou loptou.

     „Som znechutený.“

     „No a? Ako ťa poznám, máš taký pocit takmer stále.“

     „Nateraz som však v štádiu neporovnateľne vyššieho stupňa nechuti ako inokedy.“

     „Nehovor! Aj to je ešte možné? A to už prečo?“

     „Direktor ma zotrel... Aj Kwicht... Obidvaja mi dali, čo pes nechcel,“ v hlase mu znelo zreteľné rozčarovanie, vibrovala aj zúfalá ľútosť.

     „Čo ich k tomu viedlo, prosím ťa?! V tomto ročnom období!“

     „Malichernosti, nedostatok veľkorysosti. Vraj neučím, nechodím na hodiny, ako treba. Podľa nich som zabudol, že na tejto škole sa predovšetkým poctivo učí! A ty prečo neučíš?“ prešiel k otázkam Hrotek.

     „Nemusím... Decká sú u lekára na akejsi prehliadke.“

     „A nie v múzeu? Veď mali ísť do múzea.“

     „Aj išli! Ale iná trieda, v rámci normálnej hodiny. S mladým Škrupinkom.“

     „Ach ták!“ dohodli sa konečne jedným dychom.

     „A vieš to isto? Si presvedčený, že tí tvoji sú na prehliadke?“ začal s pochybnosťami znova Hrotek.

     „Čo máš na mysli?“ zneistel v tej chvíli Hrott.

     „No len to, že nejaká trieda je na prehliadke, keď je Škrupinka v múzeu!“

     „Pravdaže! Dosť dlho som študoval zborovňovú vývesku. Veď vieš, že Kwicht sa nikdy nemýli,“ rozhorčil sa Hrott.

     „To teda nie, Kwicht nie,“ prikývol kolega.

     „Stojí tam jasne: streda, 3. C, prehliadka u dorastového lekára, po prvej hodine,“ pokračoval Hrot.

     „Tak streda hovoríš... Lenže dnes je utorok.“

     „Nepleť mi hlavu! Veď to som ešte mohol byť doma! Začínam až štvrtou hodinou.“ Hrotta to už hnevalo.

     „Štvrtou hodinou začínaš v pondelok,“ pokračoval Hrotek neľútostne. Poznal kolegov rozvrh naspamäť, čo je v školstve úkaz nie výnimočný. Hodno dodať, že o svojom rozvrhu mal byľku menej dokonalý prehľad.

     „Ale to sme mali učiť obaja!“ ošľahol ich blesk náhleho poznania.

     V zlovestnom tichu kabinetu vyčkali na zvonenie ukončujúce ich hodiny.

     O čosi lepšie sa darilo Škrupinkovi v múzeu. Nečakala ich síce referentka Futrová, ale sám historik Boris Knutel, zoznámili sa bleskovým podaním ruky a podozrivým oznámením, že kolegyňa Futrová už-už končí sprevádzanie šiestakov IV. ZŠ, vedenej pani učiteľkou. Ak minútku počkajú vo vestibule, ujme sa ich lektorka. Je to jej pracovná povinnosť. A čudák jeden vybehol na historika prekvapujúco rýchlo z budovy múzea.

     Naozaj netrvalo dlho, a z bočných schodov schádzali tradične hlučné deti, za nimi pani učiteľka, mladá a pekná! Hoci sprievodkyňu Futrovú považovali za jednu z najpríťažlivejších múzejníčok v okolí, pri mladej pani učiteľke jednoducho nemala šancu.

     Obe mladé sympatické ženy ešte čosi dokladali, potom kustódka privítala Škrupinku úsmevom i podaním úzkej energickej ruky a pýtala sa na kolegu Knutela.

     „No, odovzdal mi váš odkaz a vybehol z budovy veru dosť rýchlo,“ povedal pravdivo Gabriel.

     Obe ženy na seba začudovane pozreli a učiteľka sa rozlúčila, pričom vybrala z tašky dve knihy.

     „Odovzdajte mu to, keď to tak už dopadlo,“ usmiala sa trocha previnilo a vyviedla netrpezlivé deti von z budovy.

     „Tak, nech sa páči hore po schodoch, formality až potom,“ vyzvala Gabrielovu družinu sprievodkyňa. Pred vstupom sa dohodli, že zrýchleným tempom prekonajú prvú časť expozície, aby mohli najviac času venovať exponátom a vystavovaným materiálom z meruôsmeho roku.

     „Nebojte sa, všetko stihnete, takýchto hodín sme tu už mali dosť, hoci viac k nám chodia zo základných ako stredných. Aj táto pani učiteľka tu bola už vari štvrtý raz... pravda, má na to aj iné dôvody,“ usmiala sa Vilma Futrová, pridajúc do úsmevu istú mieru tajomnej zasvätenosti, ako to vedia len ženy jej formátu.

     „A ako sa vlastne volá? Z tej novej školy poznám len riaditeľku, jej zástupkyne a kolegu ruštinára.“

     „Stopková, pán profesor. Svetlana Stopková. Učí tu už druhý rok.“ Práve táto informácia prekvapila Gabriela najviac.

     Vo vstupnej časti sa gymnazisti dozvedeli nevyhnutné podrobnosti o založení a zakladateľovi inštitúcie. Boli taktne upozornení na možnosť kúpy regionálnych katalógov a propagačného materiálu rôzneho druhu, predovšetkým sprievodcu po Okresnom múzeu so žltou obálkou.

     Ďalšia časť, blahovská izba, prekvapila aj Gabriela množstvom sústredenej keramiky ľudového pôvodu.

     Popri národopisnej časti s výšivkami, krojmi a kútnymi plachtami, nad ktorými sa usmievali najmä dievčatá, sa cez exponáty z najstaršieho obdobia dostali k slušne spracovanej časti remesiel, ako aj dejín stredoveku, ktorý položil základy bohatých historických súvislostí neskorších období. Chlapcov fascinovali dereš, potom meč, ktorým sa naposledy popravovalo, a strelné zbrane. Dievčatám sa z ťažko pochopiteľných dôvodov páčili kamenné gule úctyhodných rozmerov, ktorými sa rôzni útočníci snažili v časoch minulých zdolať hrubé múry mestského opevnenia.

     Jadro vyučovacej hodiny sa však odohralo v časti venovanej revolučným udalostiam v rokoch 1848 – 1849, ktorá postupne prechádzala do expozície novodobých dejín.

     Škrupinka sa snažil, hoci ho trocha znervózňovalo, že jeho hlas znel v tomto prostredí trocha inak, ako bol zvyknutý, a na pokoji mu nepridalo ani taktné zasiahnutie – ale predsa len zasiahnutie – sprievodkyne do priebehu netradičnej hodiny; dovolila si spresniť tri údaje týkajúce sa vzťahu J. M. Hurbana ku Skalici, k D. G. Lichardovi a k Slovenským pohľadom, najstaršiemu literárnemu časopisu v Európe, ako aj údaj o prvom uverejnení hymnickej piesne Nad Tatrou sa blýska v Lichardovej Domovej pokladnici...

     Z celého podujatia mal Gabriel zmiešané pocity, bol presvedčený, že sa dalo dosiahnuť i viac, mnohé zostalo visieť vo vzduchu, nedotiahnuté, nedokončené. Ale najviac mu z celého podujatia utkvel pred očami akýmsi zvláštnym svetlom prežiarený obraz mladej pani učiteľky Stopkovej na muzeálnych schodoch. Pri pomyslení na toto náhodné stretnutie sa začal usmievať a ani si to neuvedomoval.

     Napokon bol rád, že Ignác Kwicht sa napriek ubezpečovaniu „neutrhol“ a otvorenú hodinu slovenského jazyka a literatúry v Okresnom múzeu svojou prítomnosťou nepoctil.