Vyhľadávanie
Táto príhoda sa stala v hodinách babieho leta, v suchú a dávnu jeseň pred tridsiatimi rokmi.
„... a to musí, pani Kováčová, prestať, lebo na to váš pán manžel doplatí,“ pokračoval Ján Domanický, hlavný rešpicient finančnej stráže, ktorý meral zo dva metre a do služieb finančnej stráže vstúpil na radu svojho otca krajčíra.
Ján Domanický?
Vyzeral zdravo, ospanlivo, bol nevšímavý, zaoberal sa psami, motorkami a sám sebou, mal rád svojho syna, vážil si svoju ženu, kamarátil sa s výpravcom vlakov Emilom Martonom a vysedával len s miernymi ľuďmi.
Pani Kováčová?
Soňa Kováčová bola rozhorúčená, ale nebola nervózna. Stála za pultom svojho suchého, ale poloprázdneho a tmavého obchodu, pochádzala z ktoréhosi baltského prístavu, bola odfarbená, urastená ako prístavné štetky, najkrajšia žena tejto malej kúpeľnej osady.
Financ?
Bol tu už tretí raz, ale nie preto, že Soňa Kováčová mala povesť krásavice a v rozhalenke pehy.
Naďalej namietala:
„Ale, pán správca! Už som vám povedala, že môj manžel nepašuje, dajte si povedať. Nepašuje, viem to, som jeho žena, matka jeho detí. A čo? No povedzte, čo? Hľa, na regáloch prach... Pôjdeme čo nevidieť žobrať ako Niklovci, obchody nejdú, však viete, že nie. A naše deti?“
Pozrel na odfarbenú hlavu obchodníčky.
Povedal: „Pašuje. Rád by som vám veril, ale nemôžem. Viete, no iste viete, že sa stýkame s ľuďmi aj z tamtej strany, chodia do kúpeľov, stretávame sa pri demarkácii. Vieme, že váš manžel pašuje textil, potraviny, prenáša bicykle, šijacie stroje, preniesol motorku, nedávno prehnal koňa...“
„Nie, to je omyl, pán správca! Prepáčte, ale mýlite sa, toho koňa neprehnal on, sám ušiel, sám, pán správca. Kôň, ráčite vedieť, je také zviera, ktoré prebehne aj samo. Či sa to raz stalo? A Pomoranského kone?...“
Usmial sa a poobzeral po poloprázdnom krámiku, v ktorom páchol petrolej a prach, dechtom poliata dlážka a vyvetraný ocot.
„To potom nepoznáte kone. Kôň vám nemá rozum, prebehne, no, ani sa nenazdáte.“
„A namieri rovno do stajne istého Jánosa Pála, pravda? Mimochodom, pani Kováčová, ten roľník už objasnil svojim úradom tento, uznajte, počudovaniahodný zázrak. Okrem toho, iste viete, že váš pán manžel prenáša aj lieky.“
Začudovala sa.
„Vy ste prekvapená?“
„Odpadnem.“
„Vidím.“
„Ale, pán správca!...“
„No pozrite sa, ja som prišiel...“
Vtieravo sa usmiala.
Pomaly sa vystrel a nápadne ožil.
„Som štátny zamestnanec, pani Kováčová, príslušník zložky, ktorá má svoje zákonom ustanovené predpisy a pravidlá. Som povinný rešpektovať ich. A radím to aj vám. Ako súkromná osoba môžem prejaviť isté porozumenie s vašimi starosťami, hoci o nich, prepáčte, pochybujem, ale ako správca finančnej stanice vôbec nie. Zodpovedám štátu, ktorému slúžim, za tento kúsok jeho zvrchovanej hranice, zodpovedám aj za výkon služby svojich podriadených. Som financ, a váš manžel pašerák. Jeho činy sú namierené proti záujmom tohto štátu, proti tým záujmom, ktoré tu s mojimi chlapmi chránim. Čiže, ak mi dobre rozumiete, ja jeho činy nesmiem, nechcem a ani nebudem pardonovať! Prosím, aby ste ma neprerušovali! To, čo vám tu hovorím, už nehovorím ako váš sused a známy. Prepáčte, že to zdôrazňujem, ale stojím tu a hovorím s vami ako úradná a len ako úradná osoba. Dúfam teda, že moju návštevu budete takto, a nie ináč posudzovať a kvalifikovať. Viete veľmi dobre, no iste, lebo inak by ste to nezneužívali, že ja neurážam a neubližujem bezdôvodne. V tejto obci, a vy to viete, sa ani za mojím chrbtom nehovorí, že nie som korektný, že nemám zmysel pre čestné konanie, hoci, a to ja dobre viem, nehovorieva sa ani o tom, že by ma tu niekto miloval. Viem to. Od môjho príchodu na túto stanicu sa už kdekomu kleplo po prstoch. Ale mnohým, ako viete, sa nič nestalo, lebo si dali povedať a pašovať prestali. Pašeráctvo tu bujnelo ako burina. Nemal som nikdy povesť priekupníka so svojím svedomím, hoci príležitostí v tejto službe býva viac než dosť. A tu tiež, lebo tu nepašujú chudobní, ako to bolo i je na severnej hranici. Chápem, ľudia ma nemôžu vystáť, nezastávam úrad, ktorý horlí za milosrdenstvo, obdarúva a delí, štátny úradník môjho druhu nemôže hľadať svoje osobné šťastie a spokojnosť v bezhraničnej láskavosti a v zmierení so všetkým, ale len v zmysle pre česť, čestné konanie, poctivú hru a povinnosť. Nie som kňaz, a to si uvedomte. Slúžim v tejto organizácii desiaty rok, viem teda až veľmi dobre, kde sa začína a končí každé pochopenie. Som tu tretí raz, ale naposledy. Prišiel som vás varovať, lebo mi je ľúto vašich detí.“
Počúvala ho pokojne, vôbec nie nervózne, len trochu pobledla a raz prešla dlaňou po pulte.
Pokračoval pokojne a rozhodne:
„Varujem vás naposledy. Už sa nebudem hrať na skrývačku. Mám toho dosť. Váš manžel prechádza v čiernom obleku, s čiernou maskou z pančuchy na tvári, v čiernych rukaviciach...“
Rýchlo si pretrela tvár, aby sa nerozosmiala.
Chvíľu stál so sklonenou hlavou, potom sa na ňu zadíval.
Znervóznela.
Náhle povedal:
„... a nosí...“
Strhla sa.
Hlboko sa nadýchol, aby potlačil vzrušenie a hnev.
„... na dlhej žrdi špeciálne ukovaný nôž!“
„Nie!“ vykríkla ticho a zdesene.
Povedal nahlas, cudzo a dôrazne:
„Nosí z oboch strán nabrúsený nôž, ktorý mu zhotovil kováč Peňažka!“
„Nie! To je lož! Pán správca, to je lož! Ako si to môžete myslieť! Vari si len nemyslíte, že môj muž... Viete predsa, že máme spolu deti...“
Neodpovedal, veľkoryso dovolil, aby sa spamätala.
Chvíľu sa premáhala, potom sa rozplakala.
„Vy si naozaj myslíte, že náš otec je taká beštia?“
Odpovedal: „Že je beštia, to som nepovedal, ale že vyčkáva na mojich mužov s touto strašnou zbraňou, to viem presne, a to môže draho zaplatiť.“
„Neverím vám!“
„Ale áno, veríte, musíte ho poznať. Tomuto skôr uveríte, ako že chorému skočí po vodu. Aj ja ho už poznám. Váš muž sa stal nebezpečným pašerákom, chladným a vypočítavým, a moji muži to dobre vedia. Znervózneli, nebudú, prisahám, okolkovať. Takto sa tu ešte neriskovalo, to nie, na týchto hraniciach ešte veru nie. Prosím, pre pár mizerných grajciarov! Takto riskujú len ľudia, ktorí sú schopní každého zločinu. Pár korún, ktoré tak ľahko získa, mu poplietlo hlavu.“
„Neverím, pán Domanický, neverím! Ja tomu nemôžem uveriť...“
