Vyhľadávanie
NEMEZIS
(úryvok z knihy Karol D. Horváth)
Dnes
Jozef Briš je žiakom stavebného učilišťa v okresnom meste. Na jeho výzore aj intelekte sa podpísala dedinská eugenika založená na krížení agresívnych opilcov s umastenými lakomými predavačkami v obchode so zmiešaným tovarom.
Jozef Briš má problém. Volá sa Silvia, je študentkou maturitnej triedy a nedávno sa prisťahovala z Dolniakov. Dolniaky sú mýtickým územím obklopujúcim hlavné mesto, kde po skončení učňovky a vojenskej služby pôjdu Jozef a jeho kamaráti stavať krivé múry a kde sú ulice plné kuriev. Tie za päťsto korún vyfajčia vtáka a za tisíc súložia takým spôsobom, že to do smrti bude stačiť na všetky reči v krčme.
Silvia je natoľko pekná, že sa Jozef doteraz neodvážil onanovať s jej predstavou. Onanoval už s kdekým. Vystriedal všetky predavačky, sekretárku starostu obce, osemenil každý štvorcový centimeter v porno časopise staršieho brata, ba dokonca raz, opitý po piatich pivách a dvoch borovičkách, onanoval aj so sesternicou Milenou, novickou sestier Najsvätejšieho Srdca Ježišovho.
Silvia je iná. Inakšia ako čokoľvek z Jozefovho života. Prsia má prinajmenej trojky. Každý z Jozefových kamarátov sa už pochválil, že ju prekotil. Znalecky privierali oči a Jozef si veľmi želal, aby to bola pravda. V tom prípade by mal možno šancu aj on. Ale Silvia je natoľko iná, že Jozef im po prvý raz neveril.
Predvčerom
Predvčerom sa dozvedel, že Silvia je vegetariánka. To slovo poznal a zdalo sa mu tajomné. Pootvorilo mu dvere do nového sveta. Sveta, v ktorom muži s vlasmi lesklými od značkového gélu a v adidaskách, ktoré nikdy nevideli ani Vietnamcov tieň, ležia na chrbte a ceria na svet bezchybné biele zuby, pretože ich osúložievajú Silviine sesternice. Nad hlavami sa mužom v divokom rytme hojdajú trojky prsia.
Predvčerom Jozef povedal kuchárke v jedálni učňovského strediska: „Mäso nechcem. Ja som vegetarián.“
Od toľkej odvahy očervenel. Na tvári sa mu pozažínali jasné neóny vriedkov a s kontrastnou korunou ulízaných slamovožltých vlasov na chvíľu vyzeral ako jarmočná atrakcia. Cestou na autobus si kúpil namiesto cigariet dve kilá jabĺk. Kým docestoval domov, všetky zjedol. Jablká ho nadúvali a prdel z nich tak často a dlho, až mu šofér na konečnej zakričal na celý autobus, že utvoril rekord linky. Všetci sa smiali a Jozef mal pocit, že Silviine prsia sa priblížili najmenej o kilometer.
Včera
Včera zjedol na raňajky klobásu. Matka aj staršia sestra mu tvrdili, že klobása nie je mäso, ale aj tak v ňom zostali drobné pochybnosti. Keď odchádzal z domu, hľadeli za ním oblokom. Zdalo sa im, že z ich rodiny to Jozef dotiahne najďalej.
Počas veľkej prestávky chcel vyhľadať Silviu a len tak mimochodom sa jej spýtať: „Počuj, a čo vajíčka?“
Večer totiž prelistoval všetky staré Životy a dozvedel sa o vajíčkovo-mliečnej hraničnej čiare na vegetariánskom kontinente. Táto téma sa mu zdala dostatočne vhodná a odborná na to, aby Silvii dokázal, že je niekto. V skutočnosti mu podvedomie tlačilo do popredia slovo vajíčka. Ale namiesto jej oslovenia dal radšej päsťou do zubov prvákovi, ktorý práve šiel okolo. Cestou domov sa oblúkom vyhol predajni ovocia. Večer začal študovať Plus 7 dní.
Dnes (2)
Je piatok, noc. Jozef je ešte vždy vegetarián. Žalúdok má plný mrkvy, kalerábu a piva.
„Pivo je rastlinný produkt,“ povedal matke a sestre pri odchode.
Vezie sa na bratovej motorke Simson do vedľajšej obce. Včera sa v časopisoch dočítal o darkeroch. Okamžite mu bolo jasné, že na jedného darkera sa nechytajú ani všetci vegetariáni sveta. Keď potom onanoval nad fotografiou moderátorky erotickej relácie, preletelo mu semeno ponad hlavu a zastavila ho iba zarámovaná fotografia brata v uniforme slobodníka slovenskej armády.
Jozef si so sebou okrem odhodlania byť skazený a tajomný vezie aj päť metrov oceľového drôtu, dve polkilogramové závažia a klbko motúzu. Z článku totiž pochopil iba dve veci.
Po prvé – darkeri sú akční hrdinovia, bojovníci proti globalizmu. Slovo antiglobalizmus si pre istotu napísal na škatuľku ľahkých westiek. Darker, vegetarián, antiglobalizmus – tri kľúče od dverí do neba.
Po druhé – sú dva hlavné spôsoby, ako sa stať darkerom. Jozef si zapamätal len jeden. Je budúcim murárom, nie elektrikárom. Stačí na to oceľový drôt bez izolácie.
Je noc a pod mrakom. Tma Jozefovi vyhovuje. Je predsa darker. To slovo sa mu páči čoraz väčšmi. Byť darkerom je miliónkrát lepšie ako bitka na zábave. Je to ešte lepšie ako onanovať so ctihodnou sesterničkou.
Prechádza cez celú dedinu a zabočuje na poľnú cestu. Pozná ju, raz tu bol so spolužiakmi variť guláš. Opil sa medzi prvými a nagrcal do kotla. Odvtedy všetci vedia, že s Jozefom je sranda. Iba Silvia nie.
Motorka sa na jednotku namáhavo škriabe do kopca. Jozef nevidí na cestu. Zastavuje a opiera Simsona o skalu. Nad ním sa nejasne črtajú drôty vysokého napätia.
Jozef vyberá z batoha motúz a priväzuje ho na drôt. Postup je taký jednoduchý, až sa čuduje, že okolité kopce nie sú plné darkerov.
Keď sa Jozef naserie, vypne prúd aj v okresnom meste. A v tme vstúpi do Silviinej izby a povie: „To som ja. Jozef. Darker.“
Na koniec motúza priväzuje závažie. Druhé závažie patrí na drôt.
Jozef poodstúpi od vedenia, napriahne sa a hodí závažie oproti oblohe. Závažie aj s motúzom preletí popod vedenie a dopadne na lúku. Pritiahne si ho nazad a je uveličený svojou prefíkanosťou. Je hladný. Usúdi, že keď je darker, už nemusí byť vegetarián. Spomína si na hrniec mäsovej polievky doma v kuchyni a usmeje sa.
Motúz preletí ponad vedenie na piaty pokus. Je najvyšší čas. Jozefa už bolí ruka. Teraz je uveličený a ťahá motúz, aby dostal drôt nad vedenie a vyskratoval ho. Drôt sa blíži k finále.
Teraz!
Jasný blesk beží po oceli, šmýka sa z nej a s praskaním kľukato vbieha do zeme. Jozefovi stoja vlasy aj vták. Zem sa pohýna. Puká. Smerom k Jozefovi sa rozbieha nežná brázda. Presne po takej brázde, ale Silviinej, Jozef túži. Z brázdy sa vynára ženská ruka umazaná od hliny. Blesk sa končí na jej vztýčenom prostredníku. Prostredník sa jemne pokrčí a desaťtisíce voltov skáču na Jozefov úd.
Jozef prežíva niečo, čo je neporovnateľne silnejšie ako súčet jeho doterajších skutočných aj vymyslených orgazmov. Škoda, že len bleskurýchlo. Prudko mu zovierajú všetky tekutiny. Jozef je plný mäsovej polievky. Cez zopár starých a niekoľko nových telesných otvorov nestíhajú unikať pary. Ozýva sa mľaskavý výbuch, na lúku dopadajú kusy vareného mäsa a prší teľacia polievka. V dedine zhasínajú všetky svetlá. Jozef sa stal na stotinu sekundy darkerom.
Dnes (3)
Starosta obce Milan Murín je vo svojej kancelárii. Píše anonymné udania na riaditeľa základnej školy. Anonymy sú jeho aplikáciou politiky na obecnej úrovni. V tomto prípade však nejde o dedinskú diplomaciu. Ide o synovca, ktorý onedlho doštuduje pedagogiku a bude potrebovať miesto. Na písanie udaní starosta zásadne používa vyradený písací stroj, ktorý od revolúcie ukrýva pod kopou nepotrebných hesiel v sklade na povale obecného úradu. Na stroji chýba písmeno „t“.
Starosta píše: „... drdká na žynénkach učidelku prírodopisu Fridrichovú v kabynede delesnej výchovy v čase vyučovaceho procesu...“
Starosta je prefíkaný. Vie, žinenka sa píše s „i“. Premýšľa. Teraz je treba napísať niečo o žiakoch. Ak sa anonym týka detí, musí sa prešetriť.
Vtom zhasína svetlo. „Kurva!“ povie starosta a opatrne vyzrie z obloka. Všade je tma. Po ulici kráča žena. Starostovi sa zazdá, že drží v jednej ruke meč a v druhej bič. Táto kombinácia je príliš absurdná aj na jeho horskú obec. Milan Murín zatvára oči a pošúcha si ich zovretou päsťou. Keď ich znova otvorí, žena na ulici nie je.
Starosta vychádza z kancelárie a popamäti smeruje do kuchynky. V linke sú zápalky a na stene visí vždy pripravená petrolejka. Nič sa nedá robiť, udanie musí dopísať. Zajtra pôjde do okresného mesta na nákupy a tam, ako zvyčajne, vhodí list do schránky.
Zápalky nachádza bez problémov, ale petrolejka na svojom mieste nie je. Starosta si spomenie, že ju minulý týždeň zavesili nad schody vo vestibule. Bol to jeho nápad. Zastavil sa u nich cestou z poľovačky pripitý prednosta vyššieho územného celku a svetlo petrolejky malo zakryť opadávajúcu maľovku.
„Máš to tu príjemne rustikálne, Milan,“ povedal prednosta.
Starosta sa teperí z kuchynky. V rukách má ťažkú bukovú stoličku s cifrovaným operadlom. Stolička je pamätníkom i súčasťou komplikovaného a úspešného rozkrádania majetku v socialistickom vlastníctve maskovanom ako stavba kultúrneho domu. Kladie ju na miesto, kde tuší lampu. Lezie na stoličku a rukami šmátra nad sebou. Nič nenájde, tak zväčšuje rádius hľadania. Takmer stratí rovnováhu, ale na poslednú chvíľu sa mu darí vyložiť pravú nohu na zábradlie oddeľujúce túto časť poschodia od vestibulu. Vzoprie sa na nohe a máva nad hlavou rukami v nádeji, že zavadí o lampu. Oči si navykli na tmu a starosta nejasne rozoznáva obrysy predmetov okolo seba. Zdá sa mu, že sa pred neho postavilo niečo tmavé. Do nosa sa mu dostáva vôňa vypracovanej kože. Hrude sa dotýka niečo ostré a tvrdé. Milan Murín si pomyslí, že musí prestať s pitím, pretože má bláznivý pocit, že je to meč. Ostrý predmet preniká cez pletenú zelenú vestu, cez žltú polyamidovú košeľu aj cez päť centimetrov starostlivo pestovaného tuku. Milan Murín v panike ustupuje, stráca rovnováhu a padá dole do vestibulu.
Roky sa chválil, že jeho obecný úrad má najvyšší vestibul v kraji. Naozaj. V žiadnom inom obecnom vestibule by nemohol preletieť takmer päť metrov vzduchom a nabrať dostatok kinetickej energie na to, aby sa od chrbta nastokol na žrď obecnej zástavy. Nikde inde by mu zástava neprešla hrudníkom, nikde inde by potom nezostal ležať pod rozvinutou obecnou zástavou napichnutý ako jednohubka, vytŕčajúc do povaly svoju čerstvo narezanú šunku a jasnozelený šalátový list pletenej vesty. Rozširuje sa okolo neho červený kruh ako pečatný vosk.
Zajtra
Herec regionálneho divadla Bedřich Sitek stojí pred nástenkou vo fajčiarni pri javisku a v ruke drží zatvárací špendlík. Vypichuje ním oči umeleckému šéfovi, ktorý ešte pred chvíľou na neho prísne hľadel zo spoločnej fotografie súboru. Potom vypichne oči aj riaditeľovi. Je to súčasť jeho dlhodobého plánu na ovládnutie divadla. Pritom sa mu ešte pred pár rokmi zdalo, že má miesto riaditeľa isté. Presviedčali ho o tom spokojné úsmevy úradníkov z magistrátu, ktorým pravidelne nosil päťlitrové demižóny domácej slivovice a zabíjačkové špeciality. Rozžiarenú budúcnosť Bedřicha Siteka a Mestského divadla znemožnila nenápadná obálka s videokazetou. Bolo na nej nahrané vcelku decentné sado-maso homosexuálne porno. Réžia Friedrich Sitek. Nejaká zákerná a skazená sviňa si ho v Nemecku kúpila a oblažila ním úradníkov. Bedřich je presvedčený, že to bol riaditeľ. Režírovanie homosexuálnej pornografie patrilo k jeho životným radostiam. Nimi a fyzickým týraním manželky si kompenzoval zbabraný život. Permanentné lavírovanie medzi láskou k divadlu, k dlhonohým chlapcom a k moci ho unavovalo. Ešte nikdy sa mu nepodarilo, aby bol spokojný vo všetkých troch oblastiach odrazu. Pred rokmi pomútil v najlepšej miestnej cukrárni kvetnatými rečami a šľahačkovými rezmi Harlekýn hlavu jedinej dcére vtedajšieho riaditeľa divadla. O tri dni po veľkolepom sobáši však riaditeľ otvoril dvere na zaťovej šatni, aby ho pozval na pivo. Bedřichovi trčal z úst pohlavný úd študenta tretieho ročníka konzervatória Petra Padrnosa a zo zadku červená svieca používaná ako rekvizita v inscenácii Naši furianti. Bedřich potom v záchvate kajúcnosti splodil s manželkou dcéru. Nepomohlo mu to. Obzory sa prejasnili, keď v rozmedzí troch rokov zomreli komunizmus aj svokor. Ale vtedy sa objavila tá nešťastná a podľa Bedřicha vcelku nevinná kazeta. Porno režíroval vo voľnom čase, daň z honoráru odviedol a žiaden zákon neporušil. Riaditeľských ambícií sa však na neurčito vzdal a sústredil sa na drobné a permanentné podkopávanie autority vedenia divadla. Posledné dni mal na programe umeleckého šéfa. Režíroval Kráľa Oidipa a Bedřicha neobsadil do hlavnej roly napriek tomu, že sa mu Bedřich urputne vtieral. Keby mal umelecký šéf sto očí, Sitek by mu vypichol úplne všetky. Za každú hereckú cenu, o ktorú takto prišiel, jedno.
Zajtra (2)
Bedřich Sitek stojí v predklone v tmavom sklade kulís, opretý o konštrukciu trónu z Richarda III. Má zatvorené oči a vydáva hlboký hrdelný zvuk. Zozadu je do neho napichnutý päťdesiatročný javiskový majster František Doubrava. Búši do neho čoraz silnejšie a rýchlejšie. Aktu chýba akákoľvek vášeň, čo obom vyhovuje. Vtom sa obom zazdá, že začuli na javisku tiché kroky. Okamžite prestanú a so zatajeným dychom vyčkávajú. Bedřich cíti, ako sa z neho pomaly a opatrne vysúva Františkov penis. Zvuk sa viackrát nezopakuje. „To tie nové dosky na javisku,“ hovorí František a znova sa oprie do veľkého Bedřichovho zadku. Zrazu sa s treskotom rozrazia dvere a prudko udrú Františka do chrbta. Ten nechtiac z celej sily prirazí do Bedřicha. Bedřichovi sa šmýkajú ruky z trónu, stráca rovnováhu a padá tvárou na klince trčiace z čalúnenia. Dva z nich hladko vchádzajú do naširoko roztvorených hercových očí. Bedřich Sitek vrieska ako skutočný Oidipus. Vo dverách sa črtá ženská silueta.
Pozajtra
Neznámy vandal alebo vandali poškodia v Národnej galérii väčšinu z vystavených grafík Albrechta Dürera. Medirytina Nemezis bude úplne zničená. Polícia bude stáť pred neriešiteľnou záhadou, pretože ani jeden z prvkov aktívnej aj pasívnej ochrany galérie nezaregistruje nijakého narušiteľa. Obraz Nemezis bude neznámym ostrým predmetom nasekaný na drobné kúsky. Jeden z príslušníkov bezpečnostnej služby bude vypovedať o vysokej štíhlej žene s mečom a bičom v rukách. Stopa sa ukáže ako falošná. Ochrankára prepustia kvôli podozreniu z psychickej lability.
Pozajtra (2)
Hrob Albrechta Dürera na norimberskom Cintoríne svätého Jána bude zneuctený. Práchnivé kosti veľkého umelca rozmetá po širokom okolí nezistený blázon. Do očných otvorov na Dürerovej lebke zastokne meč a bič. Ich pôvod nebude nikdy zistený.
Úryvok z poviedky Nemesis (In: HORVÁTH, Karol D.: Karol D. Horváth, Levice: Koloman Kertész Bagala, LCA 2005) je publikovaný so súhlasom Literárnej a kultúrnej agentúry LCA (www.LCA.sk).
