Vyhľadávanie
Klára sa nepokojne mykla. „Nie, nie,“ zavrtela hlavou a zatlačila sa hlbšie do sedadla. „Bojím sa, nechajte ma!“„Klári,“ ktosi ňou jemne zatriasol. Začula chichot, s námahou rozlepila viečka a nechápavo zažmurkala. Kde to som? Z pravej strany sa k nej nakláňala mamička a ukazovala von oknom. „Už budeme pristávať, pozri na ten výhľad!“ V tom okamihu si uvedomila, že – je to neuveriteľné, ale je to pravda – sedí v lietadle do Afriky, a vzrušene si pritlačila čelo o studené sklo. „Ach,“ vydýchla užasnuto. Dolu pod nimi sa črtala oranžová, ba až červená zem, miestami pokrytá zelenými škvrnami. Lietadlo kleslo ešte nižšie, až Klára rozoznala zhluky kríkov, medzi ktorými sa mihali nejaké bodky. „Och, to sú žirafy!“ zvýskla tak nahlas, až mama nadskočila. „Vidíš? Vravela som ti, že u nás doma je krásne!“ zachichotala sa Tity. Klára si ukradomky prezrela nevlastnú sestru. Ako prirodzene vyslovila to slovo doma... Po tom roku, čo s nimi Tity žila na Slovensku, mala pocit, akoby u nich bola odjakživa, a celkom vypustila z hlavy, že má ešte jeden domov – Afriku. Mama sa na ňu povzbudzujúco usmiala, Klára totiž ešte nikdy neletela. Teda raz, keď bola ešte veľmi malá, takže si to vôbec nepamätala. Vec sa má tak: ony tri nakoniec predsa len cestujú do Afriky. Po všetkých tých nekonečných problémoch a vybavovačkách, keď mama musela priam čarovať, aby sa to podarilo ,naozaj sedia v lietadle! Najprv ocko veľmi rázne protestoval, potom už len trochu a napokon, keď si ho mamička zobrala bokom a niečo mu dlho vysvetľovala, s povzdychom súhlasil. „Budeš mi veľmi chýbať, princezná moja, “zovrel ju na rozlúčku v náručí. Klára, ktorá ešte stále ovládala reč sŕdc, to dobre počula. „Aj ty mne, ocko,“ zašepkala a pritlačila samu tesnejšie na hruď, aby si ich srdcia mohli vypovedať to, čo slová nedokážu. „Onedlho sa vrátim, neboj sa. Nezjedia ma levy, sľubujem!“ Voľakedy, keď mama ešte pracovala ako lekárka v Afrike, sa zvykla s dedkom hrávať na africké levy. Mamička jej vtedy dosť chýbala, no vďaka tej hre sa jej zdala oveľa bližšie. Dedko sa s radosťou zmenil na leva, ktorý ju naháňal po džungli – teda, zarastenom malinčí –, a ona ho raz, keď ju uhryzol do nohy, zastrelila. Iba akože, veď nemala ozajstnú pušku, len dlhý konár, čo nabila malým kamienkom. Dedko sa však zvalil na zem a zostal nehybne ležať. V zápale hry na chvíľu uverila, že mu naozaj ublížila.
