Ukážka z diela

Kniha, ktorá sa stane

Všetko by malo obývať knihu. Aj knihy.

(Jacques Derrida)

Kolobeh dní nabral Fictusa každé ráno na svoje lopatky, ako pás nejakého perpetua mobile, o ktorom sa vie, že musí existovať, hoci ho ešte nikto nevidel pracovať. Zakaždým upadol do rovnako pravidelného rituálu. Od rána sa venoval zbieraniu materiálu, ako hovoril listovaniu v knihách, popoludní ho spracúval, prepisoval, upravoval v počítačovom programe. V podvečer ho Sabato prinútil, aby šiel s ním i so sebou von. Medzitým niekoľkokrát niečo zjedol. Večer zaspával s očami, ktoré boli boľavé ako po narezaní žiletkou. Najradšej mal hromadenie knižného materiálu, prehrabúvanie sa v bunkroch kníh, vŕšenie hromád publikácií, vnikanie do textových labyrintov. Knihy už dávno zaplavili celý byt: ich byt, jeho byt. Áno, Fictus vlastne vyhodil svoju ženu z domácnosti a nasťahoval si do bytu milenku, nenásytnú a náročnú, vášnivú, dravú, mlčiacu, tajomnú, neľútostnú, egoistickú, rozmarnú a rozmaznanú frajerku: knihy.

Vnáral ruky do toho pulzujúceho pohoria, vyťahoval knihy, ktoré už dávno nemal v rukách, alebo tie, ktoré ešte nikdy nedržal, dokonca o nich ani nevedel. Načo sú systematické katalógy? hovoril si. Knihy si samy vytvárali spoločenstvá, susedstvá, kategórie, do ktorých chceli patriť, a iba samy vedeli, na základe akého kľúča. Niekedy sa vedľa seba ocitla Nietzscheho Radostná veda, básnická skladba Vladimíra Holana Noc s Hamletom, architektonické eseje Sprievodca labyrintom mesta od Bogdana Bogdanovića, dávny samizdat napísaný strojopisom na prieklepovom papieri zo sedemdesiatych rokov. Prečo neverím tým, ktorí všetkému veria, od niekdajšieho Fictusovho spolužiaka Ondreja Hlbokára, kniha rozprávok Donalda Bisseta Rieka zo slov, výtvarná monografia Rufina Tamaya, encyklopédia alt. cult. — Encyklopédia kultúrnych trendov deväťdesiatych rokov, Jableční hloubka, sonda do odcizování slov Bolivie Arenasovej — a Fictus ohromene zistil, že tie knihy sa navzájom poznajú, že sú v nich vzájomné depeše, že si navzájom niečo odkazujú, že posielajú jedna kniha druhej cez tretiu knižku akúsi šifru, ktorej rozumejú len ony, že vytvárajú sieť vzťahov, kódov, príbuzenstiev, priateľstiev, áno, aj lásky a telesného zblíženia, a keď sme pri citoch, tak aj nepriateľstiev a nenávisti až na smrť.

Teraz už naozaj bolo nemysliteľné, aby sa do tohto skladiska, staveniska zmestil ešte ďalší človek. Všetky miestnosti boli zaharaburdené knihami: zaknihované. Najväčšia obývačka slúžila ako zhromaždisko prózy, fikcie, románov, noviel, poviedok... Spálňa bola strediskom poézie, básnických zbierok, esejí, divadelných textov a filmových scenárov, detská izba poskytla azyl knihám pre deti a mládež (aspoň takto myslel na Havranku) a obrazovým publikáciám, fotoknihám, výtvarným monografiám, knihám kresleného humoru, komiksom, kalendárom a atlasom, v čitárni-knižnici sa zhromaždili filozofické spisy, psychologické štúdie, humanitné vedy, ale aj okultná spisba, alchymistické i mystické diela. Kuchyňa bola dispečing. Na kuchynský stôl a na drez, ktorý sa už dávno nepoužíval na pôvodné účely, Fictus vykladal novinky, ktoré takmer každý deň pribúdali, alebo tie, ktoré vyťahoval z útrob antikvariátov a zo zásobární ľudí, ktorí likvidovali svoje domáce knižnice. Aj loggia bola využitá: tam odkladal Fictus knihy, ktoré v tej chvíli nepotreboval, ale o ktorých vedel, že sa ešte zídu. Pretože každá kniha má svoj čas, každá sa dočká toho, keď ju roztvoria, hoci to niekedy trvá desaťročia, ba aj storočia. Dokonca aj vaňa bola zasypaná knihami, tam bola knižná makulatúra, odpad, knižné trosky, papierová drvina, knižný šrot. No a v chladničke, ktorá bola príčinou Aninho odchodu, boli knižné skvosty — bibliofílie, bibeloty, samizdaty, exkluzívne vydania, unikátne edičné počiny, jednoducho šperky. Zdalo sa, že nie knihy sú hosťami tohto priestoru, ale sám byt je trpeným hosťom. Všetko by malo obývať knihu. Aj knihy.

Napodiv, Sabato sa v tomto prostredí správal mimoriadne disciplinovane. Nielenže neznačkoval toto územie, ani nevykonával telesnú potrebu, ale nikdy do ničoho nenarazil, nezhodil nijaký z knižných stĺpov, ktoré vyrastali neočakávane na nečakaných miestach miestností. Akoby mal čuch vycvičený práve na pach kníh. Obchádzal ich s bázňou a úctou.

„Ten pes sa správa ku knihám úctivejšie ako ty,“ poznamenal raz Edy štipľavo, keď videl, ako Fictus do kníh píše, ako sú poznačené stopami jeho čítania.

„To je pravda,“ priznal Fictus. „Kniha, ktorá opustí moje ruky, už nie je taká, ako bola predtým. Aj ja som iný. Stratil som pri nej zasa niekoľko dioptrií, zožrala mi niekoľko hodín alebo dní môjho času, vykrivila mi chrbticu o niekoľko stupňov chrbtovej stupnice. Chcem, aby som na nej zanechal stopy svojej existencie.“ Niekde to bol iba jeho podpis, exlibris, niekde zmäť čiar, podčiarknuté miesta, ornamenty po okrajoch, kresby na voľných stranách. „Žiadna kniha, ktorá sa dostane do rúk čitateľa, už nemôže byť panna. Stretnutie ľudských prstov a belostného knižného tela sa nemôže neskončiť telesným splynutím.“

„Otec sa zbláznil,“ oznámila Havranka mame, keď ju bola navštíviť v byte na Miletičovej ulici.

„Nevrav tak,“ zastávala sa ho Ana. „Dostal prácu, aká sa naskytne raz za život. Preňho to nie je obyčajná zákazka, ale poslanie. Vytvára niečo, čo ospravedlňuje všetky tie roky, ktoré strávil nemo a hlucho.“

„Hej. Knihy z iných kníh.“

„Poznáš jeho presvedčenie, že každá nová kniha je výsledkom tichej práce kníh, ktoré boli napísané pred ňou. Že knihy...“

„... navzájom komunikujú, súperia, milujú sa, bojujú, vraždia sa...“ Do Havrankinho hlasu sa primiešal smútok z poznania, že má otca blázna. Alebo aspoň neškodného čudáka. „Vieš, ako to tam vyzerá teraz?“

Havranka porozprávala mame, ako raz využila otcovu neprítomnosť, keď bol na vychádzke so psom („Ešteže o toho môjho bundášika sa vzorne stará!“), vkĺzla do bytu — a...

„Vôbec som to tam nepoznala. Všetko je pochované pod knihami. Ešte aj vaše manželské lože. Ale ty sa s ním nerozvedieš, však?“ V tej otázke zaznela rovnako obava ako zlosť.

„A čo by som uviedla ako dôvod?“ Ana sa smutne pousmiala. „Že mi bol môj partner permanentne neverný s knihami?“

Edy priniesol Fictusovi autorské výtlačky ďalších kníh, ktoré teraz vychádzali ako na bežiacom páse: takmer každý týždeň. Boli to Začiatky slávnych románov, Obrazy ticha vo svetovej literatúre, Kniha škriatkov a malých ľudkov, Strácanie nájdeného času (najkrajšie pasáže z Prousta), Aj majstri sa pomýlia (evidentné nezmysly a nelogické miesta, ktoré Fictus objavil v knihách pri pozornom čítaní), Detičky, poďte domov, už svitá (citáty z knižiek o upíroch), Psie reči (monológy psov)...

„Kam sa podieva tvoj editorský optimizmus?“ spýtal sa poloironicky a poloustarostene Fictus svojho nakladateľa. „Zdá sa, že čím viac sa nabaľuješ na mne, tým si zachmúrenejší.“

„Hm...“ odpovedal Edy Thor.

„Nebodaj začínaš mať starosti pracháčov, ktorí majú také príjmy, že im to začína šarapatiť v daňovom priznaní? Za tento rok budeš cálovať ako Bill Gates, však?“

„Vieš, že máš svojím spôsobom pravdu?“ odvetil Edy Thor a vôbec to nemyslel ako bonmot. „Musel som si zaplatiť daňového vševedka, ktorý mi poradil, ako ošklbať legálne tento štát o pár tisíc EUR. Samozrejme, on zasa ošklbal mňa. Ozaj, nepotrebuješ auto?“

„Keby to bolo také, čo má naprogramovanú trasu z kníhkupectva k nám domov, aby som nemusel vláčiť tie tony kníh, čoby nie! Ale muselo by si byť samo sebe vodičom.“

Zasmiali sa. Napätie povolilo.

„Vieš, chcel by som opäť začať vydávať knihy,“ zdôveril sa Edy.

„Tie naše bibeloty nie sú knihy?“

„Vieš, ako to myslím. Do smrti ti budem zaviazaný, že si ma vytiahol z dna krachov a bankrotov.“

„Ty si pomohol mne a ja — sebe.“

„Jasné, pomohli sme si navzájom. Ty možno cítiš akúsi satisfakciu, robíš knihy, ktoré sú skvelé, a, ako hovorí propagačný slogan, inovatívne. Splatil si dlh svojmu doterajšiemu životu. Ja by som tiež mal. Chcem rozbehnúť edíciu vynikajúcich kníh, už za svoje, nie za tie, ktorými ma dotuje Bizarnick. Ale chcel by som objaviť svojho autora, odkryť nejaký literárny poklad, o ktorom nikto nevie, do ktorého každý kope, a keď sa zjaví — neskromne dodávam, že mojou zásluhou — všetci sa poserú. Nevieš, Fictus, o niekom, kto by vedel konečne napísať poriadnu knihu?“

Uprene sa dívali na seba. Prvý prelomil mlčanie Fictus: „Nie, nie, kamarát môj. Nie sme si nič dlžní. Tých pár knižiek, čo som zostavil, som urobil rovnako pre seba, ako pre teba. Ak sa mi chceš revanšovať takto, tak je to pomsta, a nie odmena. Pretože ja naozaj nechcem, neviem, nemôžem a nevládzem napísať nijakú knihu. Aspoň v tejto chvíli nie. Možno raz, na sklonku svojho papierového života napíšem jedinú a podozrivú knihu — o knihách. Ale ak si myslíš, že ti dám nejaké trápne juvenílie spred rokov alebo pseudobeatnickú prózu z čias, keď som bol správcom telocvične alebo skleníka, mýliš sa.“

Vydýchli si. Opäť bolo medzi nimi jasno. Fictus sa však vrátil k načatej téme: „Nehovor mi, že tu niekde nie je nikto, kto nemá napísanú geniálnu knižku. Užasnú zbierku básní alebo fascinujúci román alebo originálnu filozofickú koncepciu. Veď je to štatisticky nepravdepodobné. Spomedzi piatich miliónov Slovákov takých neobjavených spisovateľov musí byť aspoň päť. A to som zdržanlivý vo svojej mierke 1:1.000.000.“

„Keď budeš o niekom vedieť, daj vedieť. Zatiaľ sa musím uspokojiť s tvojimi poloknihotovarmi.“

(Kalligram Bratislava, 2009)