Vyhľadávanie
Kocúr a zimný človek
(úryvok)
Stalo sa to na juhozápade koncom roka 1992 vo väčšom meste významnom nielen priemyslom a železničným prekladiskom, na jednotvárnom panelákovom predmestí sivom ako zvetraný dechtový papier.
Na parapete otvoreného okna chráneného sieťovinou sedel robustný kocúr v najlepších rokoch, silný tigrovaný kocúr so vzhľadným bielym podbradníkom a bielymi labkami (stavbu jeho tela azda ovplyvnil voľajaký kartuziánsky predok). Kocúr bol však už najmenej zopár pokolení bez náležitého rodokmeňa, lebo pochádzal z priameho potomstva túlavých mačiek. Vzbudzoval dojem, že sleduje prázdne a obdĺžnikové, dovysoka zasnežené priestranstvo bez stromov, uzatvorené blokmi rovnako otupných sedemposchodových činžiakov. Lenže kocúr vari väčšmi načúval než pozoroval a uši sa mu podchvíľou pohli i vtedy, keď schodište napĺňala úplná, hoci prechodná tichosť.
Na šnúrke priviazanej o okennú kľučku sa hojdala červená loptička. Kocúr zanedlho zoskočil z parapetu a vzápätí sa vyšvihol na vysoké doškriabané operadlo veľkého koženého kresla. Učupil sa oproti niekoľkým zarámovaným fotografiám uprostred vápnovobielej steny.
Na prvej fotografii, oválnej a ako muškátový orech hnedkastej, čo je od neho najďalej, sa usmieva dvojica: vzorne ostrihaný, jemný, azda až rojčivý mladý muž v rovnošate prvorepublikového československého dôstojníka, zahľadený na nežnú a rozžiarenú tvár nevesty, aká v tom období, tesne po prvej svetovej vojne, v pravidlách vtedajšieho úzu krásy, čo propagovali časopisy a nemé filmy, platila za mimoriadne peknú ženu. Vedľa dvojpodobizne, už bližšie ku kocúrovi, visí rozmerná fotografia — momentka, zrnitá zväčšenina predstavujúca vystretého vojaka americkej armády (skôr nedospelého človiečika, nedochôdča, výrastka než zrelého mládenca) s veličiznými odstávajúcimi ušami, s výrazným Adamovým ohryzkom a s vydeseným pohľadom pripomínajúcim vypuklé, baterkou prudko osvetlené oči plcha v sade nad broskyňou. Vidno, že sa vzpriamený plavovlasý pešiačik, asi poddôstojník (badať hodne škrabancov, čo boli na filme, preto je snímka miestami znehodnotená), vôbec neteší, že ho práve vyznamenáva starší plecnatý dôstojník.
Priamo pred kocúrom je menší, takisto čiernobiely záber — trištvrťový profil rázovitého južana: Kréťana?, Sicílčana?, ktohovie koho v čiapke a v blúze seržanta francúzskej cudzineckej légie. Líca, čelo, brada po kiahňach, pokožka sa ponáša na zrnitý pieskovec, ostrochlpé, priam štetinaté a ježaté čierne obočie podobné huňatým a strapatým polovenčekom, doširoka roztiahnuté ústa, zdravé a príkladne pekné, ostrobiele zuby: chlap — nemá však ešte hádam ani tridsaťpäť — sa akurát chechtá, akoby počul šťavnatý vtip. Tvrdé a temnolesklé oči ako sopečné sklo, oči, do ktorých sa nerád pozerá či už zlosyn, alebo nevinný. V pohľade mu tkvie akási stála pohotovosť (vstrebali sa mu do krvi nočné poplachy?), neuspateľná podozrievavosť ďaleká od akejkoľvek dôverčivosti. Azda patril či patrí medzi ten druh ľudí, ktorí zavše verejne, no najmä potajomky ohmatkávajú čokoľvek, na čo sa dívajú z bezprostrednej blízkosti. Spoza legionára trčí pestrofarebná pohľadnica, značne vyblednutá, najmenej dvadsaťročná a obodkovaná mušacincami: breh mora, palmy, biele domčeky. Na jednom z nich je červený, ťahmi pera niekoľko ráz zdôraznený krížik. Vedľa sa leskne sklo na farebnej fotografii tučného štyridsiatnika v mäsovočervenom svetri: dvojitú bradu si pritláča medzi uši vlčiaka.
Kocúr sa svižne vymrští na nízku, leštenú almaru z červeného smreka a stadiaľ vyskočí na priestrannú, dlhú vyrezávanú policu, umiestnenú nad fotografiami a upevnenú o panel steny. Polica je takmer plná nerovnomerne zaprášených fliaš: dve baňaté bielosklené dvojlitrovky bez nálepiek (podľa žltkastého obsahu slivovice), tmavohnedá sedemdecovka španielskeho jerezu, Jelinkove borovičky, ruské, americké a nemecké vodky, anglické džiny a whisky, francúzske koňaky i vína, a kocúr musí mať dlhoročnú skúsenosť s presným doskokom ku kraju police na miesto malé ako ženské predlaktie. Sponad liehovín sa dvíha bezfarebná, sivá mapa Európy, krásna zachovalá rytina od norimberského Homanna, vytlačená v polovici osemnásteho storočia. Zo závesného krúžka zašraubovaného do jej rámu ovísajú jednoduché pátričky s málo zreteľnými fliačikmi neznámej krvi a so zakrvaveným Ukrižovaným na krížiku. Zo špáročky medzi sklom a lištou okolo mapy vyčnieva prehnutá fotografia cintorína, veľká ako pohľadnica. Nekonečné množstvo prostých krížov stojacich v zákrytoch pricláňa jej horný vyklonený okraj, čo sa čoraz väčšmi skrúca.
Kocúr sa zahľadí do náprotivného kúta obývačky, kde stojí moderná jasnosivá váľanda a vedľa nej starosvetský stôl s obrovským zahraničným modrým glóbusom-lampou: znázorňuje severnú i južnú nočnú hviezdnu oblohu. Pod ním leží starý oselník vyrobený z volieho rohu plný zastrúhaných ceruziek. Pri ňom sa ponevierajú knihy, kresliace papiere, žulový kamienok podobný vajcu, okuliare a obďaleč odkotúľaná guma. Nad stolom visí rozľahlá, na preglejke nalepená, neolištovaná, nezasklená, mnohonásobne zväčšená a priveľmi kontrastná — upravená len na spôsob reklamných panelov — fotografia toho istého cintorína, čo čnie i zo škáry pred Homannovou mapou Európy nad fľašami. Závratná záľaha prekrývajúcich sa krížov až po obzor už bez oblohy, ktorým sa snímka končí. Davy krížov, čo sa bezmála dotýkajú. Malé, krátke a úzke hroby. Nebohí zašití do plátna sa z úsporných dôvodov museli podriadiť tlačenici.
Po hodnej chvíli kocúr znovu zoskočil na operadlo kresla, kde už predtým sedel, a keď si nabrúsil pazúry na dobrej koži, spustil sa na parkety a uprel pohľad na seržanta cudzineckej légie. Prikrčil sa a súčasne stiahol uši dozadu.
(Hevi, 1994)
