Ukážka z diela

KÓD 9

1. kapitola

Záhadná žena

V čase, keď sa 14. dalajláma chystal na svoju popoludňajšiu prednášku Cesta srdca, prihodilo sa Michalovi na českej diaľnici 108 kilometrov pred Bratislavou čosi nezvyčajné. Po záľahe rôznych hudobných žánrov, ktoré sa takmer v nepretržitom prúde na neho valili zo všetkých staníc, odrazu zachytil v éteri zamatový ženský hlas, ktorý na neznámej frekvencii rozprával zvláštnou angličtinou čosi, čo ho upútalo. Započúval sa. Nevedel kto je žena s príjemným hlasom, o čom rozprávanie je, pretože kým vyladil, podmanivé čítanie už prebiehalo.

            Cestovala som krajinou kdesi v strede Európy. Bol krásny, slnečný deň a na diaľnici bolo málo áut. Navádzací systém zmĺkol, odbočka na Viedeň, ktorá sa pred Brnom odpája  z diaľnice, mala prísť až o necelých sto kilometrov. Tešila som sa, že o niekoľko hodín budem na viedenskom letisku, odkiaľ sa cez londýnsky Heathrow dostanem do Káthmandu v mojom rodnom Nepále.

            „Zaujímavé,“ pomyslel si Michal. „Aj my o pár týždňov letíme z Viedne cez Londýn do Pekingu a potom do Tibetu a Nepálu.“ Signál na niektorých miestach vypadával. Vtedy pridal plyn, aby mu z nezvyčajného rozprávania uniklo čo najmenej. Slová sa na miestach, kde bol signál slabší, občas strácali. Mal pocit, akoby neznámy režisér organizoval jeho cestovanie tak, aby úmyselne počul len niektoré časti z vysielania a zároveň ich vnímal sprítomnene. Tajomný hlas pokračoval. V Číne mal istý nosič vody na drevenej tyči, ktorú nosil na ramenách, dve vedrá. V jednom vedre bola prasklina a druhé bolo dokonalé. Vždy pyšne nieslo plnú dávku vody a posmievalo sa druhému, z ktorého počas cesty polovica vody vytiekla. Po istom čase prasknuté vedro oslovilo nosiča. „Hanbím sa, že nie som dokonalé a voda zo mňa vyteká.“ Nosič mu odpovedal. „Všimol si si, že kvietky rastú iba na tvojej strane chodníka? To preto, lebo som tvoj nedostatok využil a semená kvetov som nasial na tvoju stranu. Ľudia chodia a zbierajú kvety, ktoré rastú iba vďaka tvojej nedokonalosti. Kvety im rozjasňujú tváre, dávajú im farby a vône. Dokonalé vedro si poctivo plní úlohu, na ktorú bolo určené, ale ty si dokázalo svoju nedokonalosť pozitívne využiť. Ono hasí ľuďom smäd telesný, ty hasíš ľuďom smäd duchovný. Všetko je tak, ako má byť.

            Pri zjazde do kotliny v okolí Brna sa počasie zrazu zmenilo. Nečakane začali prvé chumáče hmly, slnko sa stratilo za mrakmi. Z oblohy sa spustil slabý dážď, kdesi v diaľke zahrmelo. Prešiel okolo nákupného centra a pokračoval smerom na Bratislavu. Nálada sa mu čudne zmenila. Hlavou mu začali víriť myšlienky, akiste ovplyvnené tým, čo počúval.

            Uvedomila som si, že môj európsky pobyt končí, takmer všetko čo bolo treba som zariadila a môžem sa pokojne vrátiť domov. Ešte musím splniť poslednú úlohu mojej európskej cesty. Pozhovárať sa s Ním. Bola som nezvyčajne nervózna. Možno to bolo preto, lebo signálne svetielko benzínovej nádrže už dlhšie svietilo.

            Michal očami úporne sledoval prerušovanú čiaru, ktorá mizla v hmle, a takmer kŕčovito počúval rozprávanie neznámej ženy, ktoré sa vo vlnách éteru strácalo a približovalo rovnako, ako sa mu pred očami strácali a približovali vlny Egejského mora pri Heraklione, kde pred pár rokmi strávil s Marikou najkrajšie chvíle života.

            Spomalila som a vďaka tomu som zbadala značku oznamujúcu, že k benzínovému čerpadlu s parkoviskom sú ešte dva kilometre. Stihla som si  všimnúť červeno-modré farby budovy benzínovej stanice. Natankovala som plnú nádrž a  zastala na vzdialenom, opustenom konci parkoviska. Vypla som motor, svetlá aj rádio. Parkovisko bolo zaliate hmlou, vládlo na ňom úplné ticho. Zdalo sa mi, akoby z hmly prichádzalo krákanie vrán. Sklopila som operadlo sedadla, pohodlne som sa natiahla a snažila som sa upokojiť.  Zatvorila som oči, zhlboka som dýchala a začala odriekať mantru, ktorá vždy v podobných situáciách zaberie. Óm mani padme húm... Óm mani padme húm... O čo viac som sa na mantru a meditáciu sústreďovala, o to som bola nepokojnejšia. Mala som čudný pocit, akoby ma niekto sledoval. Stlačila som páku pod sedadlom, máličko sa nadvihla a v spätnom zrkadle som v hmle zbadala siluetu auta. Vôbec som ho nepočula prichádzať.

            Signál sa začal strácať a Michal prudko stláčal gombík oscilátora, aby zvuk zosilnel. Na chvíľočku sa obnovil, ale vzápätí znovu zoslabol. Bože daj, nech príde dajaké parkovisko, úpel v duši, keď sa zrazu v hmle vynorila značka označujúca benzínovú stanicu. Na priečelí stanice si všimol na modro-červenom podklade nápis BENZINA. Snažil sa pohybovať vozidlom tak, aby znovu zachytil signál. Parkovisko bolo dlhé a končilo sa takmer v poli. Na mieste, kde signál opäť zosilnel, zastal. Zvýšil zvuk a započúval sa do tajomného ženského hlasu. Zdalo sa mu, akoby odkiaľsi prichádzalo krákanie vrán.

            Vedela som, že z auta za mnou vystúpi muž, ktorého som mala stretnúť. Tak  mi to v Káthmandu povedal môj niekdajší kráľovský otec Taba. 

            Michal počúval a privretými očami sledoval parkovisko pred sebou. Odrazu si všimol siluetu auta, ktoré stálo pred ním. Zdalo sa mu, že sa v ňom ktosi pohol. Hoci rozprávanie z rádia bolo nezvyčajne vzrušujúce, čosi ho k autu pred ním priťahovalo ako magnet. Vystúpil a opatrne k nemu podišiel. Spustil sa dážď. Nazrel do vozidla. Za volantom sedela žena. Mala na hlave tmavomodrú šatku spod ktorej jej vytŕčali ónyxové vlasy a hľadela na neho čiernymi očami.

2. kapitola

Enneagram

            Keď tie oči zbadal, stiahlo mu hrdlo. Pripomenuli mu oči Mariky. Prvej, ktorá umrela, i tej druhej, ktorá ho čakala v Bratislave. Na niekoľko sekúnd mu zišlo na um, či by sa predsa len nemal vrátiť do svojho auta a pokračovať v ceste, ale žena ho priam magicky priťahovala. V zopár sekundách mu prebehol mysľou tridsaťročný spoločný život s Marikou. Najkrajším okamihom v ňom bolo narodenie dcéry pred dvadsiatimi deviatimi rokmi. Obaja sa bez váhania zhodli na jej mene, hoci nebolo v oficiálnom zozname, a tak museli žiadať výnimku na vtedajšom národnom výbore. Pochádza z nemeckého adalheidis, čo znamená noblesná, ušľachtilá. Mariku v spoločnosti síce nazýval manželkou, ale v skutočnosti sa nikdy nevzali. Sobáš považoval za formalitu, ktorú si podobne ako krst vymyslela cirkev. Matka ho dala pokrstiť bez jeho vedomia, keď mal deväť dní.

            Marika mu v prvých rokoch ich vzťahu naznačovala, že by nemala námietky proti svadobnému obradu, ukazovala mu modely svadobných šiat v Burde, ktorú jej nosieval z vtedajšieho západu, kam smel v socialistických časoch so svojou rockovou skupinou ako jeden z mála československých občanov cestovať. Jej dobrá kamarátka bola krajčírka a dokázala by podľa západonemeckej predlohy ušiť navlas rovnaké. Jeho však inšpiratívny časopis nechával chladným, usmieval sa a ubezpečoval ju, že ju nikdy neopustí.

            Kým Michal trávil čas na zájazdoch, Marika vodila Adku do školy, na športové krúžky, na neďaleký vrch nad mestom, kde neskôr talentovaná dcéra dosahovala svoje prvé lyžiarske úspechy. Po zmene režimu mohla Marika s Michalom cestovať kedykoľvek a kamkoľvek, ale už sa jej akosi nechcelo. Keď sa Michal stal poslancom parlamentu, jeho spevácke a skladateľské aktivity výrazne oslabli a dominantným záujmom sa mu stala politika. 

            Prednedávnom čakal na Mariku pred nákupným centrom. Otvoril si knihu, ktorá sa povaľovala spolu s inými na zadnom sedadle auta. Vždy mával v aute niekoľko kníh pre prípad, keby musel niekde čakať, či keď sa vytvorí dopravná zápcha. Ani nevedel, kedy tu pribudla táto. Enneagram. Ennea znamená po grécky deväť a gram model. Podľa tohto dávneho učenia má každý človek svoje životné, osobnostné číslo. Zistí ho tak, že spočíta číslice svojho dátumu narodenia a ak je súčet dvojmiestny, následne ho zráta a dostane svoje osobnostné číslo. Narodil sa 27. 9. 1953. Zvláštne, že deviatku vykazovala každá časť dátumu jeho narodenia. Usmial sa nad totu zvláštnou zhodou. Vzrušene začal sčítavať dátum narodenia Mariky. Narodila sa 9. 9. 1953. Jej osobnostným číslom bola tiež deviatka. Adelaida sa narodila 18. 9. 1980. Aj jej osobnostné číslo bola deviatka...

            Strhol sa. Ktosi mu klopal na okno. Pri aute stála Marika s plnými rukami nákupných tašiek a milo sa na neho usmievala. Vtedy mu zišlo na um, že je to vlastne druhá Marika jeho života.

 

3. kapitola

Kumari

            V diaľke zahrmelo, na oblohe sa začali súboje bleskov, na parkovisko sa spustil prudký dážď. Žena cez oblok auta videla rozmazanú tvár muža po ktorej stekali z čiernych vlasov kvapky. Je to on. Naznačila mu, aby prešiel na pravú stranu. Mala pocit, akoby zaváhal, a tak otvorila dvere. Zmoknutý vstúpil. Športový typ, vek mu odhadla na šyridsaťpäť. Možno má viac, usúdila, ale vyzeral veľmi dobre. Pozrel na ňu, vzápätí však zrak sklopil.

            „Dobrý deň. Prepáčte, že obťažujem, mal som pocit, že potrebujete pomoc...“ začal rozpačito.

            „I do not understand,“ usmiala sa.

            „Prepáč, mal som pocit, že potrebuješ pomoc,“ odvetil po anglicky.   

            „Podľa čoho tak ududzuješ?“

            „Že si ma vpustila dnu.“

            „Ako ste vedel, že ťa vpustím?“

            „Nevedel som.“ Potom sa usmial. „Ty ste vedela, že ma vpustíš?“

            „Vedela, Mahál.“

            „Mahál? Kto je Mahál?“ spýtal sa.

            Neznáma žena sa zahľadela pred seba, chvíľu premýšľala, akoby zvažovala, čo z tajomstva, ktoré vie zatiaľ len ona a zopár vyvolených, mu má prezradiť. Jej hlas sa mu zdal byť navlas rovnaký ako hlas neznámej z rádia. Pomaly si zložila šatku. Objavila sa Ona, neuveriteľná, dokonalá nádhera. Čierne vlasy, lesknúce sa ako ónyx, začesané do kontu, skrúteného na zátylku. Akoby videl pred sebou obe svoje Mariky. V strede čela mala malú, nenápadnú bodku.

            „Mahál je pôvodný výraz, z ktorého vzniklo meno Michal.“ Spozornel. „Si Mahál, ten, ktorý miluje. A lásku stelesňuje Kumari.“

            „Som Michal a neviem, kto je... Kumari?“

            „Mahál je predchodcom Michala. Si potomkom slávneho chaldejského kráľa  Nabukadnesara II, ktorý vládol v Babylone v čase, keď sa v nepálskom Lumbiní na úpätí Himalájí narodil kráľovnej Mája a kráľovi Šuddhádhamovi Gautámovi z rodu Šákjov, syn. Dostal meno Siddhártha, čo znamená „ten, ktorý dosiahol cieľ.“ Siddhártha žil v prepychu, no keď mal dvadsaťosem rokov, podarilo sa mu dostať von z kráľovského paláca. Vtedy spoznal smrť, choroby a utrpenie. Rozhodol sa pomôcť ľuďom a vrátiť ich na cestu šťastia. Keď dosiahol osvietenie, sám seba začal nazývať Budha, čo vo vašom jazyku znamená Prebudený.“

            Žena v aute hovorila a jej slová mu pripadali ako ruky, ktoré sa vkrádajú do jeho duše a pomaly vyťahujú z jeho vnútra dávne tajomstvo. Čím viac ju počúval, tým viac bol v stave akejsi extázy. Hľadel na dokonalú rovnováhu fyzickej a duševnej krásy. Po celý čas sa ponáral do ženiných očí. Boli to oči jeho lásky Mariky. Mal nástojčivý pocit, že ten hlas pozná. 

            „Takže buď pozdravený, Mahál,“ chytila ho jemne za ruku.

            „Ty si... Kumari?“ Prikývla. „Prečo si sem prišla?“

            Dlho na neho hľadela v napätí, či nespozná aspoň jednu črtu jej tváre. Michal premýšľal, kde už podobný úsmev videl. „Aby som sa stretla s človekom, ktorý nastolí rovnováhu, Mahál.“

 

4. kapitola

Marika          

            So svojou prvou Marikou sa Michal stretol v prvej triede základnej školy. Bolo to najkrajšie dievča v triede a všetci spolužiaci boli do nej zaľúbení. Jej krásu zvlášť zvýrazňovalo i malé materské znamienko uprostred čela. Bývala priamo oproti škole, a preto prichádzala na vyučovanie vždy posledná. Triedu mali na prízemí. Počas celých deväť rokov ju nezmenili. Prvé štyri ročníky sedela pred ním v predposlednej lavici. Z poslednej lavice mal prehľad o spolužiakoch, ktorí jej potajomky kládli na lavicu lístočky s vyznaniami lásky. najväčšou výhodou poslednej lavici však bolo, že len z nej bolo vidieť na bránu domu, kde Marika bývala. Bol jediný, ktorý presne vedel, kedy triedna bohyňa vyšla z domu. Počkal minútku, odstránil lístočky a na lavicu položil svoje vyznanie lásky. „Milujem Mariku, Milujem Mariku, Milujem Mariku...“ boli zvyčajné slová, ktoré jej písal a v duchu si ich stále opakoval. Kým jeho suverénnejší spolužiaci nenápadne obchytkávali v prítmí chodby do telocvične jarné prsia spolužiačok, jemu pri pohľade na Marikine prsia napadali básne, ktoré doma potajomky zhudobňoval. Od istého času na niektorých hodinách telocviku necvičievala, hoci bola vychýrenou športovkyňou. Skúsenejší chlapci Michala potmehúdsky informovali, že dostala menštruáciu. Nevedel čo to je a keď sa na to spýtal mamy, iba nervózne odvrkla s tým, že sa akosi privčas zaujíma o takéto veci. S týmto slovom sa vtedy Michalovi spájalo čosi tajomné. Zatváral sa v malej izbietke a pod jej fotografiu, ktorú vzal z nástenky s najlepšími žiakmi triedy, písal drobnými, plachými písmenami: „Milujem Mariku... Milujem Mariku... Milujem Mariku“. Opakoval tieto slová donekonečna. Marikumariku marikumari... kumari...kumari...kumari... Podobne ako iní chlapci v jeho veku, tiež sa bál prezradiť svetu meno svojej lásky a tak do svojho tajného zošita napísal Kumari, láska moja.