Ukážka z diela

Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch

 KÔŇ NA POSCHODÍ, SLEPEC VO VRÁBĽOCH 
 
Noc som mal nepokojnú. Autobus odchádzal včasráno, a tak som sa niekoľkokrát preventívne zobudil. Nadránom na dôvažok prišiel návratný sen (podotýkam, že nepripisujem snom nijaký význam; to však neznamená, že po nich nezostávajú na vedomí cucfleky). Snívava sa mi, že za prvou Bratislavou je druhá, celkom iná. Po tej chodím. Nikdy sa mi tam nič neprihodí, nikoho nestretnem, len chodím a som šťastný. Za hradom a dómom je veľké námestie, potom stráň s mohutnými dubmi, cez ktoré presvitá slnko. Tam sa začína druhá Bratislava. Dá sa do nej vojsť aj cestou ku prístavu. Zrazu sa, akoby za cudzou bránou, otvorí mesto, po ktorom sme túžili, rušné a okrové. Je jednoduché byť šťastný, aspoň vo sne. Trvá to krátko, ale zakaždým si stihnem povedať: konečne doma.
Táto druhá Bratislava, samozrejme, nejestvuje, ani nikdy nejestvovala. Ale niekedy, na okamih, podarí sa mi v bdelom stave zazrieť akúsi jej nie celkom vydarenú podobizeň. Je to momentka. Krátke zahryznutie do hrdla.
Sen o Bratislave sa občas vyskytol aj prv, ale po štyridsiatke už patrí ku kmeňovému repertoáru. Kedysi som si ho vysvetľoval ako illusion du déjà vu. Dnes viem, že to nie je ilúzia, je to jednoducho déjà vu, už raz videné. Alebo možno videné v predstihu. Zjavuje sa mi vo sne vlasť, a keď sa zobudím, uvedomím si, že na tomto svete jej niet. Tak si ma smrť privyká, zmieruje ma s myšlienkou, že som iba na výlete a že sa nakoniec vrátim domov. Všade dobre, doma najlepšie.
 
(...)
 
„Existuje totiž taký jav, nazvime ho, povedzme, kolobeh života v prírode, a každý, kto pracuje s konkrétnymi, hmatateľnými vecami, každý okrem nejakého načisto odtrhnutého literáta... ale aby som ťa zbytočne neurážal: zaoberáš sa ešte stále literatúrou?“
„Literatúra,“ povedal som, „je rovnako konkrétna ako vajcový šalát alebo kravské vemeno. Predáva sa, ak to nevieš, v obchodoch.“
„Lenže vajcový šalát alebo kravské vemeno majú nejaký zmysel. A literatúra?“
„Na to ti poviem taký príklad, Dúfam, že tvoja suseda...“
(Neviem prečo – je to azda akési podvedomé udomácňovanie sa v novom prostredí: myslíme na iné, ale pritom ohmatávame okolité objekty, pomenúvame ich, určujeme im miesto – neviem prečo, ale usúdil som, že žena sediaca vedľa bradatého priateľ je jeho frajerka. Azda podľa toho, že si hneď po príchode zavesila k oknu kabátik, oprela si oň hlavu a zadriemala. V skutočnosti, pravdaže, nemohla tak rýchlo zadriemať, iba sa hrala, ale práve pre tú hru... Manželka, zunovaná častým spoločným cestovaním, by iste tiež dala prednosť spánku, ale ešte by, hoci so zažmúrenými očami, udeľovala nezmyselné pokyny, aby nezabudol v Nitre kúpiť trávové semeno, a či sa neprevráti taška, lebo je v nej čaj; ešte by, hoci z polospánku, trúsila bludné postrehy, že ten nový účes ale Magde nepristane a že na Račku videla včera úplne rozmlátené auto; ešte by si, a nie raz, povzdychla, ako ťažko sa jej zaspáva v autobuse. To nie je útok proti manželkám, tak sa jednoducho prejavuje špecifický vzťah, že poskytuje zázemie, priestor pre tieto duševné vetry. Iste, mohol by mať napríklad hluchonemú manželku, alebo mohlo ísť o náhodnú spolucestujúcu; ale to, ako žena k nemu priľnula plecom – zľahučka, takmer na dištanc, akoby sa dotýkali iba teplami svojich pokožiek – tá nerestná cudnosť... ponáhľala sa, lebo spať s ním sa jej azda pritrafí hocikedy, ale vedľa neho iba zriedka. Teda frajerka. Neviem prečo, ale veď tú jednu cestu hádam vydrží byť, pre mňa, jeho frajerkou? Dúfal som teda, ale v opak toho, čo som hovoril.)
„...že tvoja suseda nebude počúvať. Dočítal som sa o tom v jednom americkom časopise, Saturday Review, ale na tom napokon nezáleží. Tak teda v tej Amerike, však to poznáš, strelená krajina, v Amerike vznikol v čase najväčšieho rozmachu feministického hnutia taký krúžok alebo spolok, kde sa schádzali osamelé ženy. Poklebetili si, vymenili skúsenosti, poradili ako stáť na vlastných nohách, zaobísť sa bez chlapov. Raz sa napríklad pod odborným dohľadom učili, ako si zaviesť pesar. Vynára sa tu samozrejme otázka, načo im je bez chlapov pesar, ale to teraz môžeme nechať bokom. Novinárke, ktorá o tomto samovzdelávacom krúžku písala, sa podujatie páčilo a osobitne vyzdvihla, že ženy využili príležitosť a navzájom si pochválili, aké majú ešte vždy pekné prepeličky. Vraj im to pozdvihlo sebavedomie. Napokon, aj mne sa to páči, je to svojím spôsobom dojímavé, ale prečo ti to hovorím. Bolo by, pravdaže, prirodzenejšie, keby ženu o tom, že má peknú chamajdičku, presviedčal chlap, a nie rečami. Ale v danej situácii je takéto núdzové riešenie celkom namieste. No, a to isté robí literatúra. Presviedča ľudstvo, frustrovanú, ale ešte vždy dosť márnomyseľnú ženu, že má napriek všetkému peknú pičku. Mal by ho o tom presviedčať, ako sa hovorí, sám život, a časť zrejme aj presvedčí, tá sa zaobíde bez literatúry. Ale ostatní sú pre nedostatok rukolapnejších dôkazov odkázaní na literatúru.“ (Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch, 1989, s. 17 – 18, 25 – 26).