Ukážka z diela

Koža

Na hodinách maľby tvárí a potom aktu sa K. skamarátila so susedkou, ktorá mala sto­jan vedľa nej. Tá chichotavo opakovala: Čo je to za akt, keď naše modelky majú na sebe plavky!

Skúsila načrtnúť holé prsia vychudnutej ženy.

Na portrétoch K. mali tváre vždy doširoka roztvorené oči. Uprene čosi pozorovali. Kam chceš, aby pozerali? Vidia hádam cezo mňa a za mňa?

Smiala sa jej učiteľka, ktorá bola medzi berlínskymi umelcami uznávaná, ako K. povedala jej susedka, rodená Berlínčanka. K. si obľúbila túto učiteľku, plavú Švéd­ku, ktorá študovala v Drážďanoch i Paríži, maľovala síce v tradícii barbizonskej školy, ale bola úspešná, vystavovala a o jej obrazy bol záujem. K. dávalo pocit zadosťučinenia, že môže existovať ženská autorita.

Všetko je v mysli. V mojej mysli. V tomto svete virvaru je moja myseľ ako v klietke. Musím roztiahnuť jej prúty, vyletieť z nej. Až potom namaľujem hocičo a lepšie. I mŕtve deti. Prestanem sa báť, že ma stiahnu do svojho záhrobného sveta a vypchajú ma pieskom namiesto červami.

Tento záznam napísala akýmsi novým písmom, pre iných ťažko čitateľným. Bol to jej tajný jazyk, tajná abeceda, iným nedostupná.

Ešte viac sa otvárala veľkomestu, molochu, spitému démonovi, vábničke. Napriek inflácii neustále vábilo diplomatov, stavbárov, umel­cov, filmárov, študentov, vedcov, finančníkov, vojakov, bankových lupičov, okultistov, lebo vojna v mnohých zabila náboženstvo a ná­hradu hľadali v astrológii a ezoterike. Po­pri schátraných domoch vyrastali nové, pre­kvapivé stavby: nové letisko a rozširujúce sa metro menilo dopravu, vznikali nové bytové zóny dvoj- a trojposchodových domov zras­tených s prírodou širšieho Berlína. Nastupu­júca prosperita sa miešala s biedou.

K. čoskoro spoznala, že Berlín je i mesto drog. Chvíľu raz pozorovala scénu, keď si prostitútka kupovala od priekupníka kapsulky kokaínu.

Chceš pár kusov, dievčatko!?

Posmešne na K. zavolal muž v kabáte a klo­búku, ktorý predával na ulici svoj tovar.

Alebo keď zavreli obchody, stretávala na uli­ciach pouličných predavačov alkoholu, často pochybného pôvodu.

Nekupuj to od nich! Ak len nechceš byť slepá maliarka.

Drgala do K. lakťom mladá Berlínčanka, jej spolužiačka.

Čoraz častejšie ju susedka zo školského ate­liéru vytiahla do ulíc a do kina. Obdivne po­zerali na priečelie slávneho Europahausu, keď priopitý muž bleskovo vsunul dlaň me­dzi stehná K.

Chcem tvoj chlpatý kopček, liebling... Pôjde­me dnu?

Kamarátka K. ho rýchlo začala biť kabelkou po hlave.

Ale aj tak neprestávali pri svojich potul­kách pozerať do rozsvietených okien kaviar­ní a kabaretov, lebo sa už rýchlejšie stmie­valo. Pred nimi defilovali farebné, vábivé a záhadné scény. Tuční alebo vycivení muži v oblekoch popíjali koňak alebo hrali šach, pri nich sa nudili a fajčili cigarety nakrátko ostrihané
ženy s ofinkami cez čelo, často ob­lečené v károvaných a smelo skrátených ša­tách. Najradšej však nazízali cez okná, ak videli tancujúce páry, elegantných mužov s motýlikmi a ženy v dlhých toaletách z ľah­kých látok s hlbokými výstrihmi na chrb­toch, s jemnými čelenkami vo vlasoch alebo klobúčikoch s vtáčím perím. Mladá Berlín­čanka rozprávala K. i o baroch, kde tancujú polonahé ženy, hrajú im klaviristi a kontra­basisti. To bolo čosi celkom iné, ako keď K. stretávala na uliciach vojnových invalidov v ošumelých uniformách, žobrajúcich slep­cov alebo beznohých, ktorí sedeli na akých­si kárach s dvoma veľkými kolesami vzadu a dvoma maličkými vpredu.

 

K. bývala v izbe asi šesť metrov štvorcových s jedným maličkým oknom, ktorá možno slúžila ako alkovňa. Pod okno si pritiah­la stôl a kreslila pri slabom svetle. Pila litre čaju, fajčila alebo len tak, s lakťom na sto­le a v dlani opretou hlavou, pozerala von. Videla dom oproti ako rozseknutý. Na je­ho bočnej ploche bol obrovský nápis s re­klamou na kakao a konskú masť Fluido- san. Sem-tam prešli ulicou dvojice alebo osamelci, dve ženy predávali pri provizór­nom stánku vedľa prázdnej cesty zeleninu. Raz zahliadla dievča celé v bielom na bicyk­li a rýchlo ho naskicovala aj so scénou ulice. V diaľke, za vysokou budovou trčal fabrický komín. Ten nakreslila tiež.

Nová kamarátka párkrát zaviedla K. i na vi­diek spolu s dvoma študentmi architektú­ry zo Srbska. Jeden sa ustavične pokúšal dr­žať K. okolo pása, ale vždy sa mu vyvliekla. Chlapcov dych bol cítiť cesnakom.

Počuj, netýkavka, nie si z berlínskych lesbic­kých kruhov? Tie vraj veľmi podporujú mla­dé výtvarníčky. Alebo si iba utiahnutá sa­motárka?

A čo! Samota je náhodou výborná pre tvorbu! Odvrkla mu K.

S hltom oroseného piva, prečo nie?!

Chlapec odfúkol penu z pohára a vypil ho na dúšok.

Inokedy sa vyviezli do Brém a túlali sa po ta­mojšom vidieku. Sever lákal K. kvôli Paule. Dediny rozložené na zlovestných vresovis- kách, vlhká a slaná vôňa studeného mora, domy z červených tehál kombinované s dre­vom, vedľa nich stajne, bohoslužby na slati­nách pod holým nebom, surová, dosť pustá príroda, to sa K. páčilo. Aj temné vresoviská, na ktorých kanáliky vody odrážali zvírenú oblohu severu, aj sedliaci s čiernymi nech­tami... Len do Worspede sa akosi vtedy ne­dostali. Lenže ony dve neboli samy. Občas stretávali i iných turistov, ktorí možno tiež hľadali romantické zvyšky devätnásteho sto­ročia s jeho pomalosťou, idealizmom, aristo­kratickým bohatstvom aj vybuchujúcim a nervóznym čakaním na čosi.

Len my už nie sme oblečené pôvabne a vôbec nemáme pôvabné pohyby našich predchod­kýň minulého storočia. My sa hýbeme so silou novej energie!

Povedala K. a bojovne vystrčila bradu. Jej no­vá kamarátka sa zasmiala, prednými zubami lámala steblo obilia a poznamenala: Ale ešte sme nenatrafili na nejakú maliarsku kolóniu. Cudné!

To by privítala i K.

Alebo tu už kolónie vychádzajú z módy.

Teraz sú pre maliarov bojiskom mestá, a nie krajina.

Povedala a spomenula si na milenca doma.

 

Raz jej kamarátka ponúkla, že príde k nej a môže stáť ako model.

Do malej izby doniesla v jedno neskoré po­poludnie cibuľu hyacintu v črepníku, veľký pomaranč a cukríky, ktoré až jedovato voňali fialkovou arómou.

K. jej pripravila čaj.

Kde si to všetko zohnala?

Spýtala sa prekvapená a postavila sa za pri­pravené plátno so štetcom v prstoch a pale­tou v dlani.

Kamarátka povedala:

Na čiernom trhu máš úplne všetko.

Pokojne sa vyzliekla do pol pása. K. zostala trochu prekvapená, rýchlo začala vyhmatávať na plátne prvé obrysy nahej polpostavy. Si taká veľká! Skôr ako sochárka než maliar­ka. A taká krásna. Páčia sa mi tvoje nakrátko ostrihané vlasy. Ostriháš aj mňa?

Radikálne sa spýtala K.

Asi po hodine státia si K. skutočne necha­la odstrihnúť husté gaštanové vlasy a hodila ich na stôl. Potom obe mladé ženy so smie- chom jedli pomaranč a dohodli sa, že večer pôjdu na šampanské do nočného baru.

Vybrali si jednu z kabaretných miestností v mäkkom svetle, závoji dymu, haravary hla­sov a hudby. Plyš, hodváb, drevo, zamat, pe­rie, brokát... K. brneli prsty, keď si uvedomo­vala materiály okolo. Noc bola ešte na začiat­ku, ale bar pulzoval v rýchlych rytmoch. Sta­ral sa o to alkohol a čierna kapela na nízkom pódiu, ktorá hrala s vervou, akoby nahráva­li v štúdiu novú šelakovú platňu. Na taneč­nom parkete tancovali páry, ženám z výstri­hov smelo vykúkali prsníky a muži v oble­koch sa k nim žiadostivo priliepali. Alebo rovnako eroticky tancovali ženy so ženami, transvestiti sa ako leopardy pohybovali me­dzi plyšovými kójami a po okrajoch parketu. Čakali na striptíz. Ten vonkajší čudný nový svet s modernou subjektivitou weimarskej slobody, so zmesou povojnového cynizmu a rastúcim nadšením pre okamžitú realitu, s emancipáciou žien, uvoľnenou sexualitou sa mohol v tomto momente javiť ako steles­nený v mikrosvete tohto baru, postáv v ňom, ktoré sa lámali a zmnožovali v rafinovane umiestnených zrkadlách. Blonďavej Berlín- čanke po niekoľkých pohároch vína sčerve­neli líca a na lavici čalúnenej červeným ply­šom sa svojím veľkým telom posúvala ku K., až sa ich boky stretli. Dotkla sa dlaňou dla­ne a ako rafinované háďatko sa posúvala po nahom ramene K. k plecu. Tvár približovala k čakajúcej tvári.

K. sa mihlo mysľou, že by sa lesbickým vzťa­hom „na skúšku“ dostala iba do klepca čud­nej, násilnej, a vlastne celkom falošnej ro­mance, k nemožným intrigám, kľučkovaniu, hádkam medzi nimi dvoma...

Ale nieééé! Prestaň! To si len nahováraš. Iba sa to takto v Berlíne nosí! My musíme iba pracovať, pracovať, pracovať!

Udierala kostnatou päsťou po stole a na­padlo jej, že toto búchanie päsťou zdedila po mame a tete.

Zasmiala sa a tá druhá sa bez protestu od­tiahla, len maznavo dodala:

Každú noc budem počuť hlasy... Čo myslíš, ktorý najviac?!

Potom energicky vytiahla fľašu z vedier­ka s ľadom a bez čakania na čašníka naliala obom do pohárov. Svoj hltavo vypila.

 

Berlín bol ako divý žralok, hladný, nepredvídateľný mesto s hnijú­cimi domami i prudko rastúcimi supermodernými stavbami, mesto obchodu, čiernych trhov, zlode­jov, sexuálnych vrážd, mesto gejov a lesieb, mesto, kam sa hrnuli fil­mári, výtvarníci, spisovatelia...

K. sa ubytovala v lacnom hoteli na čas, kým si nájde vhodný pri­vát blízko Dámskej kresliarskej a maliarskej školy, kde sa prihlá­sila na štúdiá, viedol ju nejaký spolok umelkýň. Veď možno v tejto alebo podobnej škole štu­dovala i Paula Becker.

 

Potom papier pokrčila a zúrivo doň pichala obráteným štetcom.