Ukážka z diela

Krajina Agord

(úryvok)

Krajina AGORD bola každú chvíľu iná: raz zázračná a plná divov, hneď zasa bezútešná a zachmúrená.
Mali by tu byť všetci šťastní, uvažovala Lucinka Halucinka, veď si tu žijú ako v rozprávke. Ale motýle so zaviazanými očami rozhodne tak nevyzerali. 
Lucinka Halucinka si ani nevšimla, že ju nohy zaviedli na cestu vydlážde­nú ploskými kameňmi. Bola miestami posiata zoschnutými listami, ktoré museli byť voľakedy nádherne sfarbené. Zrazu sa jeden taký pokrútený list vystrel – a bol to motýľ. Vtedy si Lucinka Halucinka všimla, že tie suché listy boli všetko mŕtve motýle.
„Vráť sa, Lucinka Halucinka!” povedal Motýľ tichým, naliehavým hlasom. „Vráť sa domov. Ak sa, pravdaže, ešte budeš môcť vrátiť!”
„Akože!” zľakla sa Lucinka Halucinka. „Vari ma tu niekto môže zadržať?” 
„Ó, áno,” vzdychol si Motýľ. „Oldimám.”
„Kvet Oldimám?” začudovala sa Lucinka Halucinka. „Veď ten prináša iba príjemné pocity. Ozaj, nevidel si ho niekde? Rada by som sa opäť nadý­chala. V poslednom čase som zažila len samé smutné a znepokojujúce ve­ci!”
„Vidíš,” povedal Motýľ. „Už si ta začína priťahovať. Ale Oldimám nemám. Pretože keby som ho mal, tak by som ho celý vydýchal sám. Nepodelil by som sa ani s vlastným bratom. Ach, Oldimám, ty horký kvet, ty čierny med, ty sladký jed, ty sveta stred, ty hviezdny let, ty krutá sieť, ty vzácna smeť!” 
Motýľ akoby blúznil. Lucinka Halucinka sa zľakla, či nemá horúčku. 
„Nie je ti zle? Nie si chorý?” vyhŕklo z nej.
„Samozrejme, že mi je zle. Príšerne zle, pretože nemám Oldimám! Bez neho som chorý, krídlo na mne horí, smäd pekla ma morí, meč sa do mňa norí... Utekaj, Lucinka Halucinka, utekaj odo mňa i od kvetu Oldimámu!” 
Lucinka Halucinka si zapchala uši a rozbehla sa po dláždenej ceste preč.

* * *

Lucinka Halucinka utekala preč. Motýľ ju celkom vystrašil. V jazere sa odrážal konár stromu. A na ňom, na tom jazernom odraze, stál zvláštny pán (ale kto nebol v Krajine AGORD zvláštny!) a vôbec mu nerobilp problémy udržať rovnováhu. Vyžaroval z neho neobyčajný pokoj. V rukách držal náramne zložité hodiny (niečo medzi nástennými hodinami, bicyklom na jednom kolese a samovarom). Pri nohách mu ležal slimák.
„Dobrý deň,” pozdravila ho Lucinka Halucinka. A pretože ten človek vzbudzoval v nej neobyčajnú dôveru, opýtala sa ho:
„Nevideli ste chlapca, ktorému hovoria Celafúz?”
„To je ťažká otázka!” pokojne sa usmial pán. „Ale to je v poriadku. Celý život sa trápim s ťažkými otázkami. Pretože som Fosil, prírodný filozof. Chlapec menom Celafúz sa stratil. Nestratil sa však rodičom alebo priateľom, stratil sa sám sebe. Nájdu ho až vtedy, keď sa začne on sám hľadať.”
Lucinka Halucinka prevrátila oči. Položila takú ľahkú, zrozumiteľnú otázku, a dostala zložitú odpoveď, z ktorej nič nerozumela.
„A... a... aspoň mi poraďte, kde majú kvet Oldimám?” spýtala sa. „Odkedy som ho okúsila, nič krajšie som nezažila.”
Filozof Fosil sa s prižmúrenými očami skúmavo zahľadel na Lucinku Halucinku: „Kvet Oldimám je zvláštna vec. Nemusíš ho dlho hľadať, on sám skôr či neskôr príde za tebou. Vkĺzne ti do dlane a ponúkne sa ti. Dá ti pocítiť svoju silu, svoje čary, svoju moc. Urobí ťa silnou a slobodnou. Ale iba preto, aby si ťa podmanil. Po krátkom čase už nebude slúžit on tebe, ale ty jemu. A vtedy ti už nebude sám skákať do dlane. Budeš ho hľadať, budeš po ňom túžiť čoraz viac. Čím viac sa budeš ponárať do jeho vône, tým viac ho budeš potrebovať. Už nie preto, aby si sa vznášala, ale preto, aby si vôbec dokázala urobiť krok po zemi.”

* * *

Múdry pán prešiel po konári, ktorý sa odrážal na hladine, na breh. Lucinka Halucinka by sa ho bola rada ešte všeličo opýta­la, ale zastavil ju hlas: „Nechaj ho, nech si ide! Vieš, ako sa u nás spieva: Filozof Fosil, čo kefy kosil! Filozofovia sú podozrivé osoby, iba čo ti hlavu popletú.”
Bol to škrípavý, drapľavý, a zároveň sladký, hladký hlas. Patril uhladené­mu človeku vo vysokých, lesklých čižmách. Chlapík sa uklonil a predstavil: 
„Som Relíd, obchodník so šťastím. K vašim službám, snom a túžbam!” 
„Obchodník?” začudovala sa Lucinka Halucinka. „A čo predávate?”
„Fuj, aké neslušné slovo! Ja nepredávam. Nie som podomový predavač. Ja dodávam,” urazene sa zatváril muž menom Relíd.
„Prepáčte,” zahanbila sa Lucinka Halucinka. „Čo teda dodávate?”
„Akože čo!” znova sa zamračil obchodník. „Dodávam to, čo u nás, v Kraji­ne AGORD, každý hľadá. Iba ja to zlato mám! Je to kvietok Ol-di-...” 
„...mám!” dokončila nadšene Lucinka Halucinka. „Oldimám! A dáte mi?” Obchodník Relíd sa lišiacky uškrnul: „Ja svoj tovar nedávam. Ale na prvý krát ti ho ani nepredám. Povedzme, že ti ho tentoraz – dodám!”
Napriamil pred seba ruky v širokých rukávoch, zamával nimi ako chudý, smiešny vták a z jedného rukáva vypadol – Oldimám. Lucinka Halucinka ho dychtivo chytila do dlaní.
„Je naozaj môj? Iba môj?” neveriaco sa spýtala a prešla po ňom prstom. 
„Ktovie, či je on tvoj alebo ty jeho,” zažartoval obchodník Relíd. „Teraz však rýchlo dýchaj a vdychuj, aby si sa nadýchala svojho šťastia. Pretože šťastie je potvorka! Má zlatú hlavu, ale telo hada! Keď ho hneď nechytíš, stratí sa ti medzi prstami!”
Relíd sa opäť škrípavo zachichotal a zvrtol sa na podpätku. Lucinka Halu­cinka sa nahla nad veľký kvet a chystala sa vdýchnuť poriadny dúšok.

* * *

Náhle sa pred ňou, akoby vyrástla spod zeme, objavila strašidelná postava. Bol to starý muž. Tvár mal tak zbrázdenú vráska­mi, že vyzerala ako korytnačia koža. Na hlave mal špicatú čapicu, na konci ktorej horelo svetlo ako na knôte sviece.
„Prekliaty Galapágos!” zasyčal Relíd ako had, o ktorom vravel pred chvíľou.
„Ty si dal dievčaťu svoj dar, ja jej dám svoj,” povedal pokojne ten, ktorý sa volal Galapágos. Odstrčil Relída a obrátil sa k Lucinke Halucinke:
„Dieťa moje,” oslovil ju. „Vieš, čo práve teraz držíš v ruke?”
Lucinka Halucinka sa začudovala: „Čo! Oldimám, ktorý mi dal tento ujo!” 
Galapágos sa však k nej naklonil a povedal: „Mýliš sa. Držíš v ruke svoju slobodu. Môžeš sa slobodne rozhodnúť, či sa nadýchaš toho kvetu alebo nie. Nikto ti to nemôže zakázať, a nikto ti to nemôže prikázať. Ani tvoja mama, ktorá je teraz strašne ďaleko od teba, dokonca ani ja nie. Iba ty, je­dine ty sama si smieš povedať: Áno, chcem alebo Nie, nechcem! Ale skôr, než sa rozhodneš, čo urobíš, zavediem ťa tam, kde sa dozvieš o tom kvete niečo, čo ešte nevieš!”
„Éé... rečičky!” mávol rukou obchodník Relíd. „Starý korytnačiak fantazí­ruje! Never mu ani slovo, priateľka! Závidí ti, že môžeš byť šťastná!” 
Galapágos však vzal Lucinku Halucinku za ruku a pomaly sa pohli. Až te­raz si všimla, že v čapici má zapichnutú šípku, ktorá sa chvela vo vetre. Galapágos zdvihol vznešene ľravú dlaň a zaznelo tikanie hodín. Do dlane, ktorá bola oveľa mladšia ako jeho tvár, mal vrastený ciferník hodín a na ňom dve ručičky.
„Jedna ručička mešká, druhá sa predbieha!” všimla si Lucinka Halucinka. 
„Všetko má svoj presne vymeraný čas!” povedal Galapágos. „Táto pomalá ručička ukazuje čas vesmíru. A táto druhá, rýchlejšia, ukazuje čas ľudí.”

* * *

Otýchto záhadných slovách však Lucinka Halucinka nestačila rozmýšľat, pretože stáli pred malou jaskynkou, ktorá bola vytešaná do žltých skál.
Galapágos bez slova ukázal pred seba. Vošli do prítmia, kde stála pani, ktorá bola rovnako krásna ako smutná. Keby nebola oblečená do takých nezvyklých šiat, Lucinka Halucinka by mohla mať dojem, že je to jej mama.
Smutnokrásna pani si všimla kvet Oldimám v rukách dievčatka a jej oči sa ešte viac zatiahli zármutkom.
„Vidím, že Kvet si odtrhol ďalšie dieťa,” vzdychla si.
„Ako to?” nechápala Lucinka Halucinka. „Ľudia trhajú kvety, nie naopak. A toto je kvet, po ktorom sa tak krásne vznáša!”
Pani sa k nej nahla, vzala jej tváričku do dlaní a rozprávala:
„Bol raz chlapec, bol raz syn. Nik nevie dnes, čo je s ním. Nadýchol sa sladkej vône, teraz túži iba po nej. Toho omamného jedu... Teraz ho preč kroky vedú. Sám pred sebou beží svetom, hľadá ten Kvet všetkých kvetov. Je to Kvet so strašnou mocou, zahalí ti slnko nocou, až do srdca zahryzne ti... Zdá sa ti, že krásne letíš. A zatiaľ ti divá sila krídla v duši rozdrvila. Pa­dáš dole ako kameň. Pochopíš, že ten Kvet klame. Rozložil sa v tvojej hla­ve. Nič čo vidíš, nie je pravé. Všetko je už pokrútené. Z ľudí stávajú sa tie­ne. Na starcov sa menia deti. Chcel by si byť ako predtým. Hľadáš ten Kvet, kde len rastie a pýtaš si naspäť šťastie. Chceš, aby bol koniec skúšok, a tak si dáš ešte dúšok. A takto to stále ide. Hľadáš párik svojich krídel. Utekáš od toho Kvetu, no nemôžeš: všade je tu. Čoraz viac ti kradne život. Už ne­letíš. Padáš krivo. Bol raz synček svojej mamy, pokým ho Kvet neodmámil Vieš sa ešte vrátiť? Povedz... Alebo je to už koniec?”
Bol to naozaj koniec, pretože krásnosmutná pani sa odmlčala.

(Hevi, 2001)