Vyhľadávanie
(úryvok)
Mávam také zlé rána, také pomotané, pokrútené rána s pachuťou na jazyku po ďalšej prebdenej noci, keď precitnem z chvíľkovej mrákoty, z polomdlôb boľavých, a nechce sa mi vstať, iba bezducho sedím na roztiahnutom gauči pre dvoch, sám na ňom zaspávam a sám sa na ňom prebúdzam, mávam zlé rána po krutej pitke do rozbresku, po holom, na zbláznenie prázdnom dni, čo som ho len chodením popri stenách tej mojej prenajatej garsoniéry na okraji mesta pretĺkol. Ležím prikrytý dekou, cigaretami prepálenou, rokmi vyblednutou, chúlim sa v chuchvalcoch vankúšov, na prestieradle, čo sa mi cez noc až k chodidlám zošmyklo, v tajených úzkostiach som sa za splnu mesiaca prevaľoval zo strany na stranu, ležím ako niekto, kto zabudol na úľavu zomierania, omilostený odsúdený, omilostený neprávom, vyhovárať mi utkvelú predstavu bolo by nemiestne. Ležím s rukami založenými za hlavou, zakalenými očami pozerám cez zožltnutú záclonu na strom, rozožieraný pliagou plesne, jeho názov, ani len ten botanický, sa mi nikdy nepodarilo vypátrať, vlastne som po jeho rodokmeni nikdy nepátral, pokrstil som ho strom úľavník, pretože jeho konárov, keď vyjdem na balkón a nadýchnem sa, môžem a smiem sa dotýkať – taký je ten môj úľavník už starý a rozkonárený, až sa mi do súkromia vnucuje. Zízam na práchnivé konáre, opadané listy, pozerám na ne, vypliešťam oči ako po delíriu, po excese, nechce sa mi ani malíčkom na nohe pokývať, nechce sa mi pozviechať sa z potuchnutého lôžka, nemám chuť vstať, už je to takmer na blázinec, ako sa mi nechce ráno vstávať, ležím a mlčky sa čudujem, že nakoniec bez toho, aby to odo mňa niekto vyžadoval, sa ako zázrakom opäť poskladám, zaskrutkujem, zošijem, posadím sa, sedím, nohy pozakrývané dekou, ja lazar, ja lamento, pery sa mi pohybujú, no hlas zo mňa nevychádza.
A keď ma už vysedávanie omrzí a chrbtom sa preženie vŕtavá bolesť, odkopnem prikrývku a potrhané vankúše kamsi za hlavu, a žasnem, že cítim pôdu pod nohami, čo je mne podlahou, čo je starcovi na prízemí stropom, on tiež dožíva, kreslí si čiarky na stenu, jeden deň, druhý – a konca niet. Zažívam časy ranných mrákot s pätami na koberci, plnom omrvín zo suchárov, mojou maškrtou, ako zbesilec čakám na malú brčkavú poštárku s honorárom, aspoň pár mizerných šupiek na osladenie samoty, sedím s hlavou v dlaniach a civiem na vlastné nechty, akoby som ich nikdy predtým nevidel, pohýbem palcom a žasnem, že mi na ňom vyrastá rohovina, pokývam všetkými desiatimi a pocítim mráz, až po korienky vlasov ma strasie, pretože tie moje nestrihané nechty ma usvedčujú: stále patríš medzi živých, lakonicky pomenovaných homo sapiens, medzi čriedu, čo sa plahočí vesmírom ako ty.
A naveľa sa predsa len pozviecham, s povzdychom ako po omračujúcej šichte, a keď sa vystriem, až sa mi pred očami zahmlí, prehne ma v krížoch, musím sa chytro o vybrakovanú knižnicu oprieť a mrákoty sa rozplývajú do svojej hmlovitej sféry astrálov a tieňov po predkoch – tak ma ktosi učil, tak poúčal, že každá bytosť má svojho dvojníka v čudáckych oblastiach, kde si hovejú v príbytkoch z ťažko postrehnuteľných psychických vibrácií, ó, ranné zamdlievania, častujete ma omráčením. A ja sa neprežehnám, hoci by som smel a mohol, ja po nikotíne siahnem a vyfukujem, bohvie prečo, kúdele ružového dymu, s cigaretou medzi perami brutálne pokašliavam, hrdlo a hlasivky sú zodraté, obliekam sa, poskakujem nedôstojne na jednej nohe, gašparov poskok z periférie, tak si hovorím, tak sa častujem. Mávam také zlé rána, ponuré, pochmúrne, zakalené rána, úsvity horšie ako odvisnutie, vyhýbam sa zrkadlám, ani len kútikom oka sa mi nechce fľochnúť na ten môj pretiahnutý ksicht s jazvou na brade, na spadnuté líca, darované velebenému hladu, na opuchnuté viečka s vypadanými mihalnicami sa mi nechce dívať, na pery popraskané a biele ako po malárii, tú svoju gebuľu, statočne nihilizmom prešpikovanú sa mi nežiada vidieť, prežieram ilúziu z rokov minulých, dopriaval som si penu na holenie každý deň, balzamom pokožku ošetril. Zaklínam sa. Tak si to dopracoval, neborák, sám sebe sa protivíš, čuduješ sa vlastnému obrazu, na zaplakanie, na bedákanie, na vyskočenie z okna nemáš odvahu, žalm svojej márnosti nezosmolíš.
