Ukážka z diela

Krik drozdov pred spaním

Autostrády potkanov

(úryvok)

On aj ona — Ferdinand Vjekár, popredný a telefonicky častokrát zháňaný úradník na ministerstve, ktorý bol práve v tých činorodých rokoch, v ktorých by si bol mohol bezmála právom dovoliť dúfať, že sa raz môže stať ministrom, alebo aspoň veľvyslaneckým radom, či šéfom diplomatického protokolu a Jozefína Haburová, „tá krajšia hajzeľbaba“, ako ju z času na čas volali čašníci, ešte vždy vzhľadná, čiperná, hoci zrobená upratovačka v predmestskej kaviarni Oáza i v kine rovnakého mena, kde neraz vypomáhala aj ako uvádzačka a už mala včasnú starobu za sebou — sedeli uprostred maličkej kuchyne plnej sýteho pachu cibuľovej polievky, v jednoizbovom panelákovom byte, na zodratom pravidelne a opatrne čistenom čalúnení opotrebovaných, ale zato vari každý týždeň diavou leštených, dubových stoličiek vyrobených koncom prvej Československej republiky pre jedáleň majetných ľudí, a zhovárali sa za starosvetskym hráčskym stolíkom, aké bývali v kasínach za monarchie. Poletoval júnový sneh z javorov. Panovala šedá horúčava — slnko bolo za nízkymi oblakmi, čo mali farbu sivého flanelu na odpoludňajší spoločenský oblek. Obidvaja boli nanajvýš vzrušení, hoci sa snažili ovládať a navzájom sa pozorovali.

Haburová číhala sponad naštrbeného tanierika s drobnučkými omrvinkami voľajakého zákuska, ale vtom sa jej oleandrovozelené oči uvoľnili, ráznym pohybom si vybrala z úst umelý chrup — vrchný i spodný — pomaly a dôkladne ho vyoblizovala dlhým a špicatým jazykom, vzápätí si zuby znovu nasadila a pokračovala s dôstojným (hádam však len hraným) opovrhnutím:

„... dajte ma už konečne pod zámku, za tú špehírku, a budete mať aj vy pokoj, aj ja pokoj, budem párať perie — aspoň raz si mi nohy pekne oddýchnu! Ale toto — sa už ďalej nedá vydržať! Už mám dosť všetkých tých vašich ovadov! Sami najlepšie viete, že kvôli tejto vražde ste ma už vyšetrovali štyri razy! A toto je piaty raz — “ Na Vjekárovej tvári ešte stále pretrvával úžas, ktorý v ňom vyvolal jej dlhý a ohybný, maškrtný jazyk oblizujúci protézu.

„To neviem. Čestné slovo.“ Povedal ako výrastok, ktorý sa zdráha klamať, hoci si uvedomuje, že bez lži sa nemôže zaobísť.

„Ako to, že to neviete, keď ste policajt?“

„Povedal som vám, že nie som nijaký policajt.“ Preriekol ako nefajčiar odmietajúci po druhý raz cigaretu.

„Ja viem, vy ste z tých vyšších kruhov: zo šľahačkovej smotánky! Šarža na extra prípady! — Klamete od samého začiatku: to je koniec-koncov celkom v poriadku, máte to v pracovnej náplni. Ale práve preto sa vám úprimne čudujem, že ste sa za tie roky ešte stále nenaučili lepšie klamať. — Prečo sa so mnou chcete hrať aj ďalej ako malý chlapec?!“

„Pani Haburová: ako vám mám ešte dokázať, že nie som od polície? — Môžete ma prehľadať od hlavy po päty, ak si myslíte, že u mňa nájdete legitimáciu chlapa z kriminálky! — Ukázal som vám predsa svoj občiansky preukaz, mohli ste si v ňom jasne prečítať, kto som a čo som, videli ste jasne pečiatku zamestnávateľa!“

„Občiansky preukaz! Taký ako vy môže mať aj tisíc občianskych preukazov, keď mu o dačo ide! Všetko z vás kričí, že ste policajt! Oči vám behajú ako puk na hokeji! — Myslíte si, že legitimácia je dievča pre všetko? — Oči sú najlepšie legitimácia.“ Vraví Haburová a splošteným ukazovákom zhŕňa odrobinky zo zákuska do stredu tanierika.

„Pre všetko na svete vás prosím, verte mi! Pochopte ma: prídem nazad do republiky domov, vrátim sa do Bratislavy a naraz — naraz... to prvé, čo sa hneď, ešte v ten istý deň dozviem od jej rodiny je to — že Jelu zavraždili! Okamžite mi bolo jasné, prečo som pol roka nedostal žiadnu odpoveď na moje listy! Bol to pre mňa šok! Musíte ma pochopiť: miloval som ju a jedine... len kvôli nej som šiel do tej nešťastnej Líbye!... Potrebovali sme obidvaja peniaze — chceli sme sa brať na budúci — “

Haburová sa zachichotala takmer ako ježibaba v bábkovom divadle. Ale pozvoľna jej oči zosmutneli a stali sa nedôverčivými a posmešnými. Po chvíli sa spytuje:

„A — pred pol rokom — ste dostali odpoveď na svoje listy?“

„Nie! Nie! Je to už rok... viac ako rok, čo som od nej nedostal ani riadka — “ vraví Vjekár a obchytáva nohu hráčskeho stolíka.

„Ale veď ste pred chvíľou povedali, že ste iba pol roka nedostali od nej odpoveď — “

„Vidíte, že som — že mi je z toho nanič. — Že sa tu pred vami sypem ako hrach!“

„Vidím iba to, že ste slabý herec! — Herec, ochotník — schopný uvariť tak najviac sleprčinky! — Prečo nejdete priamo na vec? — ja vás nechcem urážať, ďaleko mám od toho, ale vy — si to chcete nasilu vykoledovať!“

„Vôbec ma neurážate. Absolútne vás chápem, že — môžem robiť na vás aj takýto dojem — “ Vraví Vjekár, ale sa zdá, že nehovorí, čo si myslí.

„Keby to bolo všetko tak, ako tu teraz hovoríte, tak by ste v tej Líbyi boli už dávno vedeli, že vašu snúbenicu zavraždili — veď jej matka, jej rodina by vám bola ihneď poslala telegram, keby ste s ňou mali takú vážnu známosť, ako tvrdíte. Vidíte: kopli ste sa na tom najlacnejšom cigánstve! Toto je školácka chyba pre takéhoto... určite vyššieho oficiera. — “ Haburová si upravuje nezmyté vlasy. „Mala som rada slečnu Pletiarovú. Škoda jej. Tak... sme sa vždy zdravili. Aj zasmiali.“ Upratovačka vstáva spoza stola, vyberá z kredenca plechovicu s kávou. „Keď ešte nemala zavedený telefón, chodila volať odo mňa. — A okrem toho — a to je možno to hlavné: nikdy som vás tu s ňou nevidela!“

„Pani Haburová: jej rodina nevedela vôbec nič o našom pomere! Toto jedno viem stopercentne! A viem to preto, lebo jej celá rodina chcela, aby si vzala jedného diplomata...“ Vjekár sa nadýchol a uvoľňuje si kravatu. „Chodil za ňou už dlho. Kvôli nemu sa strašne posekala s rodinou! A — “

„Dobre, ale keď nechodil list od nej a nechceli ste písať jej rodine, prečo ste teda nenapísali list niekomu inému — nejakej jej dobrej kamarátke, ktorú poznáte, alebo čo ja viem už komu, aby ste zistili, čo je s ňou?“

„Pani Haburová, dovoľte — “ Vjekár hľadá cigarety vo vreckách saka.

(Hevi, 1992)