Ukážka z diela

Kruté osudy

Bytosť menom Mistrík 

(úryvok)

            V roku 1979, keď sa Ivan Mistrík znova oženil, bol už dva roky vdovcom. Keď jeho mladá žena Marika porodila, dostali byt, trochu ponurý, ako už bývajú byty v starých domoch. Pod ním a vedľa – bistrá a kaviarničky, pred niekoľkými rokmi rekonštruované zo starých obchodíkov, cez celé leto rovno pod oknami terasy, zväčša plno ľudí. Na Námestí SNP ani nenájdete krajšie miesto, na hornom konci, v tieni košatých stromov za súsoším a večnými ohňami. Kaviarenské terasy prerušujú len vstupy do dvorov a ešte chodník pred kostolnou bránou kalvínskeho chrámu. Z jednej strany niekoľkoprúdová vozovka a trať električky, z druhej pešia zóna a stolíky pred kaviarňou bývalého obchodného domu Kamzík. Pred hlavnou poštou, už pri súsoší, je niekoľko parkovacích miest vyhradených pre taxíky, za poštou niekoľko boxov na osobitné povolenie – pre zamestnancov pošty a mestského úradu. Inak nijaká možnosť zaparkovať. Hotové nešťastie pre majiteľov áut. Keby len nešťastie, ale dokonca výsmech – za chrbtom domov, nad Obchodnou ulicou, vlastne len zopár krokov od bytu – dve obrovské a večne poloprázdne strážené parkoviská: jedno na Vysokej ulici a druhé ešte bližšie, na Drevenej, na tých miestach, kde sa dnes rozkladá hotel Forum. Hej, lenže vtedy už bolo parkovanie vecou investičnej povahy – za hodinu dve koruny, za dve hodiny päť a za každú, aj načatú hodinu desať korún! Kto by sa doplatil pred dvadsiatimi rokmi? Pravda, boli aj permanentky, ročná päťtisíc. A boli ešte čestné, zadarmo. Tie však prideľoval predseda družstva, a asi veľmi dobre vedel komu.

            Vo svojom parkovacom nešťastí si Ivan Mistrík uvedomil, že obe tie velikánske plochy, ktoré sa mu za chrbtom škodoradostne smejú, spravuje výrobné družstvo Služba a že v tej Službe má predsa kamaráta. Tak mi jedného dňa zavolal.

            Chvíľu som musel predsedu presviedčať, že tam naozaj nieto kde parkovať a že to predsa len je Mistrík a príde nám zarecitovať na výročné členské zhromaždenie, ak budeme chcieť, a príde zadarmo, teda nie celkom zadarmo, za tú permanentku. Dal mi ju.

            Ešte v ten deň som zavolal Ivanovi. Chytil som ho práve pri odchode z domu. Vraví mi, skúšame asi do jednej v Starej tržnici, dobehni, ak môžeš.

            Podarilo sa mi ta prísť už okolo pol jednej. Pamätám sa, aký to bol horúci deň, ako uprostred leta – a pritom bol len začiatok júna. Vrátnik mi však povedal, že už skončili, márne som sa tešil na oldomáš. Myslel som si, že sa Ivan vybral hore na Mudroňovu, k Štefanovi Kvietikovi, mali tam oslavovať maturitu Štefanovho syna, iba sa pamätám, akú mal radosť z neho, keď sa narodil – a tu maturant. Každému sa musel Kvietik chváliť, aký je to obor. Bárs by sa nechválil, po dvoch dievkach konečne syn! Prešiel som teda hore námestím, hodil permanentku do Ivanovej schránky a musel som do práce. Ešte som mu popoludní zavolal, že ju tam má, ale nebral to.

            Ráno okolo ôsmej som mu volal znova. Niekoľko ráz som sa ešte pokúsil. Stále nič. Kolegyni to už asi išlo na nervy, tak sa ma opýtala:

            – Komu večne vyzváňaš?

            – Mistríkovi, čosi som mu vybavil... – nemohol som sa priznať, že permanentku, – a neberie to.

            – Akému Mistríkovi, preboha?

            – Akému, akému, predsa Ivanovi.

            – A ty nečítaš noviny? Veď je mŕtvy.

            Spoznali sme ho, chlapci zo Zvolena, tridsať rokov predtým, na jeseň roku 1952. Hoci bol náš vrstovník, hoci mal vtedy iba neuveriteľných sedemnásť, nebol už neznámym začiatočníkom. Mamka robila v divadle, pravdepodobne ona ho ako šesťročného prihlásila na konkurz do Detskej rozhlasovej dramatickej družiny. Tam hrával v rozprávkach a potom v hrách pre mládež celé jedno desaťročie. Keď mal dvanásť, prvý raz vystúpil na javisko Slovenského národného divadla. Najprv ako Sťopka v Kremeľskom orloji, potom sa to už valilo – postava šarvanca Jana v pásme Rok na dedine, malý Juraj Jánošík v dramatizovanej poéme Jána Botta Smrť Jánošíkova a ešte vari v šiestich či siedmich hrách. Po základnej škole dva roky študoval divadelný odbor na Konzervatóriu. V roku 1951 jedna sezóna v Dedinskom divadle, tam sa zoznámil aj so svojou budúcou. Helenka Kollátová mala vtedy už devätnásť rokov, sotva však si všimla sedemnásťročného holobriadka.

            Na jeseň roku 1952, ako už o tom bola reč, nastúpil vo Zvolene. Dvaja takíto mládenci prišli odrazu – druhým bol Anton Mrvečka. (Ani ten sa nedožil päťdesiatky. Vo chvíli, keď si pezinskí lekári mysleli, že sa už dostal z depresií, vyskočil z okna.)

            S Ivanom sme sa veľmi chytro skamarátili. Nedalo sa s ním inakšie. Iba na zbojstvá si z roku 1952 akosi nepamätám. Veď to bola iba jedna jeseň, jedna zima a kúsok jari. Mladí herci šli z úlohy do úlohy a zo zájazdu na zájazd, nás čakala stužková, maturita, prijímačky... Takže všetko sme mali prežiť až v Bratislave. Už tej jesene, keď sme my začínali na vysokých školách, prišiel Ivan na Novú scénu.

            Ak by mi niekto prikázal charakterizovať mladého Mistríka tých rokov tromi slovami, bez rozmýšľania by som povedal: romantik, beťár, motorista. Čo sme sa nalietali na tej jeho dvestopäťdesiatke! Ktovie, koľkým jej majiteľom bol Ivan. Liezol mašine do útrob každú voľnú chvíľu, aj tak ho neraz sklamala. Zvyčajne v najnevhodnejšom čase. Napríklad raz pred Justičným palácom.

            V našej partii bol aj budúci architekt Igor Rozdobuďko z Rimavskej Soboty, synovec spisovateľa a môjho učiteľa na fakulte Ladislava Mňačka. Igor býval u Mňačkovcov na Červeňovej ulici, v noblesnej vilovej štvrti. Mňačkovci tu mali domovnícky byt, v jednej izbe Lacova pracovňa, v druhej ateliér pani Hedvigy a spálňa zároveň, v polizbe Rozdobuďko. Ivan raz vraví Igorovi, že ho vezme motorkou na rande – a keďže to bolo neďaleko sídliska 500 bytov, kde som býval, sadol som si na motorku aj ja. Bežná situácia, každý vedel, kde si má sadnúť. Ja, menší, na nádrž, Ivan za riadidlá a vysokánsky Igor na zadné sedadlo. Obyčajne sme takto prefrčali Bratislavou, skôr ako sa stihli žandári spamätať. Nijakých sme však nestretli, ani dolu Partizánskou, ani po Palisádach... až odrazu hliadka pred Justičným palácom. Ivan pridal... A rovno pred policajtmi motorka skapala. Skôr ako sa uniformované osoby mohli ozvať, Ivan sa len smutno pousmial a vraví:

            – Ja viem, že vám je do smiechu. Čo však mám s tými dvoma robiť, keď na taxík nemajú?

            Jeho úsmev bol taký podmanivý, jeho šušlanie také bezbranné, oči sa mu tak detinsky pozerali, že musel podľahnúť každý, aj policajt. Túto svoju milú prostotu niesol so sebou na javisko, pred mikrofón i pred kamery. Spomeňme si len na jeho filmové postavy, na filmy Romeo, Julie a tma, Medenú vežu a Orlie pierko, Trofej neznámeho strelca, Človek na moste, A pobežím až na kraj sveta, na film Štyridsaťštyri, v ktorom mu dal Paľo Bielik prvý raz možnosť vyniknúť, ale najmä na nezabudnuteľný český film Vyšší princíp, kde Smolík neopakovateľne hrá postavu profesora klasickej filológie Málka, mladučká Jana Brejchová študentku Skálovú a Ivan Mistrík Vlastimila Ryšánka, jedného z troch šuhajov, ktorých Nemci popravia.

            Bratislavská Reduta bola v tých časoch, v polovici päťdesiatych rokov, ošumelá, zvykli sme si však na to, ani to nikomu neprekážalo. Napriek svojej ošarpanosti pôsobila monumentálne a spolu s Operou SND vytvárala prirodzené centrum hlavného mesta. Naproti nej, pod hodinami, pred kaviarňou Savoy, sa začínalo korzo, večerami živé vravou, pokračovalo okolo niekdajšieho Mliečneho baru, pred Perličkou obrat a zasa späť, nabrázdili sme sa ho. Čo ako Reduta vyzerala staro, vo vnútri žiarila koncertná sieň, možno menej ligotavá ako dnes, pre nás však rovnako vznešená. A divadelné štúdio, sála pod strechou, kde nacvičovali poslucháči vysokej múzickej a Vysokoškolský umelecký súbor, kaviareň s balkónom, kam sme chodievali, hrávala tu kapela Júliusa Bavolyára, raz do týždňa Vysokoškolský tanečný orchester a v nedeľu popoludní najmladšia muzika zo všetkých známych džezbendov, Juraj Velčovský s Imrom Kurucom, Jurajom Lehotským a Oľgou Szabovou, ktorá mala vtedy vari šestnásť rokov.

            Sem nás raz pozval spoločný kamarát, už vtedy famózny klarinetista Vojtech Farkaš, Béla mu hovorili, na cigánsky bál.

            Bola nás poriadna kopa. Aby sme neurazili organizátorov, kúpili sme si aj lístky do tomboly. A čo osud nechcel, vyhrali sme tretiu cenu – tortu ako pol stola. Čo však s ňou, keď pri stole samí chlapi...?

            Vedľa sedela skupina rómskych dievčat – huslistka z VŠMU, speváčky zo zboru Slovenskej filharmónie a s nimi jedna biela, malá, štíhla, a predsa čímsi pôsobiaca bucľato. Celkom medzi ne zapadla, vlasy mala ako uhoľ. Ivan s ňou už medzičasom tancoval, povedal nám, že ju pozná z Dedinského divadla, hrávali tam chvíľu spolu, keď začínal. Ja som poznal huslistku, hrala u nás vo vysokoškolskom súbore. Tak sme ich pozvali na tortu. Stoly sa pospájali, partia sa zoznámila a tá mladá herečka, dievča do dlane, nám povedala, že sa síce volá Helena, ale každý jej vraví len Enča.

            Do roka mali s Ivanom svadbu.

            Bola od nás o tri roky staršia, vyzerala však na sedemnásť – a veľmi sa nemenila ani po rokoch. Mali spolu dvoch chlapcov a všetko bolo, ako má byť, a ak zavše bolo aj inak, tiež to tak má byť. Zostala ešte zopár rokov v Dedinskom divadle, dve sezóny hrala v Trnave, potom sa vzdala svojej kariéry v prospech Ivana a detí. Keď chlapci povyrástli, častejšie sme sa stretávali. Chodievala za Ivanom do divadla alebo aspoň pred koncom predstavenia do šatne, a keď nestihla ani jedno, ani druhé, vyzdvihla si ho v Divadelnom klube alebo v Kryštál-bare. Sem chodil po predstavení najčastejšie. Nikdy si nesadol k stolu, ba ani k barovému pultu. Len si zastal na jeho konci, poklebetil s bardámou a šiel na poslednú električku alebo neskorý taxík – ak si ho už medzitým Enča nevyzdvihla.

            Bez veľkých zmien, povedal by som skôr, že práve takto to trvalo rovných dvadsať rokov. Až do 4. augusta 1977. Boli na Jadrane, neďaleko Puly. Ráno si Enča išla do mora zaplávať. Posledný raz.

            Keď sa Ivan s Enčou vzali, kúpili si auto. Prvé Ivanovo auto bola škodovka, kabriolet, aj vtedy sa to volalo Felicia. Šťastie však nepriniesla. Oženil sa aj starší brat Vilo, vzal si sólistku z operety Novej scény Milku Bunčekovú, predtým známu speváčku z Lúčnice. Dodnes ešte tu a tam zaznie z rádia jej dievčenský soprán v piesni Bartolomeja Urbanca Sláviček je malý vtáčik. Pochodila s ňou kus sveta, v roku 1956 bola na najväčšom lúčničiarskom zájazde všetkých čias, pol roka v Latinskej Amerike, v Brazílii, Argentíne, Uruguaji a cestou späť v Taliansku, sprevádzala ju malá ľudovka, ktorú viedli Vlado Piatkowski a vtedy ešte mladý Bohdan Warchal. Ivanov brat krátko predtým skončil stavebnú fakultu, peňazí nebolo, tak si od Ivana požičal auto na výlet s manželkou... Havarovali. Z auta zostali len trosky. Lekári vodiča pozliepali. Nik však nemohol tušiť, že úder do hlavy sa ozve po rokoch. Milka bola škaredo doráňaná, najmä na tvári. Celé mesiace sa vliekli plastické operácie, viete, ako si z toho mohla zúfať subreta operety! Vilo po rokoch zomrel.

            Dve nešťastia v rodine krátko po sebe. A život sa len valil svojou cestou ďalej, deti rástli, v divadle sa každý večer dvíhala opona, kotúče v rozhlase sa krútili bez ustania, film, televízia, javisko, film... Kolotoč, ktorý sa nezastaví pred ničím.

            Ivan vstúpil do divadla ako chlapec, ale už po štyroch-piatich rokoch vyrástol z neho vyhranený charakterový herec s jemnou senzitívnosťou a akousi plachosťou, ktorá divákov doslova podmaňovala. Taký bol jeho Radúz v Radúzovi a Mahuliene, Viktor v Maríne Havranovej, Chopin v hre Leto v Nohante, filozof Martin v Candidovi, dokonca aj Don Juan. Úsporné gesto, civilná mimika, hlas bez teatrálneho pátosu a deklamatívnosti, čo vtedy nebolo zvykom, skôr naopak – veď tón udávali Mikuláš Huba, alebo hoci Viliam Záborský... a tu zrazu prostá reč. Iba jej lyrický podtón očarúval, odkrýval zraniteľnú ľudskosť a krehkosť bytosti.

            Stvárnil aj iné postavy, mužnejšie, povedzme úlohu Marca Pola v Miliónovom Marcovi, Tichona v Ostrovského Búrke alebo Porotcu č. 8 v Dvanástich rozhnevaných mužoch. Akoby sa však zabudlo, že Ivan Mistrík bol aj skvelá figúrka veselohier – Chruňo v Najdúchovi, Fiala vo Viťúzoch, Števko v Ženskom zákone... Jeho neprekonateľnou postavou bol však gróf Myškin v Idiotovi.

            Každý veľký herec má svoju grandióznu rolu – Olivier Hamleta, Pešek Komedianta, Jean Gabin Tuláka Archimeda, Mistrík si tak zahral Myškina.

            Keď som šiel na predstavenie, už sa po Bratislave šuškalo: Mistrík je úžasný. Spočiatku sa mi to ani nezdalo, človek sa musel dostať do atmosféry hry. Po chvíli sa mi však videlo, že to nie je ani Ivan, že je to ktosi, koho som nikdy nepoznal, s kým sa práve zoznamujem, že je to akýsi čudák, popletenec, rozorvaná myseľ, tak hlboko sa Mistrík dostal do svojej úlohy. Nevedel som, že niekoľko týždňov chodil do psychiatrických ústavov pozorovať pacientov. Javisko opanovala expresivita, s akou som sa vari nikdy predtým nemal možnosť stretnúť. Myškin pred nami jemne odkrýval najhlbšie pohnútky svojich činov, dával nám na známosť obraz svojho utrpenia, svojich vnútorných bolestí, svojej zjazvenej duše v márnom boji o vlastnú záchranu. Zážitok.

            Počkal som Ivana pri hereckom vchode, kým vyjde zo šatne, aby som mu aspoň stisol ruku. Pozval ma do hereckého klubu. Dal si šálku čaju s rumom a potom ešte jednu, popolavý v tvári, vyžmýkaný, mierne sa chvejúci. Vari po prvý raz som naozaj pochopil, koľko námahy stojí ten dvaapolhodinový výkon človeka, čo sa odhodlal byť na istý čas niekým iným a chce o tom, že je naozaj niekým iným, presvedčiť aj obecenstvo. Aby ľuďom ani na um nezišlo, že pred nimi je javisko a na ňom Mistrík, nie Myškin.

            Vďaka úlohe Myškina sa stal herec Novej scény, hosťujúci v SND, stálym členom Činohry Slovenského národného divadla.

            Raz som v nočnom rýchliku do Prahy driemal, bolo to akosi na jar roku 1965, keď mi niekto poklopal po temene. Vlak sa hnal nocou, v kupé svietila len červená žiarovka a orámovaný v žltom svetle z chodby stál Ivan. Cestoval do Kolína nad Rýnom. Gérard Philipe nestihol dokrútiť film, istý čas ležal projekt tak, nehotový, teraz si producenti zmysleli, že ho dokončia. Režisér si vybral dvoch hercov, ktorí by naturelom a azda trochu aj podobou mohli zahrať niekoľko scén za Gérarda – Dána a Slováka. Kamerové skúšky mali byť o niekoľko dní. Mistríkovi, ktorý mal byť jedným z dvoch možných dablérov nebohého G. Philipa, úrady prisľúbili, že výjazdnú doložku mu vybavia za dva dni, medzitým mal ísť do Prahy na Veľvyslanectvo Spolkovej republiky po vízum. Ja som šiel do Prahy na zjazd architektov. Pred pražskou hlavnou stanicou sme sa ráno rozlúčili a dohodli si stretnutie večer v hoteli Alcron, kde mal Ivan rezervovaný nocľah. Tak sme sa stretali po tri večery – raz v esprese hotela, raz vo filmovom klube, raz vo Viole, niekedy s mojimi priateľmi – Pepíkom Podaným z rozhlasu, skladateľom Lubošom Fišerom, kolegami z Mladej Fronty, oveľa viac však bolo pri stole Ivanových kamarátov. V Prahe nebolo obľúbenejšieho slovenského herca ako on. Ivanovu popularitu zatienil až Ladislav Chudík, a opäť nie pre jeho veľké postavy v divadle a televíznych inscenáciách, ale vďaka postave lekára Sovu v seriáli Nemocnica na okraji mesta. Tu som sa zoznámil s režisérom Hoffmanom, Janou Brejchovou, Jiřinou Bohdalovou, Waldemarom Matuškom... Sadli si k Ivanovi ako včely na kvet. Len tú výjazdnú doložku stále nemal. Denne dva razy vyvolával na Krajskú správu ministerstva vnútra do Bratislavy, volal do Kolína, prosil o dva-tri dni odkladu, papier stále nechodil. Darmo mal pas a v pase už vízum – bez doložky sa ísť nedalo. Ja som bol už dávno v Bratislave a Mistrík ešte telefonoval, kde mohol, obchádzal pražské inštitúcie, prosil povereníctvo kultúry o pomoc, nemeckého producenta o strpenie, osem dní takto prosíkal – a nič. Divadlo čakalo. A Nemec už čakať nemienil.

            Gérarda Philipa dohral Dán a Ivan stratil veľkú šancu. Aj slovenská kultúra. Napokon aj štátna kasa, lebo balík peňazí, ktorý mal dostať náš umelec, keď účinkoval v zahraničí, bral zaňho Pragokoncert a ten by mu vyplatil niekoľko tuzexových poukážok. Iba neskôr vyšlo najavo, že akýsi anonym, možno aj kolega z divadla, ktožehovie, napísal na pasové oddelenie Krajskej správy ministerstva vnútra, že Mistrík sa nechce vrátiť. Taký nezmysel! Vari by tu bol nechal Enču a dvoch synov?

            V prvé dni po okupácii sa kamaráti schádzali u choreografa Borisa Slováka na Lehockého ulici 6, v tom dome, kde vyrástol aj Ivan Mistrík a kde ešte bývali jeho rodičia. Slovák mal veľký byt a manželka s deťmi bola u rodičov na Morave. Nik z nás, kto sme tam náhodou boli, nevedel, že Borisov byt je aj akousi tajnou schránkou Ivana Mistríka a ORF. Ivan ráno vyšiel do ulíc s videokamerou, bol všade, kde sa niečo dialo, nakrútil streľbu pred nemocnicou U milosrdných, zúfalý beh akéhosi mládenca po Banskobystrickej ulici, keď za ním guľky vyrývali diery v omietke múru okolo prezidentskej záhrady, nakrúcal tanky v uliciach ovešané protestujúcimi študentmi, Dominika Tatarku, ako reční na betónovom podstavci, na ktorom ešte nedávno stála Stalinova socha... Popoludní doniesol kazetu Borisovi Slovákovi a ten ju vopchal do kachlí. V auguste, to dá rozum, sa nekúrilo. O hodinku – o dve prišiel muž z Viedne, Slovákova spojka. Boris vybral z kachlí malý balíček – a večer vysielala viedenská televízia originálne obrazové spravodajstvo z okupovanej Bratislavy, medzi zábermi aj šoty, ktoré nakrútil Ivan Mistrík.

            Odmlada trpel na tuberkulózu. Hoci streptomycín a moderné antituberkulotiká udržali chorobu na uzde, od pacienta sa žiadala aj istá životospráva. Veď hej.

            Ivanovi už jeden pľúcny lalok museli pred rokmi operovať, dýchal, ako on vravieval, len na štyri valce. V zime 1972 sa Ivanovi stav zhoršil, musel na operáciu, a to už bolo vážne. Ďalšie odobratie pľúcneho tkaniva obmedzovalo funkciu dýchacích orgánov na nevyhnutné minimum. Doviezli ho do ústavu v Novej Polianke, operovať ho prišiel profesor Kostolný. Nám Ivan vravel, že sa mu lalok odtrhol, keď spadol pri filmovačke z koňa. Kdeže, to boli také jeho drobné výmysly. Len nedávno som si to overoval v debate s Jozefom Adamovičom, iba sa zasmial. Ivan že spadol, prosím ťa, veď ten sa koní bál, vždy sadal zaňho na koňa niekto iný!

            Operácia dopadla dobre a onedlho sa Ivan zjavil na Štrbskom Plese. Chodieval sem aj predtým, raz strávil dovolenku v Bivak-klube na Solisku. Pomáhal tu chatárčiť, mal z toho krásne zážitky a pre vyčerpaného človeka a pre tie jeho pľúca to bola lahoda. Po ňom na chate varil Vlado Müller, tak sa tej zimy postretali vo FIS-e, v malom dennom bare pred saunou. Keď sa večer rozchádzali, zavolal som Ivana k nám, nech si niečo zaje, už sa priznal, že je hladný ako herec. Prijal pozvanie. Neuvedomili sme si, že je po sezóne, električiek na Smokovec chodí menej a posledná už odišla. Mal však u nás kde spať. No on – ani nápad! Musí byť ešte dnes v ústave. Nebude predsa porušovať režim, čo si pomyslia, a tak a podobne si vymýšľal. Nedal sa presvedčiť za žiadnu cenu. O polnoci sa vybral pešo starou cestou, okolo zastávky Popradského plesa, do Novej Polianky. Lekári mu kázali chodiť a chodiť. Tak ide! Od parkoviska pod poštou, hoci po starej ceste, aj tak je to najmenej deväť kilometrov. V zime. Po pľúcnej operácii!

            Oveľa viac vedia hovoriť o jeho tatranských zážitkoch chlapci z Horskej služby, a najmä režisér Martin Hollý: napríklad o epizódach z nakrúcania Orlieho pierka a Medenej veže. S chlapcami, ktorí ich zabezpečovali, učili ich používať horolezecké náčinie a správne loziť aspoň metrík-dva – ostatné už sfalšuje kamera – sa ihneď spriatelil. Keďže však nepoznal všetkých po menách, vyriešil to jednoducho – každému vravel „Starec“. Vlastne, ako mi to po rokoch interpretovali: „Tarec“. Jeho šušlavá sykavka zanikla, splynula s nasledujúcou spoluhláskou. Tarec, vravia Tatranci, bol najmilší chlapec zo všetkých hercov všetkých čias.

            Martin Hollý mi raz spomínal, ako musel dať hercom „suchý program“, ako sa musel zahrať na Gorbačova a zaveliť: Kým tu krútime, nepije sa! Nech nikomu na izbe nenájdem fľašu! Hoci film, ako dobre viete, všeličo preinačí, zo svahu urobí strminu, z malého výstupu nebezpečnú stenu, z vyčnievajúcej skaly štít, predsa len to boli náročné výkony aj pre mladých a silných hercov a Hollý nechcel, aby sa nebodaj niekomu čosi prihodilo. Počúvli, museli.

            Počas nakrúcania bývali v hoteli Bellevue. Ivan Mistrík sa raz zdržal, režisér za ním zbehol do izby. Práve sa obliekal. Martin Hollý si teda na minútku sadol, a keďže na stolíku bola karafa s vodou a dva poháre, nalial si do jedného a vypil dobrý dúšok, tak od smädu. Zdúpnel. V karafe bola vodka.

 

            Zle je mladému chlapovi na svete bez ženy. Ivan už bol zo dva roky vdovcom, keď mu nadbiehala mladá speváčka Marika Klesniaková. Očarila ho.

            Bola z toho láska ako hrom. Manželstvo, dieťatko.

            Stretli sme sa raz pod ich bytom, na terase kaviarne Polom. Vrátili sa práve z Kalifornie. Marika mala otca emigranta, žil tam niekde, na juhu Spojených štátov, pozval novomanželov na svadobnú cestu. Ivan bol nadšený ako malý chlapec. Utekal hore do bytu, doniesol mi hŕbu pohľadníc, prospektov, ešte aj jedálne lístky z reštaurácií a motorestov, plážových kaviarní a nočných klubov, kde všade ich svokor zaviedol. Nech to znie akokoľvek nepresvedčivo – Ivan Mistrík videl predtým veľmi málo sveta, takmer nič. Amerika ho fascinovala, priam horel, keď mi rozprával zážitky. Tešil som sa spolu s ním. Najmä z toho, ako krásne hovoril o svojej mladej žene.

            Čo sa potom odohralo?

            A kto to už vie?

            Povrávalo sa – dodnes sa ešte hovorí – všeličo.

            Iba jedno je však isté:

            Puška. Spúšť. Strela. Smrť.

 

            Ludvík Aškenazy má vo svojich krátkych prózach, vo svojej Čiernej skrinke, krásny verš:

            Človek je z uhlíka, kyslíka, dusíka, vápnika... zo spomienok... a z muža a ženy, ktorí sú v ňom.

            V tom sme si všetci rovní, ani Ivan nebol výnimkou. Bol iba krehký. Nevládal trpieť.

            Hoci trpieť patrí k hercovmu talentu.

 

            Boli raz herci poľovať na divé husi. Rovno pred ním vyletela zo šáchoria húska, Ivan namieril, bác – a hus letí ďalej. Ivan skloní flintu a kričí za ňou:

            – Len si leť, s tým prestreleným srdcom...!

(SSS, 1997)