Vyhľadávanie
VŠETKO, ČO VIEM O STREDOEURÓPANSTVE
(s trochou priateľskej pomoci od Olomouca a Camusa)
„Stredoeurópanstvo,
to nie je štátne občianstvo,
ale svetový názor.“
György Konrád
Človek môže prežiť v strednej Európe celý život, a nemusí byť zato Stredoeurópanom. Poznám v slovenských horských obciach absolútnych suverénov svojho teritória, teda územia, ktoré vládzu obísť na vlastných nohách; vedia, na ktorom chodníku môžete stretnúť medveďa, kde nazbierate repík lekársky a kedy dovezú dolu do predajne čerstvý chlieb. Zvláštne, že vo veľkých mestách a veľkých dedinách sa títo ľudia pohybujú veľmi neisto a vyslovujú sa o nich znevažujúco a paušálne. Asi tak, že je v nich strašne veľa špiny. Ich zdravý úsudok zrazu žalostne zlyháva; nevyjadruje poznanie, iba náladu. („Ale veď to je veľmi stredoeurópske!“ povedal by mi na to asi Camus. „Môže sa azda jednotlivec dopracovať k presnejšiemu poznaniu, ako je nálada? Aj na teórii relativity je geniálne iba to, že Einstein našiel pre svoju náladu matematický vzorec.“)
No a človek môže byť po celý život Stredoeurópanom, a vôbec na to nemusí prísť. Ja som mal to šťastie, že som v Brne na hlavnej stanici stretol Camusa.
Že Camus na svojich potulkách pobudol v Brne, zistili prekvapení bádatelia z jeho Zápiskov. O návšteve Olomouca sa v Zápiskoch nehovorí, dnes o nej zrejme viem iba ja. Camus je mŕtvy a medzičasom, niekedy začiatkom osemdesiatych rokov, zomrel aj recepčný z hotela Palace. Zhodou okolností, na ktorú tu nie je čas, som sa po mnohých rokoch s recepčným zoznámil bližšie; bol to vzdelaný pán s vrúcnym vzťahom k literatúre. Sám písal snové príbehy plné rozprávkových tolkienovských bytostí. Pokiaľ viem, ani jeden nikdy nevyšiel. („Aké stredoeurópske!“ povedal by určite Camus.) Tak či onak, tento vzdelaný pán s literárnymi sklonmi sa nad menom Camus v knihe hostí nijako nepozastavil. Uvádzam to tak trochu na svoje ospravedlnenie.
Morava mala vtedy svoju sezónu. Bola tak nejako ľúbezne naklonená, že do nej samospádom stekali budúci európski spisovatelia; niektorí dokonca priamo na nej vyvreli. Myslím, že niekedy v tom čase sedel za krádež a potulku v ostravskej šatlave Jean Genet. Vybral sa za poľským milencom a stiekol do Ostravy. Ďalej sa nedostal, poslali ho postrkom domov.
Camus teda cestoval inkognito. Čo mu aj, pravda, iné zostávalo. Keby bol začal na brnianskej stanici vykrikovať: „Je suis Camus!“, ľudia by si nepomysleli, že je Camus, ale že je blázon. Iste, doma nie je nikto prorokom, ale keď na vás doma všetci bzdia, to ešte vôbec neznamená, že ste získali výučný list na proroka v cudzine.
Nie, na Camusovi nebolo nič krikľavé. Všimol som si ho azda práve preto, že tak ladil s halou brnianskej stanice. Keby bol úmyselne hľadal slušivé pozadie, nebol by si mohol vybrať lepšie. Taký usedený, zažratý smútok, ktorému už dávno odcestovali všetky dôvody, také sadze na koľajisku elektrickej trakcie. Nemyslel som si, že na tej lavičke čaká na vlak; nevyzeral ako cestujúci, ale ako človek na cestách, a nesúviselo to nijako so stanicou. Rovnako by bol vyzeral vo foyer Janáčkovho divadla. Človek, o ktorom si dvaja známi za chrbtom prehodia: „Ten s nami dlho nepobudne.“ Jasné, len kým ho nezačnete nudiť, miláčikovia!
Ako vravím, Camus vôbec nepôsobil exoticky. Mal azda o milimeter tmavšiu pleť, ale sú tváre, ktoré stmavnú aj od únavy. Tváre váčky pod božím okom, ktoré zvestujú, že Boh má za sebou zlú noc. Čierne, nakrátko ostrihané vlasy, v kútiku úst frajersky zavesená cigareta – ale kto by nepoznal Camusove fotografie. S tou opálenou pleťou vyzeral tak trochu ako sicílsky sedliak, lenže ja som sicílskeho sedliaka nikdy nevidel. Za seba by som skôr povedal, že bol smutný, ale živo, ba až radostne; bol v tom smútku doma, vo svojom živle. Oči mu skákali ako sekundy na digitálnych hodinkách.
Bol som vtedy mladý a ešte som veril v náhodu. Myslel som si, že ten človek si naozaj ku mne prišiel pripáliť cigaretu, prehodili sme pri tom zopár slov a tak nejako sme si padli do oka. Do nôty. Dnes odhadujem, že už mal svoje napozerané a rozhodol sa prejsť do ďalšieho štádia. K počúvaniu. Vytipoval si ma a odchytil ma ako jazyka.
Pokiaľ ide o mňa, mám k Brnu zvláštny vzťah. Je to na celej Morave, ba i v Čechách jediné mesto, kde mi zomrel otec. Chcem povedať, že priznávam Brnu isté výsady a – dajme Freudovi, ináč tiež moravskej vyvreline, čo je Freudovo – zakaždým, keď sa naskytne príležitosť, prejdem sa po uličkách okolo stanice v nepriznanej nádeji, že zrazu spoza rohu vyjde otec, zbadá ma a povie: „Tak už som tu.“ A ja mu na to: „To ti trvalo.“ Bolo by to ináč v jeho štýle, veď aj umrieť do Brna sa vybral iba tak, ani sa poriadne nerozlúčil. Len nám v kuchyni pod lampou povedal: „No, dovidenia“ a naposledy sa odrazil v obločnom skle. Mimochodom, po toľkých rokoch by som ho už iste nespoznal. Čierne, nakrátko ostrihané vlasy, v kútiku úst frajersky zavesená cigareta, od fajčenia zažltnuté prsty... Čoby nie.
Svoju úlohu azda zohrali aj rôzne maličkosti, napríklad že Camus bol cudzinec, v tých časoch v našich končinách pomerne vzácne zviera. Tu už potom nešlo o mňa osobne, bol som za všetkých: aby si, keď nič iné, odniesol od nás dobrý dojem. Niežeby som si to priamo zadal ako úlohu, ale ponevierala sa kdesi v pozadí taká myšlienočka. („Aké milo stredoeurópske!“ povedal by iste Camus.) No a ešte tu bol, pravdaže, cudzí jazyk. V cudzom jazyku je človek schopný vysloviť veci, ktoré by v materinskom zo seba nikdy nedostal; cudzím jazykom hovorí cudzí človek, za ktorého nepociťuje nijakú zodpovednosť ani hanbu. Je to ako maľovanky, o všetkom dôležitom je vopred rozhodnuté a vám stačí dávať pozor, aby ste farbičkou neprešli cez čiaru. Toľká sloboda!
Cestoval som vtedy vlastne do Olomouca, kde som mal robiť porotcu pri voľbe Miss – ak sa nemýlim, Miss Ľudová demokracia. Do Olomouca chodil z Bratislavy aj priamy vlak, ale mám k Brnu zvláštny vzťah, a tak som si vymyslel, že cestu preruším a zájdem na brnianske výstavisko, kde sa práve konal veľtrh nábytku. Pravdu povediac, vymyslela to moja žena, ktorá bola ešte mladá a verila na budúcnosť, konkrétne verila, že raz nastane taká chvíľa, keď budeme mať svoj vlastný byt. Ja zásadne beriem chvíle na vedomie, až keď sú prítomné, ale nepadne mi zaťažko trochu sa kvôli žene pretvarovať, najmä keď som vopred vedel, že nijaký nábytok nekúpime. Takto som to všetko hneď aj vysypal Camusovi, zadychčane a jedno cez druhé, lebo som sa v kútiku duše po celý čas obával – Francúz, frajersky zavesená cigareta a tak ďalej –, že sa ma opýta, kde sú tu v meste kurvy. To som nevedel, a čo je horšie, v tom čase by som nebol kurvu spoznal, ani keby sme do nejakej rovno vrazili.
Po toľkých rokoch, prirodzene, neviem náš rozhovor presne rekonštruovať. Napokon, o nijaký rozhovor vlastne nešlo, Camus zo mňa jednoducho ťahal rozumy (on sám to formuloval ohľaduplnejšie, že chce „podoprieť svoj názor mojimi skúsenosťami“). Ale to som si vtedy neuvedomoval. Pamätám sa, že sa ma opýtal, prečo som, pokiaľ ide o nábytok, taký skeptický, a ja som mu povedal, že čo u nás človek vidí vo výklade, v obchode aj tak nikdy nenájde. Výklad v našich zemepisných šírkach nie je oznamovací, ale podmieňovací spôsob, ono povestné „keby nie keby“ a predavač nemá za úlohu predávať, ale vysvetľovať, prečo nemôžeme byť všetci v nebi. Veď aj v tomto prípade sa moja skepsa ukázala plne oprávnená: súprava, o ktorú som sa zaujímal, je na najbližšie dva roky vypredaná a ďalšie objednávky predbežne neprijímajú.
To sa mu páčilo; nie hádam, čo som hovoril, ani ako, ale myslím, že ho potešilo, ako ma uhádol, aký som presne na želanie. Ponižujúce, vlastne, keby som to bol postrehol, lenže ja som sa v jeho súhlase neprehraboval. Pocítil som drgnutie, a viac mi nebolo treba.
„Keď človek vyjde na dosky, ktoré znamenajú svet,“ povedal som – to ma už cudzí jazyk schmatol za pačesy a vláčil ma, kade sa mu zachcelo – „tak sa poobzerá po javisku, aby vedel, v akom kuse to má vystupovať. No, a v našich zemepisných šírkach stačí, aby ste sa chvíľku venovali niečomu osobnému, napríklad si zaviazali šnúrky na topánkach, a keď zdvihnete hlavu, zistíte, že medzičasom ktosi všetky kulisy prestaval. Preto sa v našich zemepisných šírkach nábytok nedá kupovať, ale ani vyrábať tri roky dopredu.“
„To je dobré,“ zasmial sa Camus. „Vo vašich zemepisných šírkach? Myslíte ako strednú Európu?“
Nemyslel som strednú Európu, s takým pojmom som sa dovtedy nestretol ani v predpovedi počasia. Aká už stredná Európa, keď pre samé opony nedovidíte za vlastné humná! Nie, „naše zemepisné šírky“ bol krycí, nezávadový termín pre istý spoločenský systém, alebo ako sa vtedy s obľubou vravievalo, zriadenie. „Priam ukážkovo stredoeurópske, nazývať režim zemepisnou šírkou!“ zvolal by zaručene Camus, keby sa to bol dozvedel, ale také veci sa cudzincom na nos nevešajú. Preto som mu prikývol.
Takto to bolo. Táranie, samé taľafatky a pišoláčiny, ale zdalo sa, že práve ony Camusa neodolateľne priťahujú. Akoby sa jeho záujem riadil hľadiskom bezvýznamnosti; akoby jedine bezvýznamné malo pre neho ešte význam. Bol, ak to tak možno povedať, historikom toho, čo nemá históriu, omrviniek, ktoré nepovšimnuté padajú pod stôl dejín. Že by už iba tieto bezprizorné, neinventarizované okamihy vedel pocítiť ako život? Dnes, keď máme toľko významov, že nám pre ne začínajú chýbať skutočnosti, dnes mu, myslím, rozumiem. Bože, ako ja nenávidím dejiny, ten vlastný životopis ľudstva! Ale možno, že záujem o triviálne bol u Camusa len spôsobom, ako sa nevytrhnúť zo zamyslenia.
„V Amerike,“ povedal napríklad, „kde tieto voľby kráľovien vlastne vynašli, sa súťaží o titul Miss Vybočené koleno, Miss Najokrúhlejší pupok, alebo hoci Miss Materinské znamienko na riti. Tam sú kritériá viac-menej jasné. Ale Miss Ľudová demokracia?“
Pokúsil som sa mu vysvetliť, že v našich zemepisných šírkach ani pri súťaži krásy nepovažujeme ženu za predmet, za zhluk koniec koncov náhodných, i keď oku lahodiacich foriem. Nejde predsa o to, udeliť cenu za dizajn, alebo exaktne premerať objemy nejakej Aničky či Marienky. Keď sa žena vydarí, stelesňuje pre nás okrem seba samej aj čosi iné, nejakú vyššiu duchovnú hodnotu. Práve preto si organizátori pozvali do poroty viacerých vynikajúcich spisovateľov, lebo tí sú na duchovné hodnoty najväčší experti.
„Pozoruhodne stredoeurópsky postoj,“ poznamenal Camus. „Ale to je potom pre vás veľký úspech!“
Dôstojne, ba až trochu dotknuto som odvetil, že to nemôžem považovať za úspech, lebo sa ani v ženách, ani vo vyšších hodnotách nevyznám, a keby aj, nemal som ešte príležitosť svoje prípadné znalosti verejne demonštrovať, takže organizátori si ma vybrali z celkom iracionálnych a mne nepochopiteľných dôvodov. Okrem toho byť porotcom nikdy nepatrilo k mojim ambíciám. Ja si totiž svoje ciele nedávam určovať zvonka, ale si ich určujem sám, som teda aj jediným arbitrom svojich úspechov.
„Keď vás tak počúvam, vy si veľa úspechov neužijete,“ povedal Camus a prirovnal moju situáciu k Sizyfovi, ktorý trpezlivo valí balvan na kopec, ale vždy tesne pred vrcholom sa mu skotúľa. Ja som s bezstarostným pesimizmom mladého človeka vyhlásil, že v tom sa nijako nelíšim od ostatného ľudstva. Keď uvážime, koľko možností má pred sebou novorodenec a ako málo z nich do smrti uskutoční, môžeme s pokojným svedomím hovoriť o fiasku. A už to fičalo. Podľa Camusa napríklad Američania, keď už o nich bola reč, Američania by si otupné tlačenie balvanu spestrovali súťažením, kto ho dotlačí najvyššie, a tesne pred okamihom spätného pádu by sa na dôkaz dávali odfotografovať. „V našich zemepisných šírkach, kde si potrpíme na istoty,“ povedal som mu na to, „by Sizyfos cestou dolu niesol balvan na pleci, aby sa mu nedajbože niekam nezakotúľal; lebo čo bez balvanu s načatým životom?“ Takto sme blbli a ja som si ani neuvedomil, že Camus – azda iba z roztržitosti – nastúpil do vagónu so mnou. Vlak sa pohol.
Morava, kde ju poznám, plynie pomaly a spoza okna vlaku je ťahavo sladká. Medová. Zalepila mi ústa. V Olomouci som mal rezervovanú izbu v hoteli Palace. Camus sa pridal. „Voulez-vous coucher avec moi?“ spýtal som sa ho trocha neobratne, ale vzal si samostatnú izbu; rumenec, čo ma vzápätí oblial, mu iste pripadal neznesiteľne stredoeurópsky.
Včasráno, ešte pred raňajkami, sme si vyšli na krátku prechádzku. Kráčali sme stále rovno, aby sme nezablúdili. Všade okolo postávali domy, v rannej hmle čierne. Ticho mrholila omietka.
„Smutné mesto,“ povedal som, keď ma už mlčanie začalo omínať. Myslel som si, že ulahodím Camusovej nálade, tomu hnedému tónovaniu, ale opravil ma: „Je to mesto, v ktorom dlho pršalo.“ Zdvihol si golier na saku a zarosené obrvy mu ovisli ako zrelé klasy. „Pamätá si, ale necíti potrebu o tom hovoriť,“ dodal ešte. „A o to ide: zostať pánom vlastnej porážky.“ Potom sme v ostrom vzduchu šli už mlčky.
Camus si, nazdávam sa, cestovaním riešil problém, alebo aspoň hľadal prostredie, kde by jeho problém nebil do očí. Je to stále ten istý problém, len má v každom období iné pomenovanie; dnes ho prezývame „kríza identity“. Povedal by som, že ho okašlala frajerka, vtedy sa zvyčajne v mladom človeku spúšťa onen sled trýznivých otázok od „čo sa jej na mne nepáči?“ až po „kto vlastne som?“. Ten priamy úder na solar plexus, solar nexus i solar sexus, keď po prvý raz zistíme, že inému sme iní ako sebe! Darmo si nahý Rómeo ohmatáva úd za údom, že čo je na ňom Montek; darmo za iným oknom nahá Júlia hľadá v zrkadle, čo je na nej Kapuletová! Ale nech; keby aj okliesnil, keby uťal, vyvrhol zo seba všetko, čo spoznal ako Monteka, ocitol by sa po tom krutom kýptení iba pred ďalšou, ešte ťažšou otázkou: Čo je na mne Rómeo? Pritom je riešenie celkom jednoduché, gordické. Najkrajšie ho, myslím, ešte aj s visiacim soplíkom začudovania, vyjadril György Konrád: „Ja som dokonca zistil, že každý je vždy len jeden.“
Miss Ľudová demokracia sme zvolili, ale veľa sa tým nevyriešilo; o rok aj tak bolo treba zvoliť novú. Lenže o rok bol už jeden spisovateľ z poroty v Amerike, druhý v Kanade a tretí vo Francúzsku. Mne s mojou ťarbavosťou to trvalo dlhšie, ale naveľa, naveľa som sa v cudzine ocitol aj ja; dnes teda už aj na moju, nielen na ich adresu hovorí iný európsky spisovateľ, ktorý vyvrel na Morave, ale doputoval iba do Prahy: „Mně na těch emigrantech taky vadí, že se považují za cennější lidi, než jsme my ostatní. Jako by právě oni byli obzvlášť hodni záchrany. Kdyby tu byla svoboda, jiste by zůstali. Tak svobodu ano, a masový hrob ne? Co si o sobě myslí?“
Keď som sa večer vrátil do hotela, recepčný mi oznámil, že pán Camus uvoľnil izbu a odišiel. Nikdy viac som ho nestretol. Spomienky rednú, na lakťoch a na kolenách začína presvitať holé telo života. Bývali chvíle, že som pochyboval, či sa mi to nesnívalo. Nie, v Zápiskoch sa o Olomouci nehovorí, ale po rokoch som objavil jedno také miesto v románe:
„Pravda, dnes je celkom prirodzené, že ľudia pracujú od rána do večera a potom sa snažia zabiť čas, ktorý im ostáva pre život, v kartách, kaviarňach alebo táraním do vetra. Sú však mestá i krajiny, kde ľudia občas tušia, že jestvujú aj iné veci. Obyčajne to však nemení ich život. Ale raz tušili, a to vždy čosi znamená.“
To je Camusov odkaz Olomoucu; alebo možno odkaz Olomouca Camusovi. Tak či onak, iste sa zhodneme, že je bytostne stredoeurópsky.
