Kšeft

Svietiace tykadlá

„Svieti to? Nesvieti? Iba to cinká? Hmm. Škoda,“ otravovali ma všade, kde som prišiel. Začal som o tom rozmýšľať. Čo keby som vyrá­bal svietiace tykadlá? Ibaže jeden hlúpy vypínač stál pätnásť korún. Možno by sa dal kúpiť aj za menej, no keď som si to spočítal: baterky, vypínač, drôty, diódy, výroba jedného svietiaceho tykadla by ma vyšla na sedemdesiat korún.

Už som si myslel, že to vzdám, ale hneď po Velkej pardubickej som sa zastavil v Prahe u Knapa. Chlapík vlastnil velkoobchod s balónmi a rôznymi zábavnými serepetičkami. Predával ich kolotočiarom po celých Čechách. Šiel som za ním kvôli inšpirácii. Čo keď má nejakú novinku? Ako ma vodil po sklade, iba tak, medzi rečou, mi ponúkol svietiace náramky. Boli z bakelitu, na ruke držali pomocou gumenej pásky. Stáli osem korún, no keby som ich zobral viac, mohol by mi urobiť cenu. Z obchodného hľadiska to bol číry nezmysel (nič na ruku sa nikdy dobre nepredávalo), ale keď som sa náramkom lepšie prizrel, dostal som nápad. Kúpil som ich asi sto na skúšku.

Keď som sa vrátil domov, zavrel som sa do izby a pustil som sa do experimentovania. Celý týždeň som iba skúmal, vymýšľal, chodil zadumaný a robil som si náčrtky. Náramok mal v strede vypínač s diódou, po stranách ďalšie dve. Vo vnútri bol plošný spoj s časo­vačom. Diódy svietili striedavo. Bolo ich treba odspájkovať, iba tú pod vypínačom nechať. Vnútrom pružiny prevliecť drôtiky, rozdeliť guličku na tykadle, prevŕtať do nej dierku, prispájkovať diódu, roz­strihnúť gumený náramok, aby sa dal ukotviť na čelenku.

„Nechaj to na Číňanov,“ smial sa mi Purdeš, keď som sa mu zve­ril so svojím plánom. Ale mne to nedalo. Tri týždne som skúšal a kombinoval. Potreboval som k tomu iba drôty, spájkovačku, lep, čas a trpezlivosť. Jedného dňa som vyšiel z izby s prvým prototypom. Zavolal som ženu, deti, zavrel sa s nimi do kúpeľne, zhasol som lampu a zapol som tykadlá. „Uááá! Nádhera!“ žasli.

Aby som si postup osvojil, meral som čas jednotlivých úkonov pomocou stopiek. Rozdelil som ich na desať fáz. Po tridsiatom kuse vyzerali tykadlá celkom slušne. Kombinoval som farby. Zelené a fia­lové guličky som používať nemohol, lebo pohlcovali svetlo. Skúšal som to až dovtedy, kým som nedokázal vyrobiť jedno tykadlo za tri minúty.

Ešte som musel nakúpiť svietiace náramky. Zavolal som teda Knapovi, po koľko mi ich dá, keď ich zoberiem viac.

„Kolik je víc?" spýtal sa.

„Tisíc kusov?“

„Pét korún,“ prehlásil.

„Keď mi dáš po štyri, vezmem všetky,“ navrhol som mu.

„No jo. Ale mám jich asi pét tisíc,“ vzdychol si.

Vycestoval som do Prahy a skúpil som ich všetky. Bolo ich desať škatúľ, ledva sa mi zmestili do auta.

Ešte som si objednal tykadlá, nakúpil som drôty, spájkovačky, do­statok lepu, cínu a pustil som sa do roboty. Prvých sto tykadiel som vyrobil sám. Lenže nestíhal som. Sezóna bola v plnom prúde. Musel som si na to niekoho najať.

Oslovil som teda Purdeša. Ponúkol som mu desať korún za kus a dal som mu na to dva týždne. No kým sa mne podarilo vyrobiť štyristo kusov, Purdešovi necelých päťdesiat. Keď mi ich doniesol, skoro som padol z nôh. Tykadlá boli zašpinené od lepu, guličky ne­priehľadné, pružiny ponaťahované. Mnohé ani nesvietili. Purdešovi sa síce páčili, ale radšej som sa poobzeral po niekom inom.

Švagriná s mužom strihali za socializmu kožené rukavice pre Rempo. Boli nezamestnaní, takže mali veľa času, ale málo peňazí. Nanosil som im materiál a zasvätil som ich do výroby. Vždy keď mi odovzdajú tykadlá, rovno ich vyplatím. O pár dní mali hotových prvých sto kusov. Každú chvíľu mi hlásili počty. Takým tempom vyrobili asi tisíc tykadiel. Avšak uprostred decembra mi zavolali, aby som si prišiel po materiál, že už vyrábať nechcú. Dcéra z Holand­ska im totiž poslala peniaze. Po Novom roku sa však do toho veľmi radi pustia. Darmo som im vysvetľoval, že po Novom roku to bude zbytočné. Neostalo mi nič iné, než robiť tykadlá sám. Po Vianociach sme so ženou od rána do noci iba spájkovali, strihali, skladali a lepili. Do konca roka sme ich vyrobili ešte štyristo.

Plán na Silvestra bol takýto: My s Marikou pôjdeme autom do Prahy. Purdeš s Mariánom vlakom do Bratislavy. Na Nový rok sa stretneme v Trenčíne. Cesta mi dala riadne zabrať. Všade boli záveje a kopy snehu. Do Prahy sme dorazili až za tmy. Zaparkovali sme pri nábreží Vltavy, zobrali dve tašky a ponáhľali sme sa na Staromestské námestie. Bolo tam dosť ľudí, veľa cudzincov, najmä Američanov. Stánkari poskakovali v mraze a šúchali si prsty. Ochladilo sa na mí­nus desať. Keďže okolo hliadkovalo priveľa policajtov, išli sme sa pozrieť na Václavák. Ten zasa okupovali Taliani. Postávali v krúžkoch a húževnato odpaľovali petardy. Nemalo to tam žiadnu atmosféru. Radšej sme sa vrátili na Staromestské námestie.

Program už začal. Davy sa hrnuli. Len čo sme vybalili, o svietiace tykadlá bol veľký záujem. No kupovali iba Česi. Taliani o ne ani nezakopli. Predávať v Prahe načierno nie je ľahké. Ale získať povo­lenie bolo takmer nemožné. Po pestrých skúsenostiach z leta som vedel, že nás môžu hocikedy vyraziť. Kým Marika predávala, snažil som sa jej kryť chrbát. Taliani odpaľovali petardy z ruky. Svišťalo to tam ako na bojisku. Policajti pobehovali hore-dole a nestačili zjed­návať poriadok. Každú chvíľu ti mohla vraziť nejaká raketa do oka. Marika sa triasla od zimy a od strachu si zakrývala tvár. Musel som za ňu prebrať iniciatívu. Bez zárobku som sa domov vrátiť nechcel. Ochladilo sa na mínus šestnásť. Pražáci z námestia postupne zmizli. Radšej to vzdali. Ostali iba Američania a Taliani. Tí nekupovali vôbec. Američania málo. Neviem po anglicky. Bolo ťažké sa s nimi doho­voriť. Vrhali sa na mňa ožratí s kopami otázok, ťahali mi tykadlá z rúk. Po čase som si však našiel metódu. Vybral som z vrecka českú stovku a keď sa ma niečo pýtali, názorne som im ju ukazoval. Platili mi dosť neochotne, prevracali očami, ťukali si na čelo. Hodil som do seba poldeci rumu a s taškou na pleci som si razil cestu davom. Vrešťali mi do ucha, mal som ich doslova plné zuby. No tiež som im to nedaroval. Keď mi dali dve stovky, strčil som im do ruky dve tykadlá a poslal som ich do hája, ani som im nevydával. Okolo mňa to svišťalo a smrdelo pušným prachom. Policajti ma prestali zau­jímať. Keby ma vykázali za čierny predaj, bol by som im možno aj vďačný. Aspoň by ma vyslobodili z toho ľudského mažiara. Keď som stál pri stánkoch s občerstvením, odrazu zo strechy zoskočili dvaja, ozbrojení až po zuby. Rozmýšľal som, či ma nechcú chytať, no iba si skracovali cestu. Chvíľu na mňa nechápavo civeli a hlásili niečo do vysielačky. Potom mi jeden cvrnkol prstom do tykadiel. „Hele, ufon!" zasmial sa a začal sa s kolegom predierať hustým davom.

Ozvalo sa odpočítavanie. Ľudia hľadeli už iba na nebo. Nič iné ich ne­zaujímalo. Vybuchli ohňostroje - znamenie, že môžeme zbaliť. Utekali sme s Marikou k autu. Po ohňostroji sa v uliciach zvyknú tvoriť zápchy.

S Purdešom a Mariánom sme sa stretli na druhý deň v Trenčíne v do­hodnutej krčme. Podriemkavali tam nad pivom, uštvaní, zbití, tašky na zemi pri nohách. S úľavou som si všimol, že sú takmer prázdne.

„No ako?“ horel som zvedavosťou.

Marián na mňa hodil opitý úsmev. Dlho sa nič nepredávalo. Ale keď sa zotmelo, navalili sa davy a ľudia im začali trhať tykadlá z rúk. Niektorí brali aj po päť kusov. Obyčajné tykadlá vôbec nešli. Kon­kurencia zúrila. Úplne ju odstavili. Predali asi tisíc kusov. Tie, čo sa zvýšili, sú rozbité alebo vyblikané.

Cesta domov sa nekonečne vliekla. Bol som uštvaný, oči sa mi lepili, hlava mi padala. Musel som dávať pozor, aby som nevyšiel z cesty. Tesne pred Žilinou všetci v aute zaspali. Popri šoférovaní som v tichu o všeličom dumal. A najmä o tom, že vďaka svietiacim tykadlám prežijem zimu s rodinou v relatívnom pokoji. Bolo hmlisto, pod Strečnom sa tvorili dlhé kolóny. Musel som sa premáhať, aby som nezaspal. Ani neviem, ako sa to celé zbehlo. Keď som otvoril oči, vykríkol som od úl'aku. Ocitol som sa v protismere. Auto oproti mne zatrúbilo na výstrahu. Bleskovo som skrútil volant a zaradil som sa do svojho pruhu. Minuli sme sa o chlp. Môj výkrik zobudil ostatných. Nechápali, čo sa deje.

„Práve sme sa druhýkrát narodili,“ skonštatoval som.