Vyhľadávanie
1
Oddávna je tu, zvetraná poľná pieta
v liečivom objatí, v mäkkosti slov lamium album.
Meno Hluchavka vysvetľuje odolnosť
voči vonkajším šumom, život vnútra,
množstvo medu, vnímavosť, spriaznenie.
Priezvisko Biela je z mierumilovného rodu,
v jeho rodokmeni, verím, mám aj ja
svojich pradávnych príbuzných.
Rástla okolo piety, zbieral som jej kvety,
desaťročný, potom som chcel prebehnúť
cez čerstvý asfaltový koberec.
Uviazol som v ňom, musel som sa oslobodiť
z topánok, domov som prišiel bosý.
Spomienky nesú túžby, slová významy.
Pieta je citadelou medzi nimi.
2
V dospelosti som objavil múr medzi mnou
a mnou, na ňom nápis: Ja som dvere.
Tam na prahu vystrkuje pazúry moja duša.
Upokoj sa, na niečo prídeme, vravím jej
z druhej strany múra, zberateľ kamienkov
z túlavých ciest všetkých svetov, osirelý
medzi svetielkujúcimi muškami; každá,
keď sa k nej priblížim, zhasne. Utiahol som sa
potme rúbať drevo. Skončil som s odťatým
bruškom palca. Žena ma s láskou ošetrila.
Schúlil som sa do seba, prikladať do krbu
zakrvavenými trieskami, moja malá obeta.
Plameň s radosťou siaha do výšky, bolesť
horí vo mne, osvetľuje čoraz väčší priestor,
spája štyri obzory vôkol horúceho stredu.
3
S turistickým sprievodcom aj bez neho,
len v sprievode seba samého, navštívil som miesta,
kde chrámy čakajú v rade na veriacu dušu.
Večnosť si v nich odložila čas. Duch sa znova
vznáša nad vodami ako pri stvorení sveta.
Oči hľadia pred seba, ale len vzadu
je všetko jasné. Moji rodičia, starí a prastarí rodičia
pochádzajú z veriaceho kraja. Melancholické
vlnenie odtiaľ, z osudov drahých mŕtvych
mi šumí v ušiach ako more v mušli.
Keby som si mal vybrať chrám,
bola by to krajina a uprostred nej pieta.
Z rúk sochára, ľudového rezbára či maliara,
z mávnutia svetla, z nazbieraných emócií,
stále tá istá, mlčanlivá obeta a láska.
4
Keď sa stmieva, približujú sa vlci.
Nadránom prichádzajú sny. Viem,
že je hlas. Má telo básne, poslanie
neposlušne protirečiť zmaru. V škrtaní slov
a pálení rukopisov je štipka evolúcie.
V zavíjaní víchrice je niečo cielené: Obetuje
všetku energiu pre nasledujúci pokoj a vyjasnenie.
Obradné pŕchnutie jesenných stromov
je dojímavé: Obetujú všetku svoju krásu.
Vyzliecť sa zo seba, odumrieť svetu, prezimovať
do nového nadýchnutia a rozžiarenia;
prejsť nevšímavo popri sebe – k Tebe, Pane.
Z hluchavky bielej pri soche piety
vykukla poľná myš, obhrýza slová.
Náručie Matky je ťažké, mrazivé jazvenie trvá.
11. januára 2012
