Vyhľadávanie
(úryvok)
Už od rána sa statkom rozliehal buchot a hrmot. Draga horlivo trieskala hrncami, celá šťastná, že starký neposlal večer hostí preč. Zariekala sa pri škodoradostnom škriatkovi Didovi, že spraví všetko preto, aby si naklonila priazeň bohyne Živy a uctila si cudzincov. Vyvárala maškrty, na ktoré sme neboli zvyknutí, pretože starkého život bol presne ako on sám: strohý, prísny a jednoduchý. Jeho spôsobom sa musela prispôsobiť aj Draga. Na raňajky sme mávali prosnú kašu, na večeru tiež a na obed kúsok upečenej diviny. Kľúče od komory nosieval starký za pásom. Zvyčajne trvalo hodinu aj dve, kým si ich Draga vyhundrala a mohla načrieť mericou do vreca s múkou, prosom či masťou.
Tentokrát však dal starký Drage kľúče dobrovoľne a ona už od skorého rána pobehovala medzi komorou a kuchyňou.
Naše malé hradisko sa nepodobalo na obydlia, v ktorých bývali ostatní členovia rodu Madubcov. Tí sa bránili proti dlhým a krutým zimám, čo na tento kraj posielala Mokoš,vyhĺbenými polozemnicami, nad ktoré stavali drevené nadstavby s podlhovastými šindľovými strechami. Uprostred takejto polozemnice sa postavila piecka a okolo nej kamene. Tie sa polievali vodou. Polozemnice sa tak naplnili teplou parou a o vykurovanie bolo postarané.
Straha Koniar, vladyka rodu, však nemohol bývať ako prostý ľud. Hradisko bolo postavené na kruhovom pôdoryse, obohnané valom z drevených kolov. Už bolo staršie, pamätalo si ešte časy starého deda. Cez cestu, ktorá pod ním viedla, sa prepravovala soľ. Vďaka tejto surovine, ktorú kupovali všetky okolité kniežatstvá, mocnel a bohatol nielen rod Madubcov, ale aj ďalšie blízke rody z okolia, Magurci, Liňania aj Lipania. Veľký Selén neviedol vojny, aj keď bol obávaným kniežaťom. Obchodoval s Frankami a českými kniežatami. Istý čas dodával kamennú soľ aj do Veľkej Moravy. Ctil si príbuzenské zväzky a Svätopluk bol jeho pobratim, hoci žil podľa inej viery ako on.
Boli to práve kňazi Ukrižovaného, čo vniesli medzi nevlastných bratov rozkol. Biskup Metod chcel prísť za Selénom. Ten mu však poslal strohý odkaz:
„Mám svojho boha, ktorému slúžim, Triglava. Ako som svojmu ľudu kniežaťom, tak som jemu žrecom. Chceš ma prísť navštíviť? Dobre! Musíš sa však pokloniť Triglavovi. Ak tak neurobíš a budeš bez môjho súhlasu šíriť svoje učenie, spravím to, čo je nevyhnutné: prelejem tvoju krv na Triglavovom oltári.“
Na takú jednoznačnú odpoveď mal Metod len pár slov: Vraj knieža Seléncov bude musieť pre svoju pýchu utekať medzi tých, ktorých najviac nenávidí – kresťanov. Prídu dni, keď nikde inde nenájde pokoj a spočinutie.
Tak prorokoval biskup Metod.
Stalo sa to však ešte pred mojím narodením a ja som tento príbeh poznala len z počutia. Rod Madubcov schvaľoval počínanie svojho kniežaťa. Starký občas s hrdosťou hovorieval, že Veľký Selén nedovolil siahnuť na bohov svojich predkov. Preto sa u nás mohli ešte i vtedy, keď sa v Nitrianskom kniežatstve stavali chrámy pre Ukrižovaného, sláviť Velesove sviatky.
Celé roky sme žili uzavretí medzi ramenami hôr, čo obkolesovali naše pastviny, odrezaní od diania na juhu. Aké-také správy prinášali len kupci, čo sa na našom hradisku zastavovali, keď prepravovali soľ. Boli však hmlisté a nepresné.
Mojmír bol vzácnym hosťom nielen pre Dragu, ale aj pre nedôverčivého a ostražitého starkého. Niečo o poslednom dianí v Nitre sme už vedeli, správy o tom, že našich južných bratov sústavne napádajú kmene Ugrov, sa dostali aj cez nepreniknuteľnú hradbu hôr. Vedeli sme aj o smrti Svätopluka, ktorý zomrel pred pár rokmi. Mojmír mal prevziať vládu nad jeho rozsiahlou ríšou. Vtedy sa však ukázalo, aké nebezpečné je byť vazalom, aj keď kráľovským. Franský kráľ totiž chcel, aby sa vládcom Veľkej Moravy stal Mojmírov mladší brat – nosil meno ako jeho otec, Svätopluk. Mal na to dobrý dôvod. Chlapec mal iba štrnásť rokov. Vyrastal na jeho dvore, vychovaný v kresťanskej viere, ovplyvnený franskými biskupmi, ktorí sa starali o jeho vzdelanie. Mojmír radšej trávil dni u Boleslava v Prahe. Starý Svätopluk tam neposlal svojho staršieho syna náhodou, ako neposlal ani toho mladšieho k franskému kráľovi. Nebolo to tak dávno, čo pripojil české kniežatstvo do Veľkej Moravy. Aby dokázal dobrú vôľu, poslal do Prahy Mojmíra. Mal pritom jasný cieľ: chcel, aby si jeho starší syn odtiaľ doviedol manželku. Mladosť a nevybúrená krv pomohla zámerom starého lišiaka. Mojmír sa vrátil do Nitry aj s mladou manželkou a dieťaťom. Svätopluk mohol spokojne umrieť, presvedčený, že sa všetko deje tak, ako chce on.
Muž, ktorý bol podľa prastarých zákonov, čo na počiatku dal svetu boh poriadku Prove, jeho následníkom a posledným vládcom pokresťančenej Moravy, teraz spal aj so svojou ženou a dcérou na našom hradisku. Vôbec ho nerušil lomoz Draginých hrncov. Odpočíval po dlhej púti, počas ktorej stratil kniežatstvo a z ktorej si doniesol len jeden predmet, dokazujúci, že je právoplatným Svätoplukovým následníkom: otcov meč.
Zvedavá na Mojmírovu zbraň, dokazujúcu jeho postavenie aj urodzenosť rodu, z ktorého pochádzal. Striehla som, kedy vstane.
Stalo sa tak až predpoludním. No ani potom som sa nemohla venovať záhadnému meču. Starký ma poslal za Mojmírovou ženou s krčahom liečivých byliniek. Uvarila ich Draga. Na dlhých cestách Čarna ochorela a tlačila ju na pľúcach horúčka.
Keď som vstúpila do izby, Mojmír sa práve prezliekal do čistej košele, ktorú mu pred chvíľou priniesol starký. Zablúdila som očami k jeho polonahej hrudi. Tiahlo sa cez ňu zopár jaziev. Jedna bola zvlášť škaredá, hlboká, dlhá, aj keď stará. Kľukato sa mu tiahla cez rameno a bok. Na niektorých miestach bola otvorená a hnisala.
Položila som hrniec s pariacim sa bylinkovým odvarom na tú stranu postele, kde spala Čarna a malá Dabrava. Podišla som k Mojmírovi a znepokojene mu položila prst na jazvu.
„Na toto by sa ti mala pozrieť Draga, pane. Nepáči sa mi tá rana.“
„Žijem s ňou už nejeden rôčik, dievčatko...“ Usmial sa Mojmír. „A som stále tu.“
„Veď práve... Je príliš stará na to, aby bola stále otvorená. Ak sa ti nezacelila, musel na teba napľuť Škrek a zamiešať ti do krvi otravu. Kde si k nej prišiel?“
„Je to pamiatka na boj s Bavormi. Ledva som vyviazol živý, a to som sa zakrvavený s touto ranou topil v rieke pod trupmi rozbitých lodí.“
„Zvyšok mi povieš neskôr,“ prerušila som ho. „Teraz to bude chcieť Dragino liečiteľské umenie.“
„Tak poďme za ňou,“ súhlasil.
Vyháňala som v duchu z jeho rany všetkých démonov horúčky a bolesti: Vytraťte sa do krajín severu a mrazu! Zamrznite tam. Buďte tam ľadom, čo nič necíti. Staňte sa dymom nad komínom! Oblakom, čo sa rozplynie! Premeňte sa na chvenie lístia! Na vietor, ktorý odveje noc a prifúkne deň! Sadnite na krídla poludníc! Straťte sa s posledným závanom ich chichotu a smiechu! Zmiznite, rozplyňte sa...
Dúfala som, že moje zariekanie Mojmírovi pomôže. Previedla som ho z izby do kuchyne a ukázala jeho ranu Drage. Hneď vedela, čo má robiť. Určite jej to šepla do ucha dobrá a prívetivá Živa, ktorá sa stará o zdravie ľudí. Doteperila do prostriedku kuchyne okrúhlu drevenú kaďu. Postavila na pec hrnce a zohriala v nich vodu. Keď zovrela, naliala ju do kade a rozmiešala so studenou. Konečne mala voda v kadi potrebnú teplotu. Usadila do nej Mojmíra. Predtým mu pomohla vyzliecť sa z nohavíc a košele. Nikdy som nevidela nahého muža, tak som sa na Mojmíra fascinovane pozerala. Cítil môj uprený pohľad a jemne sa na mňa usmial. Začervenala som sa a v rozpakoch som odvrátila zrak. Draga uštipačne povedala:
„Aha ju, naše neoperenča. Doteraz som si myslela, že sa Provve, boh osudu, pomýlil, keď ťa strčil pri narodení do dievčenskej kože, alebo že nemal poruke chlapčenskú. Veď si sa zatiaľ pri žiadnom mládencovi nezačervenala, aj keď je ich na statku neúrekom. A hľa, príde naozajstný chlap, zocelený bitkou, a v Žalne sa prebúdza žena.“
Mala pravdu. Skutočne ma doteraz nevzrušil žiaden z čeľadníkov, čo pomáhali starkému pri chove koní. Pritom sa mi nejeden z nich snažil dať najavo, žeby chcel potešiť moje telo tým svojím. Ja som však o zábavu takého druhu nemala záujem. Necítila som sa ako žena. Ako povedala Draga – najlepšie by mi bolo v chlapčenskej koži. Dokonca som sa aj obliekala do chlapčenských šiat, najmä vtedy, keď som jazdila vonku. Na hradisku mi to však Draga nedovolila a ja som musela nosiť dlhé šaty, vyšívané na spodnej časti a prepásané hrubým opaskom.
Nahnevane som sa oborila na Dragu:
„Čo si myslíš, že každá žena je ako ty? Ja nerozťahujem nohy hocikedy a hocikomu.
