Vyhľadávanie
(úryvky)
VTÁČIK PAULÍNA
Sťahovaví vtáci. Pripomínali, že treba myslieť na zimu. Nemal rád ich odlety. Závidel im. Ostávali po nich prázdne hniezda. Až bude cesta hotová, vrátia sa. Azda na jar.
Deň bol ľahučký ako pierko a on ho v pravidelnom rytme valcoval do čerstvo sa pariaceho asfaltu na 78. kilometri výstavby diaľnice D 15.
Tam a späť, späť a tam.
Robota neujde, deň áno. Vypol motor a podišiel k potoku, ktorý bol naspodku citeľne chladný. Hladina bola vyhriata slnkom, pripomínala júl. V umastenej aktovke vláčil pivo, salámu, zopár rožkov a premárnené roky. Pivo vložil do októbrovej časti potoka. Prišlo mu ľúto, že v staničnom bufete, kde si každé ráno kupuje obed, mávajú len parízer a rybacie konzervy. Do banánových šupiek liezli mravce. Ľahol si na chrbát, založiac ruky za hlavu, a začal premýšľať nad inou, v tej chvíli ešte nevedel akou, budúcnosťou.
Stavali dom a čím viac navážali tehál, kvádrov a piesku, tým viac sa trápil. Dovtedy bolo všetko, ako sa patrí. Milovali sa s Ankou, žili, spíjali sa pomyslením na krajšie dni, ktoré sa vzďaľovali, hoci by sa s rastúcimi múrmi mali približovať.
Do ich vzťahu sa pomaly začala vkrádať únava. Staršia Elenka mala štyri, Paľko dva, keď sa nemohol dočkať rána, kedy mal prísť bager. Nedočkavo zdrapil krompáč už večer. Drel ako kôň. Bude mať dom. Lásku dali načas bokom. Anka jemnými rukami miešala betón. Na miešačku nemali. Po nociach šila susedom na starej singerke, zatiaľ čo Fero s cementom vo vlasoch chrápal na spoločnej váľande. Raňajky našiel na stole a kým vyhutoval, ako vo fabrike ušetriť sily na vlastné, Anka ťahala múr z pórobetónových tvárnic. Fero objednal z tých väčších, aby robota šla rýchlejšie.
Keď si večer líhali do postele, smiala sa, že ju šteklí drsnými, od vápna a cementu dopukanými rukami. Časom aj s tým prestal, únava ich zmáhala skôr, ako sa jej stihol dotknúť.
Dom rástol. A jemu sa do spomienok vracala krásna žena, kvôli ktorej chodil na zábavy až z kopaníc. Teraz tancovala okolo miešačky, počítajúc lopaty v rytme štyri piesky, jedno vápno, pol cementu.
V improvizovanej kuchyni, do ktorej sa už presťahovali zo starého, hľadel na ňu zachmúrený. V krčme videl v televízore herečky z Pobrežnej hliadky. Nahnevane štuchol lyžicou do taniera.
Prichytil sa, že mieša maltu zúrivo len preto, aby dom stál čo najskôr a... pobral sa. Je mu jedno kam, len nech už nevidí tie jej dobré, láskavé, užalostené oči, vzbudzujúce ľútosť.
– Ferko, Ferinko. Veď my ťa radi, si náš, jediný, najlepší.
– Neser ma! – zhadzoval jej ruku zo svojej.
– Spravím parené buchty, tie máš rád, – nieslo sa za ním, ale to už nezačul.
Z roboty sa častejšie pristavil v krčme za kostolom. Keď ho potom zbabelí kamaráti opreli o neobložené základy, preklínal tých, čo vymysleli kľúčové dierky, iba čo je oštara s ich hľadaním. Začas ho chcela z krčmy vodiť sama, ale keď jej pred všetkými vynadal do opuchnutej škatule, prestala.
Paľkovi išlo na piaty. Stavba bola takmer hotová. Jediným potešením mu bol pohľad na chlapca, kŕmiaceho andulku Paulínu. Meno dostala po ujčinej, ktorá mu podarovala starú klietku. Vtáčika našiel poraneného pri kamenných schodoch, vedúcich zo záhrady k domu. Ošetril ho. Keď ho dal do klietky, otec povedal: – Vtáci majú lietať!
Chlapci z ulice sa mu vysmievali, že stavajú väčší dom ako ostatní, preto priľnul k vtáčikovi. Keď vyrastie, odletia spolu. Hľadel na syna a s obavou si pomyslel, že má možno to spievajúce stvorenie radšej ako jeho.
Keď obhádzali, Fero odišiel. Do neďalekého okresného mesta, kadiaľ viedla cesta D 15. Odvtedy úsmev chlapcovi sadal na tvár len vtedy, keď otec občas vymenil zafajčenú izbu na slobodárke za nový, veľký dom.
– Tak prečo nie je pri nás? – dobiedzal chlapec do sestry, ktorá ledabolo odvrkla, lebo rátala množiny.
– Nie si dobrý, – mudrovala nad knižkou. – Musíš urobiť každý deň jeden dobrý skutok. Mohol by si začať s riadmi v kuchyni. Alebo aj iné.
– Čo iné? – vyhŕkol.
– Ja viem? Čosi viac. Urobiť niekomu radosť. Niekomu, koho máš rád.
– Najradšej mám Paulínu.
– Tak urob jej.
– Ako?
– Načo ju držíš v klietke? Iba čo ju trýzniš. – Zišlo jej na um, že andulkin škrekot ju ruší pri matematike.
Dlho na ňu hľadel. Mysľou mu prebehlo, že v každom dvore je mačka. Ujčiná ho pred nimi vystríhala. Podišiel ku klietke, postavil ju na oblok a otvoril dvierka. Veľmi si prial, aby odišla. Paulína sa neisto poobzerala, neprivykla k slobode, hoci tam rátali i s ňou. Slabučké pošklbávanie v krídelkách dávalo tušiť, že ju láka voľnosť. Preletela na konár jablone a po chvíľke sa stratila nad záhradami. Pomyslel na otca a bol šťastný.
Vyčistil klietku a vyniesol ju na pôjd. Na dvore nasypal sliepkam. Keď skončil, bola už takmer tma. Nemohol dovidieť na biely betónový chodník v záhrade, po ktorom, ťahajúc za sebou poranené krídlo, pomaličky, z posledných síl, vliekol sa za klietkou domova vtáčik. Mal šťastie, veď v každom dome je kocúr.
Vysoké schody vedúce k domu mu však prehradili cestu.
Zastal, zbierajúc zvyšné sily, pozrel do osvieteného obloka a zanôtil. Nepočuli ho, hučal televízor. Pritúlil sa k betónovému chodníku.
Oblialo ho studené teplo domova. Obloha bola zaliata atramentom, okolo mesiaca sa tvoril biely cukrový kruh.
Tej noci udreli prvé jesenné mrazy.
MIMORIADNY VLAK
Vždy som si vravel, že ma prázdne reči neohlúpia. Taľafatky! Tá baba mi vŕta v hlave. Uprostred leta ma len tak pristaví v pasáži, a pretože som zmeškal rande, z recesie jej nastavím dlaň a ona – vraj na Veľkú noc budete otcom. Ja, poslucháč ekonómie, s priemerom dva, dva s dlhými prstami, o ktorých vraveli, že tromfnú Chopina. Zopár dievčat si ich už všimlo, ale to bolo všetko! Nikdy som ich nestrkal tam, kam podľa mňa nepatrili. Zatiaľ.
Nemám rád rybacinu. Na rozdiel od Heleny. Preto som sa s ňou rozišiel. Uznajte, nasávať pri každom bozku volanie Stredozemného mora vo vlastnej šťave nie je nič povznášajúce.
A ešte ten šport. Bol som zbláznený do volejbalu s jasnou perspektívou dostať sa s reprezentáciou na olympiádu. Stretla ma však Marcela a nič z toho nebolo. Aspoň som si pri čítaní výsledkov mohol spokojne povedať – ja som to nezavinil. Nech sa z úspechov zodpovedajú tí, čo prehrali, a nie tí, čo ich zavinili.
Stalo sa, a už sa neodstane. S Marcelou som chodil vtedy, keď ma zastavila tá Cigánka s ovisnutou gambou. Nech som sa akokoľvek nútil, ako matku svojho dieťaťa som si ju predstaviť nevedel. Najmä však nie seba ako otca. Teda v prípade Marcely. Dostať sa totiž k nej do metrovej vzdialenosti sa považovalo za splnenie kvalifikačného limitu pre postup do finále súťaže „Kto dostane Marcelu?“ Prebojovali sme sa tam štyria. Nevyhral nikto. Na tú Cigánka určite nemyslela.
Nikdy som na veštby neveril, smial som sa im, ale čo ak predsa? Hlúposti. Nuž, dobre. Dajme tomu.
O tri dni je Veľkonočný pondelok, takže vec je jasne rozhodnutá. Prečo mi to však nechce vyfučať z hlavy? Otca jeho!
V Poprade na mňa čaká Jana – moja láska. Ozajstná. Viem to, cítim to. Ak by ste sa ma spýtali prečo – je to jasné -je iná ako ostatné, je proste skvelá. Jana. Tú by som si aj vedel predstaviť. Dokonca, keby bolo treba, aj si ju vezmem. Lenže... poznám ju od Nového roku, takže zasa nič.
Naposledy som cestoval domov na Veľkú noc s jednou nohou v koši s husou. Teraz sa to však nestane. Bude ma čakať Jana a tá by ma – ľutovala. Budem cestovať ako človek!
Tuším už aj viem ako. Nastupovala do vozňa.
„Prepáčte, mladá pani, môžem vám pomôcť?“ Pozrela na mňa, akoby som ju žiadal o ruku. Nepovedala nič, iba prikývla. Vzápätí sa jej spod kabáta vykľulo bábätko, ktoré tam ukryla pred severákom od Koliby. Ujdi! Náhodou pôjde do Popradu, vystúpime spolu, a to mi Jana neodpustí.
Keď som druhýkrát preglgol, už takmer na odchode, začul som: „Ste veľmi láskavý.“
Mohla mať tak dvadsaťdva. Hm, celkom dobrá. Dokonca veľmi.
„Nehnevajte sa,“ položila mi do náručia spiace bábätko. Nuž, prečo nie, mal som plecniak a prázdne ruky.
„Už si ich necítim,“ rozpačito sa usmiala. Chytila obe tašky (poriadne veľké) a vykročila k vozňu pre matky s deťmi. Pred schodíkmi do vagóna zastala a dala mi prednosť:
„Budete otcom,“ mrkla očkom.
Ježišmária – veštba! Úniku nebolo.
„Aspoň budete sedieť,“ dodala. (Dúfam, postojačky by so to hádam neprežil.)
„Hlavne, že vy si sadnete, ja postojím,“ presvedčivo som zacigánil, pretože presvedčivo cigániť je lepšie ako nepresvedčivo vravieť pravdu. Naučil ma to jeden major na vojne, ktorý mi zjari prikázal prekonať vodný tok. Keď ho potom zo mňa vylievali, stále neveril, že som neplavec.
O chvíľu som vyhodil z kupé dvoch podnapitých neotcov, ktorí sa chystali hrať šach. Vďačne sa na mňa usmiala, Mária. Vedel som už, že sa tak volá i jej (na tých pár hodín i moja) malá.
„Takého si si mala vziať, a nie toho pľuháka,“ ukázala na mňa spakruky babka, sediaca pri okne. Ako sa neskôr ukázalo, plnila v istom zmysle funkciu manžela svojej neveste. Syn od nej ušiel a nechal trojročné chlapča. Pri Melčiciach (mali sme červenú a dal som chlapca vycikať cez okno) sa ukázalo, že to bol syn toho odkundesa Ondra, ktorého si priviedol z prvého manželstva.
„Jáj, nuž veru tak,“ skončila na úvod.
„Ale vy ste poriadny človek. Onakvejší. Je to na vás vidieť. A tá malá – celá po otcovi. Koľkože má?“ – „Dva,“ odvetila Ria (tak som jej vravel od Trnavy). V Šenkviciach som sa pokúsil pred tým všetkým skryť si hlavu pod kabát, ale pani v stredných rokoch, sediaca vedľa mňa, musela prebaliť svojho Janka. Ria ma potiahla za rukáv a povedala:
„Peter, prosím ťa, posuň sa o kúsok!“
Posunul som sa.
„Na sviatky, na sviatky? A k vašim, či k vašim?“ ukazovala babka raz na mňa, raz na Riu.
„K našim,“ povedala rozhodne. „A to už ako?! K našim nepôjdeme?!“ zvýšil som hlas.
„Ale, deti, vari sa len nechcete jeden druhému zoškliviť? Taký pekný pár iste obe matere rady uvidia.“ Aj sa mi to začínalo páčiť.
„A ďaleko?“ dobiedzala babka.
„Do Popradu!“ usmiala sa.
Hotovo! To mi ešte chýbalo. Jana ma zahluší. Nič jej nevysvetlím. Ria sa pritom pozrela na mňa tak, že aj keby som cestoval len do Ilavy, priplatil by som a šiel do Popradu.
Prikývol som. Hútal som, že vystúpim v Štrbe a ďalej pôjdem osobákom, ale veď sa voľajako vyparím. „A my do Vavrišova.“ Odmlčala sa.
Dcéra jej s ústami otvorenými ako akreditív spokojne zachrápala na pleci. Keď som občas zacítil jej dych, ani som sa mu nečudoval, že ten jej zutekal.
„Prosím vás, mohli by ste mi to vytriasť na záchode?“ podala mi do rúk pani v stredných rokoch plienku. „Ste tu jediný otecko a ja sa ta nedostanem.“ Janko mal hnačku.
Mária (Ria som jej hovoril, len keď ma nehnevala) sa zasmiala do rukáva. Mechanicky som vzal plienku a chcel ísť. „Dajte to sem, Petrík,“ zaťala sa babka. Vytrhla mi plienku z ruky a pohnojila štreku kdesi pri Ilave. Podal som ju majiteľke späť, a vtedy som si pomyslel: bodaj vás!
Jediný otec! A kde sú tí vaši otcovia, manželia, druhovia a či čo?
Potom mi ich prišlo akosi ľúto. Najmä jej. Zamyslene hľadela na Riočku. Tá papkala a monotónny kašeľ koľajníc ju spoľahlivo uspal.
Neviem čo, ale čosi som zacítil. Ja – Paľo Polák, prezývaný Kájo, pretože pre kočku, ktorú som si vyhliadol, nebolo úniku. To o mne tvrdili závistliví kamaráti. (Pred vami však priznávam, že dobrú polovicu svojich milostných príbehov som si vymyslel. Napokon, ako väčšina podobne úspešných mužov.)
Je to smola byť pár hodín poriadnym manželom medzi ženami, ktoré ich nemajú.
Pani v stredných rokoch lakonicky zahlásila: „Najlepšie je byť slobodnou matkou.“ Povedala to tak, že som si spomenul na svojho majora.
Ria kamsi pozerala, keď si neodbytná babka zatipovala: „Isto ste rada, že ho máte.“
Prikývla!
Minuli sme Varín. Teda ty takto? A čo ja, na to nepomyslíš?! Ako chceš!
Naklonil som sa ponad spiacu Riočku a pred užasnutou babkou som jej vtisol dlhý bozk. Vôbec sa nebránila. Tá druhá pozrela, akoby vravela: „Nehrajte mi tu divadlo.“ A mala pravdu. Začal som sa vžívať do svojej úlohy. Keď manžel, tak manžel. A vzorný!
„Mladý pán, Petrík, nože, nože,“ pokarhala ma babka, keď zbadala, že Márii sa po mojej akcii (všetko, čo konám vedome, tak nazývam) zaleskli oči.
Ostal som ticho a možno nechtiac sa moja ruka dotkla jej.
Viem presne, že toto akcia nebola.
„Život pre osamelého človeka je ako hľadieť cez oblok na bál,“ povedala znezrady Vavrišovanka. Tá v stredných rokoch mala zatvorené oči.
„Povieš si, eh, čo tam po zábave. Márnosti! A tak veľmi by si chcela byť márnivá.“ Hľadeli sme na ňu. Potrebovala sa s niekým podeliť. A keď sa delí, treba prijať i podať ďalej. A nerušiť.
„Chceš to, čo nemáš,“ položila uhlinenú ruku vnukovi na hlávku. „Si sám, chceš niekoho, niekoho máš – chceš mať pokoj. To nie je dobre. Kým ťa pustia do postele, vyspí sa na zemi,“ hladkala ho. Celý čas hľadela do obloka, za ktorým bežali stromy, domy, lúky, polia, Strečniansky hrad, Kraľovany, Ružomberok, a ja som pomaly začal premýšľať nad tým, ako vykľučkujem. Hľadím na ňu a myslím na Janu. (Nevie sa správať, je príliš uvravená, má silné boky, krátke nohy, hlasno sa smeje.) Pozriem von – zasa až toľko nerozpráva, boky má akurát i nohy a milo sa smeje. Nuž...
„Tak veľa vody,“ s úsmevom nám spolu s nevestou podávajú ruky. To je už Mikuláš a podávam jej cez okno veci, ktoré sa nedajú vyvliecť chodbou.
„A držte sa,“ zakývala, pretože i my sme jej kývali. My. Potom sme vytiahli oblok. Až keď som v kupé uvidel samé nové tváre (bez detí), uvedomil som si, že i pani v stredných rokoch už vystúpila. Celý čas som premýšľal o Jane, ale i o Márii, či Rii? Tuším viac o nej.
Dočerta! Prečo jej tú ruku nepustím? Prečo! Zabudol som totiž povedať, že malá na ktorejsi výhybke za Ľubochňou skoro spadla, a tak sa nám v ochrannom pohybe stretli ruky pod kabátikom, ktorým bola prikrytá. Akosi sa im už nechcelo späť. Až po Mikuláši. Keď sme však zatvorili oblok a sadli si, stretli sa znovu.
Prestal som sa tváriť a nechal som sa opantať (asi) myšlienkami, ktoré prichádzali cez spojené dlane.
Janu som zbadal, keď vlak ešte frčal pomerne rýchlo. Okná boli väčšinou pootvárané, lebo veľkonoční lyžiari si pripravovali výhodné pozície na vykladanie svojho náradia.
Stála tam s celou partiou – Hela, Oľga, Kaja, Zora, Dodo, Lefi, Bobula a ostatní. Bol som rád, že ich vidím, že som doma. Kopce som nevidel, bola noc, lenže kopce sa dajú aj cítiť. Naši sú u sestry na Morave (mám ísť za nimi), ale i tak som sa tešil. Možno ani nepôjdem, ostanem s partiou. Na september mi ostal len jeden dekanský, tak čo?
Zbadali ma a spustili nadšený jasot. Poznáte tie zvítania, keď príde posledný, a ste komplet. Jana, tá milá, zlatá Jana (predsa len sa strašne rehoce) sa na mňa vrhla a hodnú chvíľu mi trvalo, kým som sa vyslobodil a (takmer som na ňu zabudol) pomohol som Márii. Vystúpila posledná. Vlak odišiel. Nastúpilo len zopár ľudí, veď kto by odchádzal z Tatier na Veľkú noc?
Po celý čas, kým som jej pomáhal, nepovedala nič. Celkom nič. Až keď som jej poslednýkrát podal ruku (ona mi svoju podala neohrabane, lebo jej padal z pleca vak a na rukách mala spiacu Riočku), zachvel sa jej hlas:
„Peter.“
„Som Paľo,“ zachvel sa i mne. Dočerta!
„Príjemné sviatky.“ Držal som jej dlaň a pocítil čosi, čo človek občas pocíti, keď chce stisnúť, a nedá sa. Nejde to. Zdalo sa mi, že to zabolí... nič. Prečo aj? Usmiala sa.
Perón bol už prázdny a bolo mi trápne stáť tam tak pred partiou. A pred Janou. Odbehol som s tým, že už sa viac na ňu nepozriem. Nesmiem! „Ahoj.“ Neobzri sa! Vydýchol som si. Prišli sme za roh staničnej budovy. Bože. Môj vak. Ostal na peróne. Rozbehol som sa. Bol tam. Sám. Všetci už odišli. I ony.
Nie! Nie! Nie! Musia tu niekde byť. Asi šli do čakárne.
Vletel som do dverí... Čakali. Povedala, že na prípoj do Slavkova... ja, že som si zabudol vak. Také krásne hlúposti!
Čakáreň bola prázdna, len v rohu v prítmí sedela Cigánka. V Poprade je dosť Cigánov, takže... ale táto? Slabo sa na mňa... usmiala?
