Leptokaria

Hrob

„Umelci najprv človeka ohúria rečami, tárajú... o kadečom, nahovoria ti, že im je smutno na svete, a začnú prisahať, že si jediná žena, ktorá im môže pomôcť, ktorá ich môže vyslobodiť, a keď im uveríš, tak ťa potom oberú... až na kosť! Obžerú ťa až do kosti... a nakoniec ťa nechajú tak, tak... ako takú živú mŕtvolu!“

Ján Johanides: Podstata kameňolomu

Prišiel si mi vybozkávať sladké pery, prišiel si do ka-viarne k džúsu a likérom rovno z chlieva, v ktorom si žil a ktorý žil v tebe, hromadila a množila sa v ňom špina, podával si o nej správy, každým razom trochu hlasnejšie, nástojčivejšie, och, aký si len bol... pri tom... aký si len bol... A tá jedovatá atmosféra chlieva, jeho hnisajúce steny a večne nejaká cigánska kurva na prestieradle neustlanej postele sa ti natrvalo vo-treli do dychu, do náhlych... niekedy frenetických a súčasne... paradoxne... strojených gest, do zlomenosti, do takého druhu zlomenosti, akým sa zvyčajne podčiarkuje povesť človeka bitého osudom, človeka, ktorý zámerne vybočuje z radu a obsmŕda v iných sférach a kvôli tomu je neraz kopaný do zadku, až sa mu tam zväčšuje diera a lezie z neho výkal za výkalom. Prišiel si mi medzi pery a po bozku si sa mi ich ešte dotkol spakručím, zotierajúc tak odtlačok rozoklaného potvorského jazyka, neustále schovávaného za zubami na lepšie časy... Prišiel si mi s nanovo prea-ranžovanými vlasmi, aby si zamaskoval zárodok lysiny na temene, čo mi bolo, s prepáčením, smiešne, veľmi smiešne sa mi to videlo... Lež náhle sa mi ťa uľútilo, nuž som predniesla hŕbu lichôtok, záľahu lichôtok, aby si si zasa neplakal do hrstí, že ťa ženiem za hranice znesiteľnosti, naservírovala som teda mladému pánovi vyberané lichôtky a odovzdala mu odkaz od Lovkyne, tej hračky zbohatlíkov, tej dôstojnej dámy, ktorá chodí s hlavou hrdo vztýčenou, no oči vlčice, hnedočierne, s ohňom, s postrehnuteľnou ozvenou krvi, hovoria za všetko, jasnou, precíznou rečou bez vykrúcačiek, odovzdala som ti odkaz od Lovkyne, ktorou si bol posadnutý tak, ako bývajú proroci posadnutí luhaním, sexom a budovaním vlastného mýtu... Bol si Lovkyňou posadnutý, hovorím!

Ja, vďačná aktérka príležitostných kopulácií, musela som počúvať tvoje vzdychy a večné fantazírovanie o žene, čo si svoju exkluzivitu vozí z Paríža, básnieval si o nej a prosil ma, aby som ti s ňou diskrétnym spôsobom... alebo ináč, lebo všetko ti bolo ľahostajné, len keby, keby už... aby som ti dohodla stretnutie. To som, samozrejme, vybavila, aby si mohol byť spokojný, ja som pri tom nemala čo stratiť, veď ty si nikdy ozajstne neľúbil, nikdy som ťa nemala tak, ako ženy chcú mať mužov, neviazal si sa, bol si taký mladý, taký roztúžený, taký falošný, taký plný atráp slobody, ako by si sa bol býval mohol viazať? Neschopný lásky, bol si ako vták, ktorý si uľavuje v každom dostupnom hniezde... Ešte si sa pri tom rehúňal ako najatý. Odkaz od Lovkyne ti vyhladil vrásky na čele. Keď si si ho vypočul, zachvel si sa šťastím, pocítila som príjemnú vôňu, krásne si zavoňal tou radosťou, stále viac vône pri každom pohybe, z výstrednej košele stúpali mraky parfu-mu ako akési potmehúdske signály zjašeného samca. Prijal si odkaz s rumencom na tvári a nával túžby ti napäl žilky na sluchách, lebo Lovkyňu si naozaj oddávna chcel, a teraz, keď ti odkázala, aby si na ňu počkal v parku pri soche Dejateľa, bol si načisto hotový, šepkal si mi to nad pohárom alkoholu v separátnej miestnosti s výhľadom na ospalé letné námestie; miestnosť mala steny obložené koženým čalúnením, aby intímne rozhovory zaľúbených dvojíc či obchodné rokovania ponurých mafiánskych bossov či brblanie úchyláka a vzdychy jeho novej Lolity nestávali sa záležitosťou verejnou; šepkal si mi, Hotový som, úplne som hotový, ani sa s ňou už vlastne nemusím stretnúť, spravila ma na diaľku tými niekoľkými sprostredkovanými slovami, hotový som! Nič netušiac si ma zraňoval, nevedomky v tej kaviarni... zabíjal... Ale... čo ak si vedel? Ak si vedel, čo mi spôsobuješ, keď v mojej prítomnosti tak oslavuješ Lovkyňu, bolo v tebe treba uctievať stelesnené zlo. Som schopná milovať stelesnené zlo, napokon, som žena. Milovala som a odovzdane uctievala zlo s nezmazateľnou pečaťou chlieva a špiny.
Uistila som ťa, že účes máš v poriadku, lebo si sa veľmi bál blamáže. Bol potrebný ďalší alkohol, aby si pred stretnutím načerpal odvahy, a kým si zamyslene popíjal, tíško som obdivovala tvoju nežnú, akomak zženštilú krásu a podmanivosť hermafrodita, ktorého si treba najprv pestovať ani v bavlnke, aby s prudkosťou muža prejavil zmyselnosť, pud. Mala som ťa rada. Rozprávala som o tebe Lovkyni, ktorá ťa dovtedy vôbec nepoznala, iba čo ťa niekoľkokrát letmo zazrela v kaviarni, kde sa však skôr či neskôr stretne každý s každým, lenže iba na kratučký okamih, povedzme, pri zrkadle v rozsiahlej vstupnej hale, lebo je to mimoriadne veľká kaviareň s množstvom podlaží a dlhých chodieb a toaliet a salónikov, každé z podlaží je určené komusi inému, niekde hoduje smotánka, supy, dravci, niekde plačú intelektuáli, niekde drsní chlapi prekrikujú dunenie maďarského blues a niekde teda v intímnom ovzduší tichučkých nevier a rozchodov a opätovných udobrení odhaľujú stehná kurvy ako Lovkyňa; teda keď som jej o tebe hovorila, nepre-javila záujem, krémovala si chrbát ruky a lenivo hľadela na stôl, kde vo vode šumel celaskon, lebo Lovkyňa po menšej pohlavnej nehode naháňa formu, lenže ja som sa nevzdávala... Mala som ťa rada... trpela som a... nevzdala som sa, napokon som ju presvedčila, lepšie povedané, ozvala sa v nej zvedavosť, ešte lepšie, v Lovkyni sa ozvala lovkyňa, pochopila z môjho rozprávania, že ty veru nie si zvodca, lovec, lež práveže obeť z povolania, štvaná zver, ktorú treba ľutovať a ktorá z toho potom ťaží, schopná obžrať nič netušiaceho úspešného poľovníka až na kosť... Opýtala sa ma, prečo sa kvôli tebe tak usilujem, prečo ti ju zabezpečujem, prečo za teba priam orodujem, ja si však myslím, že to bola skôr taká rečnícka otázka a že práve neobyčajnosť a zdanlivá nepochopiteľnosť mojej prepiatej snahy vzbudila jej záujem a pomohla dosiahnuť cieľ. Ale nechcem sa vystatovať tým, ako som pre teba potom získala túto ženu, je to totiž tak či onak moja osobná prehra... Mala by som sa za to radšej hanbiť, áno, hanbila by som sa, ale na hanbu treba aj trochu hrdosti, bez nej hanby niet... Potom ešte hanby niet, keď sa nemáme pred kým hanbiť, keď sme všetci rovnakou mierou ponížení... práve to, špina dokonalého poníženia a prehry nás spájala toho popoludnia, ja som bola dohadzovačka a ty si sa triasol od strachu, či Lovkyňa príde, či dodrží slovo, či to bude dobré, či nájdeš výrazy na vyjadrenie toho všetkého prevratného, čo v sebe máš a čo môžeš ponúknuť, len tie výrazy keby si našiel, výrazy na to všetko čarovné v tebe, a ešte si sa bál, či sa ti postaví a či Lovkyni nebude príliš vadiť zápach tvojich chorých ďasien. Okolo pol piatej si sa zdvihol, rozlúčil sa a už si sa náhlil k soche. Dejateľ bol v to sparné popoludnie vlhký od potu dlaní nezbedníčok, ktoré mu ukradomky siahali do rozkroku. Lovkyňa, ktorá pracuje v úrade, kde sa už niekoľko rokov snaží správať ako unavená, ale predsa vzorná rozvedená žena, sa o štvrť na päť upravila pred maličkým zrkadielkom, jemnou čiernou linkou okrúžila oči vlčice, preháňam, Lovkyňa má obyčajné oči a lovkyňu v sebe tají... O chvíľu už bola pri soche. Sledovala som vás spoza záclony. Trochu som plakala. Lovkyňa žije v priestrannej vile skraja štvrte obývanej poväčšine milionármi. Jej otec nedávno čiastočne ochrnul následkom zranení, ktoré utŕžil pri neúspešnom prerokúvaní akejsi obchodnej záležitosti súvisiacej s kúpou hotela, nuž je nevládny, dokáže však pohybovať pravou rukou, od rána do večera si nalieva; invalid teda buď pije, alebo podriemkava vo foteli, sťažka fučí a viečka sa mu zachvievajú. Jeho terajšia manželka nemá nič proti nevlastnej dcére, často sa stretávajú na medzipodlažiach kaviarne, diskutujú a ich tváre sú za ľahučkým dymom cigariet, ktorý len neochotne dovoľuje prípadnému pozorovateľovi dešifrovať mnohoznačný kód ich vrások a vyzývavých pohľadov. Lovkyňa má macochu celkom rada, chápe totiž pohnútky, ktorými sa macocha necháva viesť, a keďže otec už nemôže, neraz si ju obšťastní aj v posteli.

Invalidný pán váš príchod vôbec nezaregistroval. Lovkyňa sa postavila medzi otca a televízor, sklonila sa k mrzákovi a zalomcovala ním, aby takto upútala jeho pozornosť. Pán chrčal. Predstúpil si pred neho a zazrel jeho zahmlené oči. Lovkyňa hodila rukou a povedala ti, aby si vzal z barového pultu nejaké fľaše a šiel hore do obývačky. Tak si sa ocitol na poschodí a potom vstúpil do dverí napravo a naďabil tam na to, čo neskôr Lovkyňa nazvala biologickým gramofónom. Dostala ho vraj od vzdialených príbuzných z Francúzska. O tých záhadných ľuďoch som počula už dávnejšie, ležala som vtedy medzi ružovými a červenými podhlavníkmi na váľande širokej ako rieka v časoch, keď unáša príbytky a spotvorené postavy a trhá hrádze, nebola som sama, ležali sme žena pri žene, chamajdy sotva pätnásťročné vedľa zrelých kurtizán a dokonca starien, telá sa dotýkali tiel v prepletenci príjemne rozhorúčenom túžbou, ktorá neznesie mužskú prítomnosť, naopak, vyžaduje si rafinovaný hodváb dievčenských či detských dlaní, ležali sme a hmýrili sa na váľande, skladali sme poklonu neresti a zármutok bol ešte taký vzdialený... ani som ho hádam vôbec nepoznala... Lovkyňa sa pred nami promenádovala od jedného obloka kaviarenskej miestnosti k druhému, bola vo vytržení, prudko gestikulovala, jej opätky vyklopkávali do mramoru búrlivú symfóniu a boky sa vlnili, až nejednej z nás šlo srdce puknúť závisťou, gracióznosť pohybu priam volala po dotykoch, boky žobronili o dotyky, hoci pohľad Lovkyne ostával nepreniknuteľný, lež tu i tam oči vášnivo zaiskrili, vykríkla z nich hladná vlčica. Čašník opatrne našľapoval za jej pätami a rozdával do otrčených rúk poháre na vysokých stopkách, zatiaľ čo Lovkyňa rozprávala príbehy, tak ako každý večer usmerňujúc, ovládajúc náladu vášnivého klbka na váľande, rozprá-vala a sugestívnosťou a rýchlym spádom reči, tónom hlasu sa nás zmocňovala čoraz definitívnejšie a žiad-na z nás sa nebránila, lebo žiadna sa ani nechcela brániť, v područí Lovkyne bolo tak... veď aj ty sám si sa chcel dozvedieť, ako tam je... ako tam len je... žiaduco... neodolateľne... A keď teda rozprávala o príbuzných vo Francúzsku, hovorila o nich s obdivom a úctou, nikdy, pri nijakej inej príležitosti som nepočula túto ženu hovoriť o niekom s úctou, ale vtedy... Taká úcta sa jej objavila v hlase! A ako jej žiarili oči, keď o nich..! Ale v konečnom dôsledku neprezradila nič konkrétne, len samé nejasné narážky na ich starobylé sídlo poblíž Paríža, na nesmierny majetok, hej, pri zmienke o majetku tvárou Lovkyne preletel temný tieň závisti, alebo potom naznačovala čosi o fenomenálnych vynálezoch istého starého pána, ktorého laboratóriá si vraj získali vážnosť po celom svete, v tejto veci mi však ostáva záhadou, prečo som o ňom nikdy predtým nepočula ani nečítala. Ten biogramofón, ktorý si uzrel v obývačke na poschodí, bol podistým die-lom onoho vynálezcu.

Lovkyňa ťa chytila za plece a viedla bližšie k prístroju, vysvetľujúc, že je to niečo úžasné, že odkedy to má, ani jej nezíde na um počúvať hudbu z iného zdroja, lebo toto človeka opantá, je to čosi, čo fantasticky pôsobí na najspodnejšie prúdy v ľudskej duši, hudba z tohto gramofónu sa neponáša na žiadnu inú, práve len utajovaná podstata duše v nej rezonuje, takto a podobne hovorila a už ste stáli pri gramofóne, ktorý ako zariadenie na reprodukovanie hudby ostatne vôbec nevyzeral: bolo to skôr akvárium, sklenená nádoba asi tak stopäťdesiat centimetrov dlhá, meter široká a sedemdesiat centimetrov vysoká. V nádobe sa nachádzala hustá, žltkastá tekutina. Odporné živočíchy, ktoré ju obývali, akoby vyrastali z dolných kútov akvária. Pomaly, mátožne sa kymácali a tak sa žltohnedá náplň mierne čerila, unášajúc svojím pohybom drobné slimáky od steny ku stene, a živočíchy, pripútané spodkom tela zdanlivo neoddeliteľne ku kútom akvária, za-každým, keď sa niektorý zo slimákov, hnaný vlnením tekutiny, ocitol v blízkosti ich hláv, vycierali naň hnusné papuľky. Živočíchy niekedy pripomínali jašte-rice či mloky, ich tvar však podliehal akýmsi deformáciám, nebol pevný, trvalý, menil sa každým pohybom a tak sa z nich neraz stávalo čosi nedefinovateľné, amorfné, vzbudzujúce v tebe odpor, dokonca hrôzu.

Chceš to počuť? opýtala sa Lovkyňa. Ale ty si pred-sa neprišiel kvôli hudbe, že? Ale aj tak, chceš to počuť? nástojčivo pokračovala Lovkyňa. Ty si tam však s ňou bol preto, aby si jej najprv povedal, že ju už oddávna potajme sleduješ, že často nakúkaš do tajných zákutí kaviarne, kde sa ona zdržuje v spoločnosti bohatých podvodníkov, nuž a potom si tam bol kvôli láskaniu jej tela, kvôli prechádzke po líniách pŕs a stehien a bokov až k roztopaši, až do krutochvíle ukojenia... Nie po hudbu si ty prišiel! Tak už si ale sadni, no, veď na to všetko, čo chceš, je času a času, teraz budeš počúvať, dobre? nenechala sa presvedčiť Lovkyňa, pozri, tuto sa to zapína! pristúpila k akváriu a dotkla sa rýchlym pohybom vypínača hore na stene a potom štvorice ďalších, ktoré boli umiestnené pri kútoch nádoby. Do ži-vočíchov začala zospodu vnikať ostročervená tekutina, stúpala v nich tak, ako keď za horúcich let-ných dní v teplomeroch stúpa ortuť, a náhle sa úbohé tvory začali neuveriteľne prudko pohybovať, telami im šklbalo, zvíjali sa a ich papuľky sa naširoko roztvárali a obývačka sa zrazu naplnila... takým vreskom! takým skučaním... plačom... takým plačom muče-ných organizmov! Lovkyňa šepkala Len počúvaj, takto spieva bolesť, toto je orchester bolesti! Tie stvo-renia sú teraz až po okraj naplnené špeciálnou kyselinou, žieravinou, lenže nie takou, čo by ich mohla zahubiť, iba ich mučí, ale nikdy ich nezabije, ani keby im už striekala cez kožku von, ani tak ich nezabije, bude ich týrať donekonečna... Však si niečo také ešte nepočul? Nepočul si ešte? Spev bolesti! Takto sa rozkrikuje bolesť! Takto reve! Niekoľko kvapiek hustej, odpornej tekutiny ti zasiahlo tvár, našťastie, bola to tá žltkastá a slizká náplň akvária, nie kyselina, stekala ti po perách a roztrasenej brade, zatiaľ čo si sa celý meravý prizeral krutému divadlu, nedokázal si odvrátiť zrak od metajúcich sa hercov, ktorí hrali svoje úlohy – pochopiteľne – veľmi presvedčivo, predvádzali zvukovú podobu ozajstného pandemónia bolesti a ty si sa pri tom vôbec necítil vinný, fakt, len si hľadel ako v divadle, a po prvotnom zhnusení sa ťa postupne začalo zmocňovať nadšenie, podľahol si okúzľujúcej predstave, že to všetko je iba hra, naozaj iba divadlo, zrežírované Lovkyňou... Áno, tak toto už má úroveň, toto je hodné veľkolepej ženy! pomyslel si si, ale náhle ťa pre-mkol strach, lebo týrané živočíchy sa metali čoraz prudšie a vrešťali skutočne o dušu a ty si sa začal báť, aby sa niektoré z nich náhodou neodtrhli od dna nádoby a nevyskočili do izby.

Po očku si sledoval Lovkyňu, ktorá spozornela na akýsi hluk dolu pred vilou, poodbehla teda k obloku a vyzrela von, kde nad hrádzou a riedkym lesíkom práve zapadalo slnko, postavila sa na špičky a komusi pri bráne zamávala, potom sa vrátila k tebe a hlasito – aby prehlušila príšerný vresk živočíchov – oznámila, že bude žúr, prišli totiž nejakí jej blízki priatelia a známi, pozvala ich macocha, ktorá v tej chvíli už zrejme viedla celú perepúť prízemím okolo spiaceho invalida ku schodom na poschodie. Do obývačky sa nahrnuli hostia. Celá skupinka bola už výdatne potúžená alkoholom a aj teraz sa všetci hneď vrhli na fľašky. V boji o nápoje obzvlášť vynikal zavalitý chlapík v lesníckej uniforme, ktorý, keď sa primotkal až k tebe, poznamenal, že sa mu s najväčšou pravdepodobnosťou od prí-lišného pitia rozkladá mozog, ale že on s alkoholom prosto nedokáže skoncovať, nuž si o procese rozkladu aspoň robí podrobné zápisky. Dominantnou postavou medzi prišelcami bol však istý veľmi solídne zachovalý päťdesiatnik. Mal striebristé vlasy a pečatný prsteň s iniciálami JK. Podišiel k Lovkyni a dlho ju objímal. V tej chvíli by si ho bol býval vedel zabiť! Sledoval si s nenávisťou, ako sa Lovkyňa poddáva jeho láskaniu... Cítil si, ako v tebe kypí žlč... Som rada, že i ty si musel pochopiť, čo je to bezmocnosť! Mal si sa radšej navždy stratiť v špine svojho chlieva, bolo by ti tam lepšie, bezpečnejšie! Lenže chliev si opustil, musel si preto za pokus o šťastie zaplatiť stratou pokoja, stratou vcelku znesiteľnej prázdnoty, ktorú si si nedokázal dostatočne ceniť a vážiť.

Päťdesiatnik sa presunul k akváriu, prezrel si jeho obsah, započúval sa do vreskotu živočíchov, potom siahol na stenu a biogramofón vypol. Do ticha, ktoré nastalo, vyhlásil, že prístroj by sa dal dobre speňažiť a on to pre Lovkyňu zariadi tak, aby došlo k parádnemu daňovému úniku. Macocha vtedy poznamenala, že podľa jej názoru tvory v akváriu od včerajška podrástli. V tejto chvíli si sa už v spoločnosti tých ľudí za-čal cítiť veľmi stiesnene, ba zúfalo, veď si pochopil, že s Lovkyňou sa už nezblížiš, lebo do centra jej pozor-nosti neodvolateľne vstúpil ten snob s pečatným prsteňom. Chcel si odísť, avšak macocha Lovkyne ti v tom zabránila, zaujal si ju, nuž ťa vzala pod pazuchu a dala sa ťa presviedčať, že živočíchy v akváriu sa oči-vidne zväčšujú. Ty si jej bol naskutku ochotný prita-kať, lebo jeden z organizmov už prevísal ponad bočné sklo nádoby a o chvíľu cupol na dlážku a odbehol pod pohovku. Lovkyňa sa hneď vzdialila, aby priniesla fo-toaparát a tú scénu si zvečnila. Snob sa vytratil za ňou, a kým sa vrátili, stvorenie pod pohovkou svojím mohutnejúcim telom ten chatrný kus nábytku prevrá-tilo, pričom sa pod troskami ocitli niekoľkí hostia vrá-tane podnapitého lesníka, ktorému nečakaná nehoda vyrazila z rúk zápisník... Ty si sa zdesene predieral medzi hosťami ku dverám, ale keďže macocha bola do teba neustále pevne zakvačená, znemožnila ti únik, len si sa s ňou mocoval a naťahoval a pritom sa zdesene prizeral živočíchom, ktoré sa ťarbavo plazili dolu sklami akvária a slizko ťapkali prednými končatinami po koberci, zatiaľ čo zadnou časťou tela tkveli ešte na dne nádoby medzi slimákmi a červená tekutina z nich pomaly ustupovala, takže bolesti už zrejme necítili.

Lovkyňa sa vrátila a so smiechom všetko fotila, päťdesiatnik ju objímal, jeho prsty podopierali ženine prsia a zabárali sa panovačne a majetnícky do bokov a pevného zadku, ako kolíky, ako meravejúce chodidlá kraba.

Teba skrúcalo od poníženia, premáhal si sa, potláčal plač, cúval si, hľadajúc východ, nechcel si už ani vidieť tú skurvenú ženu, vrhol si sa ku dverám, ale macocha ti visela v náručí, vzlykala Aha, rastú, rastú, vrieskala, nebol si slepý, naozaj rástli, možno by si ušiel, ale visela ti v náručí, prudko si sa obzrel, Lovkyňa sa oddávala objatiam, ešte nebola nahá, macocha ukazovala vystretou rukou na živočíchy, ktoré sa čulo pohybovali, celkom potichu, hostia sa venovali pohárom, lesník štvornožky pátral po stratenom zápisníku. Situácia sa však postupne normalizovala. Ostatne, nik nebol príliš rozrušený, to iba teba pobúrilo kona-nie Lovkyne a macocha zasa podľahla panike, ktorá však mohla byť celkom ľahko spôsobená tým, že po snobovi s pečatným prsteňom túžila aj ona prinaj-menšom tak ako jej nevlastná dcéra.

Všetci sa spôsobne pousádzali a pozorovali, ako ži-vočíchy opúšťajú akvárium a stávajú sa pánmi obývačky, meniac ju na ríšu slizu a nesmierneho zápachu, na čo však verbálne nikto neupozorňoval, v hre boli nanajvýš nesmelé posunky a veľavýznamné pohľady, naznačujúce, že toto divadlo azda predsa len vybočuje z rámca obvyklých predstavení, akých spoločnosť, ktorá sa vo vile zišla, videla v minulosti už na tucty, keďže si to mohla, pravda, až na teba, dovoliť. Nik sa však nepätil. Lesník spadol naznak, odfukoval. O chvíľu mu tvár zašpinil sliz. Jeden z mlokov sa premenil na mroža. Stál a vlnil sa. Najprv si si ho nevší-mal, pozoroval si päťdesiatnika, ktorý medzičasom nechal Lovkyňu Lovkyňou a prudko si masíroval srd-ce, robil to, až kým celkom nezmeravel a nezvalil sa mŕtvy na trosky pohovky, ty si potom od mrciny odvrátil zrak a upriamil ho na mroža, lebo ten pootvoril papuľu a odtiaľ začali stúpať farebné bubliny. Lovkyňa stratila záujem o nehybného snoba, starala sa o seba, macocha spievala pieseň záhuby. Nadarmo si si zakrýval ústa dlaňou, nadarmo zvieral pery, celkom zbytočne si škrípal zubami, jedna z ružových bublín sa pretisla vytvorenými bariérami a vnikla ti do hrdla, tlačila sa hrtanom dolu a v žalúdku sa rozprskla. Čakal si, čo ešte príde. Nik ťa neľutoval. Netušili, čo sa v tebe deje? Možno umierali. Rinčalo nejaké sklo, ani by som o tom hádam nemala hovoriť, možno naozaj umierali, tak, ako boli, ani si nestačili usporiadať posledné veci a nestačili ťa poľutovať. Nik nesklopil zrak, nik nepovedal pevným hlasom ako z amerického filmu, že to takto chodí, lietadlo nevzlietlo, nevzďaľovalo sa nad úchvatnou krajinou; stále si len čakal, čo príde, čakal si na dôvtip filozofa, ktorý by dodatočne ponúkol vysvetlenie... A... a oči ti vyliezali z jamôk od prekvapenia, lebo na ramenách ti začala praskať pokožka a vy-norili sa odtiaľ moje prsty a na stehnách ti z rán vystrekla krv a predierali sa tam na povrch moje člen-ky, lebka sa rozdvojila a z krvi sa vynorila moja smut-ná tvár, na hrudi vyrástli prsia a boli moje... Ale aj toto snaženie sa skončilo neúspechom: zasekol si ma v sebe, za svojimi mrežami, pod vekom. Po celý ten čas som vlastne iba chcela povedať čosi o tom, že som v tebe pochovaná zaživa.