Vyhľadávanie
PRÍBEHOVÝ ROMÁN, KONEČNE
Čo má robiť Príbeh v tomto románe? Je osamelý, kamkoľvek sa obráti, odnikiaľ nemôže očakávať oporu. Takto to nepôjde. Je stratený. Nie naveky, samozrejme. Len dočasne, ale aj to je viac, než koľko môže uniesť. Hranice tolerancie Príbehu nebývajú nekonečné, bezhraničná zhovievavosť by ho mohla úplne zničiť. Potom by to už nebol Príbeh, len text.
Toto je text, v ktorom je Príbeh stratený.
To je dobrodružné konštatovanie. Alebo aspoň tvrdenie, z ktorého cítiť prítomnosť nastávajúceho dobrodružstva. Aby sa dobrodružstvo mohlo naplno a nefalšovane prejaviť, nesmel by chýbať dynamizmus. Príbeh by sa mohol napríklad potulovať. Lenže nemôže: je statický.
Nie je statický preto, lebo neobsahuje dostatok dynamickej informácie: to gramatika ho zakukľuje do nepotrebnej, obťažujúcej rigidity, teda statiky. Príbeh teda musí zápasiť s gramatikou textu. Je na to celkom sám.
Čo tento text prichystal pre náš Príbeh?
Príbeh je zrazu náš? To čítame prvýkrát, odkedy sme sa vydali po jeho stopách. A prečo je náš? Čo také ho s nami spája?
Takéto otázky môže položiť iba Text. Takto sa bráni, nechce, aby pohľad po ňom rýchlo lietal. Kĺzal. Nechce byť konzumovaný, zábavnosť je preňho druhoradá. Jediné, po čom naozaj túži, je prinavrátenie rituálneho rozmeru. Kde prišiel k takémuto rozmeru? Samovoľne si ho prisúdil. Príbeh by mu rituálny rozmer nebol poskytol, pretože on sám chcel byť rituálom.
A dlho aj bol.
Alebo si to o ňom aspoň mysleli.
Bol rituálom, ktorý nás čakal pri raňajkách, a keď sme večer zaspávali, posledný zhasínal nočnú lampu. V spálni sa však jeho pôsobisko nekončilo: často nám prenikol aj do sna a tam nás zabával ďalej. Trošku postrašil, trošku rozosmial, pošteklil. Len aby sme sa kĺzali a nevšímali si Druhé významy.
Druhé významy zatiaľ povyliezali na povalu Textu a tam tíško chradli. Po uplynutí istého času prestali čakať na svoje vyslobodenie. Vízia rytiera, ktorý by do nich vlial novú silu, sa rozplynula.
A my sme sa len kĺzali a kĺzali a vôbec nepomysleli na to, že pod ľadom je ešte voda. A pod vodou dno.
A Príbeh nám tvrdil, že ľad je z ľadu. Verili sme mu, lebo ľad nevyzeral ako voda. To nás držalo nad vodou. Nikdy sme neuvažovali o tom, či je pod vodou naozaj nebezpečne.
Príbeh nemá rád vodu, lebo nevie plávať tak dobre ako Text. Príbeh vie plávať iba jedným smerom, jedným štýlom a iba v takom bazéne, kde dočiahne na dno.
Napriek tomu, že Príbeh zriedkakedy opúšťa svoj bazén, neopovrhne ani riekou. Rieka sa tiež valí len jedným smerom a niekedy, keď sa po výdatných dažďoch vzduje, zvalí most. Tým mostom je Text.
Keď je Text pevný a dostatočne odolný, môžeme po ňom prejsť na druhý breh a stretnúť sa tam s Druhými významami. Nemusíme sa vždy ponáhľať: chvíľku môžeme na moste postáť a len tak hľadieť na drobné smietky unášané riekou. Odpadkov je však toľko, že sa poľahky môže stať, že si nevšimneme Príbeh.
V podstate sme celkom altruistickí, keď sme obetovali čas a vydali sa hľadať Príbeh. Jeho zábavné triky napáchali v našom živote už toľko škôd, že si vlastne nezaslúži, aby sme ho hľadali. Keď sa raz stratil, tak sa stratil, asi to tak malo byť, treba ho nechať tam, kde je. Nech aj on chvíľu chradne. Nezabúdajme na to, čo vykonal Druhým významom: nechal ich chradnúť na povale, kde sa ich mohli zmocniť pavúky, myši, potkany, ba aj nejaká nenásytná a perverzná mačka.
Hľadajme ďalej.
Povedalo sa, že Príbeh sa stratil v Texte. Tak prečo sa tu hovorí o moste, rieke a druhom brehu? Och, pravdaže, veď nevieme, čo je Text. Dlho ležal chorľavý v lazarete zvanom Príbeh! Zabudli sme, že Text, ktorý by sme počas svojho života nemali nechať neprečítaný, nie je vždy zaznamenaný v písme. Vrátime sa teda k mostu, rieke a brehu? Pravdaže!
Text je trojrozmerný, a keby sme mali rukolapný dôkaz, že existujú aj ďalšie rozmery, tak pokojne aj viacrozmerný. Ostaňme však nateraz pri tom, že náš Text má tri rozmery, vzduch, vodu, oheň, drevo, železo, zem. Sú v ňom vybudované mestá, ktoré sa zas striedajú s vyľudnenými krajinami. Mestá a krajiny obývajú ľudia, zvieratá, vtáky, ryby, deti. Na dorozumievanie i zavádzanie používajú rozličné jazyky. Tie jazyky majú svoje písma – aby sa spôsoby dorozumievania a zavádzania mohli zvečniť. Myšlienky a činy obyvateľov trojrozmerného sveta sa rozbiehajú toľkými smermi, že vtesnať ich do zábavného príbehu by bolo čosi ako fašizmus alebo kastrácia, aby sme príliš neodbiehali k abstraktným pojmom. Skrátka: príbehy kastrujú svet. Veď myšlienky a činy sú len spochabený hmyz nad nočnou lampou. Ako ich skrotiť, aby sa správali podľa pravidiel príbehu? Aký by z toho mali úžitok?
Poletujú všetkými smermi, zavše sa pária, inokedy do seba zúrivo vrážajú. Myseľ poprevŕtavali spleťou chodieb a urobili si z nej hanebnú a hygienicky veľmi pochybnú nocľaháreň. A tie časti mysle, ktoré táto architektonická neposednosť nápadov a pohnútok ušetrila, sa teraz podobajú na poľutovaniahodný, nedostatočne zásobovaný antikvariát.
A v tomto antikvariáte teraz šaškujem, predstieram, že hľadám nejaký Príbeh, ktorý sa stratil v nejakom Texte.
Nijaký Príbeh nehľadám, nič sa nestratilo. Z pitvora ku mne preniká upokojujúce kotkodákanie. Nie som v nijakom antikvariáte, neznášam plesnivé, zaprášené knihy a labyrinty.
Z Obsahu bude dobrá polievka. Obsah zatiaľ žije, no ak sa nechceme vzdať polievky, budeme ho musieť zarezať.
Tomu, čo sa nachádza medzi živým Obsahom a polievkou, sa hovorí Príbeh.
ŠPIONÁŽNY ROMÁN
Istý recenzent včera v jednej recenzii napísal:
Na úrovni vety vie štylizovať ako málokto, čo potvrdzuje hneď prvá veta prvej poviedky.
Prvá veta prvej poviedky sedí teraz v útulnej kaviarničke, pôsobivý výstrih, ľahostajný pohľad, súmerná noha prehodená cez druhú súmernú nohu. Lebo Prvá veta prvej poviedky má dve nohy a nehanbí sa ani za jednu z nich.
Čo robí Prvá veta prvej poviedky v útulnej kaviarničke? Číta. A čo také číta?
Číta toto:
Autorovi absolútne chýbajú témy a námety, takže svoje remeselné schopnosti písať nemá na čom realizovať. H. neponúka v tejto knihe nijaký zaujímavý či nebodaj originálny príbeh.
Prečo Prvá veta prvej poviedky číta? Chce azda takto zabíjať čas? Veru áno. Nudí sa, no do tejto útulnej kaviarničky sa neprišla nudiť, ale čakať. Čakať? Veru áno, na svojho milenca.
Jej tajným milencom je Príbeh.
Och, zas tá nenásytná pažravosť! Bez príbehu sa už ani nenaraňajkujeme! Ale prečo musí byť zaujímavý a originálny?
Na Príbeh si počkáme.
Príbeh je veľmi rozlietaný, takpovediac mystický. Čo to znamená? To znamená, že so svojimi nepriateľmi vychádza dobre. Uvedomuje si ich didaktické poslanie na tomto slzavom svete. Ďakuje im za napätie, v ktorého plodnosti sa rodia šumy rôznych recenzií. Príbeh vie, že to zvyšuje trpezlivosť Prvej vety prvej poviedky.
Prvá veta prvej poviedky a Príbeh majú dohovorený presný čas stretnutia, no Prvá veta prvej poviedky aj tak loví vo vodách recenzie po nejakej výrečnej stope Príbehu. Prvá veta prvej poviedky si rada domýšľa Príbeh: impulzy pritom čerpá z toho, čo na stránkach periodík zanechali literárni kritici, prípadne spisovatelia, ktorí sa dali presvedčiť, aby napísali recenziu.
Prvá veta prvej poviedky vie, že by nemala vymýšľať príbehy o Príbehu alebo o prvých vetách prvých poviedok, pretože by ju kritik mohol obviniť z toho, že nemá tému. Prvá veta prvej poviedky však nesmie teraz nechať ležať úhorom ani svoje vnady inšpirujúce k fantáziám klzkým ako úhor: povytiahne teda okraj svojej sukienky, aby kritika, ktorý sedí pri stolíku naproti, priviedla na iné myšlienky.
Iba slepý si nevšimol, že jediné, čím sa kritik oproti zapodieva, je nehanebné pozorovanie Prvej vety prvej poviedky. Len aby sa to neskončilo vraždou, pomyslí si mierne frustrovaná Prvá veta prvej poviedky. Vražda by síce na chvíľu presvedčila kritika, že téma a príbeh nechýbali, no súčasne by ho priviedla k úvahám o braku.
(Citlivejší kritik však musí vedieť, že prvá veta, ktorá na seba čo len trošku dá, býva taká oslňujúca, až to paralyzuje aj tie najaltruistickejšie záchvaty príbehu. Ešte citlivejší kritik vie aj to, že prvotriedna prvá veta a príbeh sú dve veci, dva navzájom neprepojené fenomény, natoľko neprepojené a nezávislé, že to niekedy ústi až do krajnej nevraživosti.)
Prvá veta prvej poviedky však vie, že ak chce mať rukolapný sexuálny úspech, nesmie sa zľaknúť ani braku.
Veď sa ani neľaká.
Spoza azylových skiel slnečných okuliarov pozoruje dianie v útulnej kaviarničke. Príbeh nesmie uniknúť jej pozornosti. Hoci ho pozná už dlho, veď spoločnú rozkoš okúsili v nejednom hodinovom hoteli priemernej štylistiky, jeho výzor je zakaždým iný. Príbeh vystupuje v tomto príbehu ako veľký gigolo, no je to len zdanie, pretože v skutočnosti je monogamný a s vetami nezahýba. Aj s Prvou vetou prvej poviedky spáva zriedkavo, hoci tá by privítala hustejší výskyt tejto nízkej a živočíšnej zábavky. Lebo Prvá veta prvej poviedky má temperament, čo sa o Príbehu nie vždy dá s istotou povedať.
Prvá veta prvej poviedky je oveľa skúsenejšia ako ostatné vety: Autor sa najviac potrápil práve s ňou. Čím ďalej v príbehu pokročil, tým menej pozornosti venoval vznikaniu ďalších viet: únava materiálu. Autor sa nenamáhal zbytočne: Prvá veta prvej poviedky je taká krásavica, že sa pokojne môže prihlásiť do súťaže krásy. To sa však nikdy nestane, lebo jej telesnú krásu zatieňuje múdrosť. Je to múdrosť posplietaná zo strategických, takpovediac až špionážnych manévrov: preto tie slnečné okuliare.
Keďže Prvá veta prvej poviedky je skúsená a múdra, nemá ilúzie, a preto presne pozná svoje poslanie v tomto príbehu. Pozná hranice svojich možností. Pozná hranice tohto príbehu. A keďže má sklony k špionážnym manévrom, vie aj to, že v tomto príbehu sa sleduje niečo iné, nie tento príbeh. Na Príbeh sa tu, samozrejme, čaká len naoko.
Prvá veta prvej poviedky vytiahne z kabelky malý zápisník a napíše: „sabotáž uznaných pravidiel pravopisu“. Prvá veta prvej poviedky vie, že tam, kde sa práve nachádza, vládnu pravidlá mužského sveta. A ten nesľubuje a neobľubuje vybočenia, výnimky, nečakané udalosti, nepravidelnosti, inšpiráciu, improvizáciu, hru.
Prvá veta prvej poviedky vie aj to, že svoje inovácie jazyka musí skryť pod zdanlivo uhladenú štylistiku, pod nenápadnú, suchú, frigidnú syntax. Takže sabotáž prebieha pod povrchom dodržiavania pravidiel pravopisu a pod povrchom sabotáže sa odvíja návrat k pravidlám. A to všetko len naoko.
„Nikoho sme sem neprišli zabávať,“ napíše po chvíľke zamyslenia do svojho zápisníčka Prvá veta prvej poviedky. A potom dopíše: „ale aby sme ukázali alebo utajili svoju odvahu byť v opozícii za každých okolností.“
Prvá veta prvej poviedky, hoci je múdra a krásna, jej pohľad melancholický a živočíšny, hlas gotický, vyznačuje sa aj neopatrnosťou. Keby tieto zápisky u nej našli, mohlo by to vážne ohroziť ďalšiu realizáciu plánu. Čo bude potom s Príbehom?
Príbeh sa bude musieť pridať k homosexuálom, pajácom a fašistom. Osvojí si heslo: „Nechaj žiť, aby bolo možné ďalej vraždiť.“
Kde je Príbeh?
Príbeh stojí pred bankomatom.
Kritik v útulnej kaviarničke dopil kávu. Autor dopísal. Z výrazných komiksových postáv tu sedí už len Prvá veta prvého príbehu.
Kávu dopil, ale neodišiel. Dopísal, ale od písacieho stola nevstal. Obaja blažene vyfukujú dym.
V útulnej kaviarničke sa nečakane zjaví Príbeh.
Prvá veta prvej poviedky sa tvári, že si ho nevšimla.
Príbeh prejde rovno k barovému pultu. Za pultom, v prestrojení za barmanku, čaká naňho Predposledná veta prvej poviedky. Prvá veta prvej poviedky ju neidentifikovala, a preto neplatí, že Príbeh nezahýba s inými vetami.
Príbeh odloží klobúk na barový pult. V skutočnosti chcel len zakryť lístok, na ktorom stálo:
„Toto celé je len návod, schéma, vzorec. Nedajte sa oklamať. Každý si dosadí to, čo mu bude práve vyhovovať. Ľúbim ťa. Stretneme sa pri zadnom vchode.“
Kritik ostražito sleduje povedomého elegantného pána pri barovom pulte, nevie však, že je to Príbeh.
Autor nechápe, načo stvoril príbeh, keď aj tak nemá záujem oklamať tých, ktorí sa podľa Príbehu nemajú dať oklamať.
Prvá veta prvej poviedky ešte stále nevenuje pozornosť tomu, čo pri barovom pulte stvára Príbeh. Pomaly si zloží slnečné okuliare a pohľadom začne provokovať Kritika.
Kritik sklopí oči.
Chce účet, ale čašník sa kamsi vytratil.
Čašník podáva Príbehu klobúk, ktorý sa ocitol na dlážke. Príbeh ho akoby náhodou zhodil, aby si barmanka mohla vziať lístoček.
Barmanka nie je bársaká žena: má literárne ambície. Spáva s Autorom, ktorý si ju sem príde večer vyzdvihnúť. To všetko sa však udeje v nejakom inom príbehu iného autora.
V tom inom príbehu Prvá veta prvej poviedky vie, že Predposledná veta prvej poviedky s Príbehom flirtuje len naoko. V skutočnosti ide o zastierací manéver. Zastrieť sa má buď nejaká špionážna akcia alebo tajný milenecký vzťah. Alebo príchod skutočného Príbehu, ktorého dvojníkom je henten tam pri barovom pulte.
Prvá veta prvej poviedky spáva teda s dvojníkom. Skutočný Príbeh by do hodinového hotela s nijakou vetou nešiel. Skutočný Príbeh nezahýba, lebo nemá komu: je promiskuitný.
Na miestnej komandatúre sa jeho análny otvor stáva večer čo večer vrcholnou pochúťkou rozpálených gestapákov.
