Nesúlad medzi nami

Po informácii onkológa, že o päť či šesť rokov bude mať takmer už každý z nás starosti s rakovinou, lebo náš spôsob života jej napomáha najmä sa v nás rozmôcť, zazneli v rádiu dva recepty na peknú pleť. Jeden sa privrával za mladú fazuľku, druhý za rajčiaky. Potom zazneli melodické piesne, hoci už po správe onkológa som očakával dramatickejší hudobný predel, a napokon príjemný ženský hlas oznámil: bolo osem hodín a desať minút. Správu onkológa, reklamu, populárnu hudbu a informáciu o čase som vnímal ako nesúlad, časový vrátane, lebo sa mi marilo, že to tu nemáme desať minút po ôsmej, ale päť minút pred dvanástou... Nato rozhlasový program pokračoval rozprávaním o turistických cestách. Tak sme tú rakovinu vyriešili, že sme sa prikrášlili, zahrali si ľúbivé nôty... a ušli pred ňou na druhý koniec sveta, do diaľav. Teda ta, kam v rokoch päťdesiatych zakášali výjavy na jarmočných kravatách, unikajúc od šiltoviek, hubertusov a montgomerákov až k zlému vkusu. Akoby sme najmä unikaním a v útekoch čakali na rok 20000. Rakovina za dverami, a my radšej nie sme doma. Cestujeme. Ako na Titanicu. Hore muzika, až po tú: Blíž k Tebe, Bože môj... Nebezpečenstvo nám pritom, povedal v to ráno ten onkológ, nehrozí od nikoho väčšmi ako od nás samých, z nášho dnešného spôsobu života. Lebo keď necestujeme, sme doma, od rána do rána sa zle stravujeme, a najmä v našom duševnom svete niet súladu. O stravovaní sa šíriť nebudem, sám tu hriešny, ale ten nesúlad v našich duševných silách a v ich správe — nedá mi — aspoň ohovorím. Najskôr, vidí sa mi, nemôžeme, možnože ani nevieme využiť naše duševné sily na také účely a úlohy, ktoré by nás uspokojovali, keď od rána do rána stretávame akoby len ľudí nespokojných, zatrpknutých, rozhnevaných, ľudí, ktorí by už najradšej od všetkého nášho odcestovali tak ďaleko, aby hľadeli na všetko doma cudzími očami. Akoby sme všetci mali všetkého dosť. Život nás vyčerpáva, akoby spravovaný najčastejšie tou správou, ktorá ho vychyľuje z prirodzenosti. Tieto odchýlky musia byť už nieže veľké, ale ťažké, povedzme, prizávažné, keď nemáme akosi ani síl k ničomu sa vyjadriť žičlivejšie a o ničom už s väčším uznaním. Pritom po slovník siahame do lacných hostincov — dobrý nám je aj v drahšom oblečení, v súkromí či na mítingoch. Tak spoločensky vonkoncom nevyzrievame, lebo naša kultúrnosť nestúpa. Naopak. Nepredvídame už ani to, že aj dnešok bude raz minulosťou... A s tou sme sa my tu odjakživa vedeli porátať!