Vyhľadávanie
Zúčtovanie
Vybavíme to pekne:
z rúčky do rúčky.
Rozbiješ pohár,
aby v ňom nedajbože
nezostala zlatá rybka...
A budeme si hádať z karát:
nebude dom,
nebude palác,
nebudú žiadne zázraky...
Na čo sa môžeš ešte vyhovárať?
Vybavíme to pekne:
z rúčky do rúčky.
Ráno si vymodlíme lásku
ako hrom.
Ako prst boží!
A večer vymeníme za hrdzavý nožík
zo stebiel ukrútené obrúčky!
Jarné motívy
V dlani máš ružového chrústa
a prvý letný úpal...
Keď sa ma zrazu dotkneš,
spenia sa divé kone,
vrknú holuby
a tma je náhle medová a hustá,
s čiapkou naruby.
To som ja,
zdvihni dlane,
krajec sĺz rozlom napoly.
Vezmi si všetko oplakané.
Všetko, čo bolí.
A čo prebolí!
Noc ako divá mačka
otiera sa ti o chodidlá,
do výšky naťahuje árie.
Je mi tak úzko,
je mi tak dobre,
tak mi je...
K nohám ti skladám
priesvitné mušie krídla...
Ešte tu cítiť šepot dopoludnia
i slnko,
ktoré ti strmhlav zlietlo do oka.
To som ja,
tvoja malá, neposedná láska,
čistá
i zlá
i hlboká!
Panenstvo
I
Naveky tvoje stopy.
Naveky ťa mať v krvi.
Aj keď to nikto nepochopí...
Ty prvý!
Dážď sa mi budí v žilách.
A bubny bijú.
Nepoznáš melódiu?
Ja som ju pochopila.
II
Spirituály nočných svetiel.
A tvoj bozk. I keď vlažný!
Až do hrdla mi vletel.
Vysoko sa mi zažni.
Akoby sa mi
vzopälo v krvi žriebä.
A tma je medzi nami.
Zaiskrilo sa púpavami...
III
Potichu idem k tebe!
Spirituály
Zabudni na to ostatné.
Len za ilúzie smútkom neplaťme.
Striebro tmy spieva staré spirituály.
Výsmešnú ódu
sme už dotancovali!
Teraz je každá pravda
nepodstatná
a ťažká.
Netušíš, že to nemôže byť láska?
Ružové sny sa skryjú do rukáva
a do rúk hlava
do rúk hlava.
Zabudni na to ostatné.
Len za ilúzie smútkom neplaťme.
Terezín
I
Povstaneš opäť z popola,
z dotyku môjho zaklínania,
ktorým ťa potme zavolám
posvätiť úzkosť v mojich dlaniach.
Ponúkni mi svoj úsmev v ruži,
šepni mi čosi,
nech sa stane,
nech príde náhle zmŕtvychvstanie
a osloví ma kameň:
som Sodoma i Trója.
Veď moja tvár
i úsmev
i moja dlaň je tvoja!
II
Rátanie času v nahých kostiach kameňa.
Si ľudská blízkosť,
báseň bez mena,
s ktorou sa skláňa chlapec nad ženu
a dýcha o jej vlasov.
Dávať len chlieb a čakať iba na soľ,
na mrak,
čo vetry zaženú,
keď leto tečie zadaždenej Prahe do očí,
spotený čašník skláňa hlavu nad výstrihmi žien
-sentimentálna úzkosť plných tvarov, ktorá z nich naňho máva prstom,
usmieva sa a vábi šminkou
a nafarbeným obočím.
III
Povstaneš opäť z popola,
z dotyku môjho zaklínania,
ktorým ťa potme privolám
posvätiť úzkosť v mojich dlaniach.
To banálne a prosté privieranie očí.
Už ani neviem,
kedy sme si stáli po prvýkrát zoči-voči...
Skúmam ťa ako svoju vlastnú tvár,
ticho sa vtína do ovzdušia.
Čo vlastne ešte zostalo:
Svedomie? Duša?
Meno, čo skrýva ľudský osud:
Nataša. Mózes, Petro Moral...
Uvidíš ma stáť v tráve bosú,
aby človek len sial a oral!
Bratislava
Na krídlach mesto.
Až ťa to kdesi v kútikoch očí mámi
A vážky svetla vlhnú pred tebou.
Luskanie vetra pod nohami.
Ihličky dažďa klopú o nebo.
Noc krehká ako vyfúknuté vajíčko
Preteká tvojim dychom.
Hlboko.
Ospalé oči oblokov...
Slák noci
Kriesi dávne ticho,
Až ťa vo viečkach tiesni.
Ten dávny, dávny pocit
Nevyslovených piesní...
Jarabina
1.
No husle zhoreli a
zostal po nich len štipľavý pach.
Som jarabina, ktorá sa nevzdá svojich koreňov.
Rastiem si, tam kde chcem. Pletiem si búrku z vlastných snov.
Nepatrím nikomu. No nie som ani svoja. Iba nesvoja...
A mojou cenou je spánok, plný pokoja.
2.
Nepotrebujem peklo ani zhora ani zdola.
Zhoreli husle. No slák po znovuzrodení volá.
Veď nie je zmŕtvychvstanie bez ohňa!
A nádej Fénixov je bezodná.
Som jarabina, ktorá má trpké plody.
Poznám cieľ svojich ciest. A moje nohy si zvykli na odchody.
Pôjdem si tam, kde chcem. Kde môjmu srdcu nie je úzko.
Stanem sa dažďom, čo bude snívať pod halúzkou.
3.
Nepotrebujem peklo ani sprava ani zľava.
Potrebujem len čas, keď je lepšie nerozprávať.
Veď aj ja čakám na chvíľu, kedy zaprším.
A sama neviem, na koho, ako, s kým...
Hľadám svoj nepriznaný svetladiel,
Krajinu bez falošných zrkadiel.
Som jarabina, rozumiem zemi, z ktorej som.
Aj poľnej ceste, poznačenej kolesom.
4.
Nedávam kľúč od svojej tajnej komnaty.
Je zabudnutý a v prachu času zaviaty.
Papradím tajných smútkov zarastá.
Neotvorím ju. Veď je trinásta!
Mlčím aj vtedy, keď ma tma núti: všetko vykrič!
Som jarabina. Nezohnem sa pod ťarchou víchric!
Chcem iba nebo, čo by nebolelo.
Nepotrebujem peklo s tvárou archanjelov.
